Basnicky.sk

Miláčik,
tak veľmi som prosila Boha, aby mi ťa vrátil. Tak veľmi som plakala a prosila a snažila sa naučiť sa opäť žiť... bez teba. No Boh ma nevypočul. Drahý, viem, že existujú veci medzi nebom a Zemou. Veci, ktorá nevieme ovládať, a preto ťa žiadam aby si mi odpustil moju lásku k tebe. Pýtam sa ťa... Prečo? Prečo si ma nechal umrieť v kope cigaretových ohorkov a nedokončených viet. Toto je tá tvoja láska? Nikdy nepochopím prečo si ma zabil... Myslím, že ani ty to nechápeš. Láska, prší... Veľké kvapky rozbíjam kladivom a menšie nechávam uniesť vetrom. Nechcem aby sa ma dotýkali. Nechcem cítiť ich chladné ruky. Nechcem a dať ovlažiť vôňou života. Ach, ako veľmi ťa stále milujem. Náš čas už ošľahali plamene. Zhorel v našej hlúposti. Ako veľmi ťa milujem! Každý krok bez teba bolí. Chcem, aby si vedel to čo ti už nikdy nepoviem... Nie, ja nezomieram. Ale slová sú zbytočné. Nedokážu vyjadriť lásku, pocit, beznádej... Nedokážu to ani len opísať. Zlatko, píšem list, ktorý si nikdy neprečítaš... nebudeš mať o to záujem. Ale ja si ťa počkám. Tak ako ženy púšte čakajú na svojich mužov, ktorí odchádzajú a nikdy sa nevrátia. Ale v ich srdciach stále žijú a ony ich milujú nadovšetko...