Basnicky.sk

„Viete, bola to veľmi ťažká dopravná nehoda. Bol zázrak, že ho sem doviezli živého.“ „Je mŕtvy?“ prerušila som ho. Jeho smutný výraz sa nedal inak vysvetliť. „Nie, ešte nie.“ Povedal, ale keď videl ako sa naše tváre rozjasnili nádejou rýchlo dodal. „Krvácanie do mozgu sa nám nepodarilo zastaviť. Má už len pár minút života.“ „Môžeme ho vidieť?“ spýtala som sa ho a mala som pocit ako by mi niekto vrazil do srdca nôž. Lekár prikývol a sestrička nám ukázala miestnosť, kde ležal. Len čo sme vošli Tina omdlela. Ošetrujúci personál ju vzal do vedľajšej miestnosti a dal jej niečo na upokojenie. Potichučky som podišla k posteli. „Ocko?“ zašepkala som a snažila som sa zadržať slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. S námahou nadvihol viečka a zahľadel sa na mňa svojimi sivými, lesknúcimi sa očami. „Lea.“ Zašepkal. „Moja princezná.“ Kľakla som si k jeho posteli, aby som mohla byť, čo najbližšie k nemu. Chytila som ho za ruku. Trčali mu z nej rôzne hadičky. Pozorne som sa mu zahľadela do tváre a zistila som, že za jeden deň zostarol o desať rokov. „Som chorý, že?“ spýtal sa ma zastretým hlasom. „Ťažko chorý, že?“ Prikývla som, nedokázala som ho oklamať. Vzdorovito stisol zuby. „Ale ja neumriem, uvidíš. Nechcem zomrieť.“ „Určite nezomrieš.“ Prinútila som sa k úsmevu. „Nesmiem zomrieť, pretože Tina ma potrebuje.“ Dodal s námahou. Hrdlo sa mi zovrelo dojatím. „Nemala by si tu byť.“ Povedal po chvíľke ticha. „Neopustím ťa.“ Zašepkala som. Spokojne zavrel oči. „Veľmi ťa ľúbim ocko.“ Zašepkala som a slzy mi vyhŕkli z očí.

O desať minút zomrel v strašných bolestiach. Vydýchla som si. Po tom, čo som bola svedkom jeho utrpenia a smrti, som dokonca cítila úľavu, že už netrpí. Bola som ticho a spomínala som. Na to ako ma utešoval, keď som si rozbila koleno, na to ako ma brával v nedeľu na vychádzky, na moju poslednú oslavu narodením, na jeho lásku, ktorá bola trošku prísna, ale aj spravodlivá.
Zozadu ku mne podišiel Peter. Chytil ma za plecia a o chvíľu som sa ocitla v jeho objatí. „Nevládzeš plakať? Len to skús. Občas to pomáha.“ Povedal mi. Sotva som vnímala jeho slová. Bolo to nespravodlivé. Môj ocko bol ten najlepší človek, akého som kedy poznala. Boh nemal právo mi ho vziať Prečo je len osud, taký krutý? Ako mi ho mohol vziať? Ja si bez neho neviem predstaviť svoj život. To naozaj nie. Potichu som sa rozplakala.