Basnicky.sk

Už utíchlo rinčanie zbraní,
Žiaľ, nik naokolo nemá úsmev na tvári.
Je večer rok 1916 aby som bol presný,
V tomto období nároky na život klesli.

Sedím tu v tábore pri ohni sa zohrievam,
Vo vnútri svojom k bohu sa modlievam.
Tento list by som chcel venovať tebe mamička moja,
Lež zanechal som ťa doma bez pokoja.

Keď kapitán zavelí za našu vlasť,
V tej chvíli nepočuť iný hlas.
Zdvihne sa odhodlanie a každý sa vydá do boja,
A oproti nám len mosadzné včielky stoja.

Urputne sa do objatia ohňa rútime,
Hrdosť nás ženie vpred a neustúpime.
A keď je po všetkom svojich kamarátov hľadáme,
No niektorých už len ležať na zemi zbadáme.

Hrali sa na vojakov a pre vlasť tu zomreli,
Chvíľka ticha, všetci stoja, akoby skameneli.
Vlajka, salva to pri pohrebe majú,
Úprimnú sústrasť matkám zosnulých listom dajú.

Potom takto večer premýšľam ako sme sa spolu hrali,
Pri potoku mamička, vodou sme sa špliechali.
Večer vždy rozprávky na dobrú noc si čítala,
Deravé gate s láskou si zaplátala.

Usilovná v tejto neľahkej dobe si sa o mňa starala,
Všetok svoj voľný čas si mi venovala.
Až prišla chvíľa, kedy ma na vojnu povolali,
Ty smutná si zostala a slzy ti po tvári stekali.

No víno už je na dne pohára,
A k tomu všetkému oheň dohára.
Tak dosť bolo slov, ja poberiem sa spať,
Zajtra tu je nové ráno a my musíme bojovať.