Basnicky.sk

“Kohútik jarabý,
nechoď do záhrady,
polámeš ľaliu,
potom ťa zabijú“


spieva malé, nádherne okaté dievčatko do mikrofónu všetkým tetám, ktoré dnes oslavujú.
Je deň matiek. Hlások tejto malej veľkej speváčky je čistý a nevinný ako ona sama. Chce sa mi plakať, keď ju počúvam. Svoje slzy však držím v zovretej pästi. Ona nie. Dievčatku prišlo kohútika odsúdeného na smrť tak ľúto, že sa ku koncu pesničky rozplakalo.
- Prečo ho majú zabíjať pre pár polámaných ľalií?- spytovalo sa roztraseným hlasom.
Nik jej neodpovedal. Všetky tety mlčali. A ja tiež.
Až neskôr, keď ten malý anjelik zaspal, začala som písať slovami

príbeh o troch kohútoch a jednej ľalii. Na začiatok však musím požiadať čitateľa o občiansky preukaz. Pre všetkých mladších ako 17 rokov sa bohužiaľ tento príbeh práve končí – tromi bodkami ... Ale nezúfajte. Prezradím vám, že ten dospelý zvyšok, si na konci bude aj tak priať zostať deťmi.

Keď som mala 17, spoznala som Gallusa, prezývaného tiež Kotkot. Trochu čudné meno viem, ale celkom frekventované v oblasti, kde kvitnú ľalie. Keďže tých kotkotov bude v tomto príbehu trochu viac, použijem čísla na ich rozlíšenie.

Kotkot č.1 bol štíhly, urastený, futbalista, no jednoducho sexy chlap. Toho chlapa beriem späť. Bude stačiť ak poviem, že bol sexy. Každá cheerleaderka by ho chcela. Ja som však bola mimo jeho ligy. Cheerlooserka, a preto mi ani na um neprišlo, že raz mu do zorného uhla padnem práve ja. Hladí na mňa a usmieva sa. Poprosím čašníka ešte o jeden červený strik. Fakt sa pozerá na mňa?

- Áno na teba. Ešte som ťa tu nevidel.
- Žijem tu už 18 rokov, ale víno pijem len pár týždňov.
- Odprevadím ťa domov.

Chytil ma za ruku, žmurkol na futbalovú 10tku a šli sme.
Bolo mi neskutočne dobre. Ok, možno som bola trochu pripitá, ale ten pocit si pamätám.
Pocit keď ste chcená. A nie len tak hocikým. Po vašom boku lieta sám veľký Gallus Gallus..
Ani neviem ako, ale ocitli sme sa v akejsi záhrade. Pritúlil sa ku mne a
pobozkal ma. Nežne a drzo zároveň.

- Si panna?
- .... Nie, som...
(baran)

Pritisol sa ešte bližšie. Jednou rukou si rozopol nohavice, druhou mi stiahol nohavičky a treťou ... robil pohyby ako robia v ohviezdičkovanom filme.
Vzdychal. Ja nie. Otočil ma chrbtom. Myslím, že to bol ten moment, keď som vytriezvela a on sa spravil.

- Bola si dobrá, ale nabudúce si ju trochu vyhol. Aké máš číslo?
- 090...

Samozrejme nikdy nezavolal. Šla som do obchodu a kúpila som si žiletku.
Chlpy alebo žily? – to je otázka. Nie, na samovraždu som nemyslela. Vtedy ešte nie..
Až o pár týždňov neskôr. Keď som Kotkota stretla druhýkrát.
Pamätal si ma, a ja som na neho už takmer zabudla. Zobral mi fľašu a šli sme. Rovnaké miesto, rovnaký scenár. On vzdychá a ja

už nie som otočená chrbtom. Tentoraz kľačím pri jeho nohách.
Rozmýšľam, či by to nemalo byť naopak. V happyendoch predsa vždy kľačí muž na zemi, vyvolenú drží za ruku a žiada ju o jej prstenník. Ale tak časy sa asi menia, alebo zostávajú stále tie isté. Človek vysloví trikrát “áno“ so stúpajúcou intenzitou, no nakoniec aj tak myslí “nie“.

Tak či onak, kráčam k oltáru. Sama. Na sebe mám čierne šaty, družičky hádžu namiesto lupeňov suché lístie. Želám si, aby to víno bolo otrávené. Nie je.

- Ako si mohla? Ako? - prehovoril ku mne známy hlas. Znel vyčítavo až nahnevane.
Bola to Eva.
- Ja, ja som nič neurobila, to ... to je všetko tvoja chyba. Nenávidím ťa.

Odišla. Zostala po nej iba jablková vôňa.

Rozhliadnem sa okolo seba. Tá záhrada musela byť kedysi veľmi pekná. Neskôr som sa dozvedela, že tu bol kedysi sad jabloní, ktoré v jednu noc napadli jedovaté užovky. Eva tu namiesto stromov potom nasadila ľalie
.
V tú noc, keď mi hodila do tváre výčitky a ja slová tak blízke “Ľúbim ťa“,
V tú noc, keď Gallus odchádzal, tie ľalie
pošliapal.
Mali byť moje
svadobné.

Gallusa som odvtedy nestretla, čo je celkom fajn pre mňa a moje životné funkcie.
S Evou som v kontakte stále. Je to moja mama. A to dievčatko v úvode
moja nenarodená dcéra.

Posledná aktualizácia: 27. 1. 2012 21:27