Basnicky.sk

Dedo vyzerá vždy v lete ako rumunský mafián. Vždy na tmavo opálený, po stranách hlavy šediny, nie príliš dlhé, ale zasa dosť dlhé na to, aby sa dalo rozoznať, že sú kučeravé. Zväčša nosí hnedé tielko, vlastne od slnka vyťahané na sivo, čierne gumáky a nad nimi vždy vytŕčajú také tie zdravotné podkolienky, ktoré majú sťahovať kŕčové žily, alebo čo. Krátke nohavice a mafiánsky neodmysliteľné čierne slnečné okuliare. Pri úsmeve je k dispozícii iba vrchný rad umelých zubov neurčitej farby a jeden očný zub vľavo dole. Ten vytŕča takmer nepretržite. Luxusné okrúhla brucho a tenké končatiny.

Keď som bola decko, neboli až také tenké. Alebo aspoň vtedy mi pripadali obrovské. Samotný proces stenčovania sa som nepostrehla, lebo zrejme sa mi to zdalo prirodzené a priamo úmerné môjmu rastu.

Veľké a bezpečné. Bezpečnosť bola u nás vždy prvoradým pojmom. Keď som mala štyri roky, hrávali sme sa na lietadlo. Vlastne aj skôr, ale keď som mala štyri, bolo to naposledy. Ono to ani nebola hra. Celý proces spočíval v tom, že som na detskej stoličke zdvihla ruky hore a zjačala, že som lietadlo. Prečo práve lietadlo, to neviem. Pokojne som mohla chcieť byť napríklad parník. I keď realizácia by bola zrejme náročná. Asi by mi napustili vodu do vane alebo bazénika a posadili ma do nej. Ak by som si ľahla, to by bolo potopenie. Mohla som sa prelomiť na polovicu, ako Titanic.
Zvláštne, že v detských hrách sa nehody úmyselne nikdy nesimulujú.
Ešte lepšie by bolo zatopiť chodbu a ťahať ma po nej na bruchu. Dokonca by to bolo bezpečnejšie, ako lietadlo, pretože by som nemala kam padnúť.
Možno práve ten adrenalín ma na lietadle fascinoval. Zrejme som ho pociťovala iba ja, lebo mama sa spokojne uchcechtávala. Vôbec sa neobávala o svoje jediné dieťa.
Dôvera.
Jedného letného popoludnia som ako zvyčajne zdvihla ruky pripravená zniesť sa k oblohe. Bola som na pokraji vzlietnutia a zrazu som sa rozrevala. Dedo ma pustila a ja som dopadla späť na odletovú dráhu. Revala som ako o život, zodpovední dospelí na mňa nechápavo pozerali. Jednou rukou som expresívne gestikulovala a druhú som držala vo veľmi zvláštnom uhle nad hlavou.
Slovenský rozhlas ohlásil trinásť hodín.
„Ale za jednu rúčku sa nedá lietať!“ ohlásil dedo.
Ja som stále revala. Možno len z trucu, že to za jednu ruku fakt nejde.
Rodič dostal konečne po chvíľke šoku hysterický záchvat. K môjmu revu sa pripojil ešte jeden hlas.
Dedo chvíľku zamračene pozeral a potom pochopil aj on. Rozvážne vyšiel do garáže a naštartoval škodovku. Stresové situácie si vyžadujú rozvahu, nie rýchly hysterizmus. Koniec koncov, s našou škodovkou sa inak, ako rozvážne, ani nedalo. Samotný ceremoniál naštartovania trval pol hodiny.
Rodič ešte chvíľu zmätene pobehoval, nakoniec ma chytil a vyniesol von. Ruku som držala stále nad hlavou. Kebyže mi dajú fakľu, knihu a nastriekajú ma na zeleno, máme sochu slobody.
Rozvážnu cestu škodovkou si nepamätám, ale keď sa na tým racionálne zamyslím, buď ma uložili na ležato alebo mi ruka trčala z okna. Ak by to bolo na mne, uprednostnila by som ležatý prístup, pretože vietor by mi pri vysokej rýchlosti mohol zalomiť ruku. Ale k tomu by vlastne došlo len vtedy, ak by sme nejazdili rozvážne.
Ešte šťastie, že nemocnicu máme len o dve ulice ďalej. Ak sčítame celkový čas od počiatočného bodu udalosti do momentu, keď ma v amerikánskej póze preniesli cez prah ambulancie, je celkom možné, že pri priaznivom vetre a rýchlejšom vychádzkovom tempe by som sa tam dostala podstatne skôr.
Rodič niečo hystericky predniesol a rukou ukázal na môj lakeť. Pán doktor len chápavo prikývol, stlačil ruku na správnom mieste a Amerika skončila. Ustal môj nepretržitý rev. Ustali rodičove záchvaty. Odchádzala som po svojich, spokojne sa obzerajúc dookola.
Na parkovisku nás v našej škodovke odtieňu bordó čakal dedo, vo veľkom štýle, s nasadenými slnečnými okuliarmi a rukou prehodenou cez stiahnuté okienko. Rodič mi otvoril dvere a ja som ako dáma nastúpila. Lietadlo sa už síce nikdy neodlepilo od dráhy, ale aspoň som chvíľu bola sochou slobody.

V škôlke sa so mnou síce nikto nerozprával, ale vždy som vedela najlepšie pesničky a básničky. Možno mi len závideli. Ibaže som musela vždy sľúbiť, že ani za svet nevyzradím, kto ma ich naučil. Tak. Nevyzradím. Poviem len, že môj obľúbený popevok znel:
„Srála za plotom, kývala hlavou,
á riť si utrela, zelenou trávou!“
Vskutku chytľavá melódia. Do konca týždňa si ju spievali všetky deti.

Vždy som si myslela, že človek nemôže byť chorý v lete. Neveríš, kým nezažiješ. Rodič mi nemohol nadávať, že som chodila vonku bez čiapky, to bolo fajn. Do mojich ôsmich rokov sa dedo pokladal za ľudového liečiteľa. A do mojich štyroch rokov, ako som už spomínala, za leteckého navigátora. Podľa tradičnej receptúry by sa mala choroba zničiť alkoholm, najlepšie vypáleným doma. Nakoľko som bola decko, zvolil miernejšiu alternatívu.
Starešina po vzájomnej porade usúdila, že trocha prevareného domáceho jablkového vína mi nemôže urobiť zle.
Chuť nebola veľmi vábna, ale za to vôňa áno. A keď som si do toho kydla trochu cukru, aj tá chuť sa dala zniesť.
V kuchyni na sporáku stál celé dopoludnie dvojlitrový hrniec vareného vína a dieťa sa k napájadlu vracalo čoraz častejšie. Popoludní už len zvracalo. Ale teplota prešla. Klin sa klinom vybíja.
Rodič bol popoludní trochu hysterický.
Dedo, ako vždy, rozvážne, popoludní vyhlásil, že som aspoň sama objavila tie deštruktívnejšie stránky alkoholu.
A ja, od oného popoludnia až po vysokú školu, som mala tendencie zvracať už len pri vôni vína alebo škorice. A pri tej škorici mi to dokonca ostalo.

Vždy sme boli nekonvenční. Niekedy, keď boli dedo s babkou ráno rozhádaní, spýtali sa ma, kto ma má odviesť do škôlky. Zväčša som si vybrala deda, lebo mal bicykel. Babka sa nazlostila ešte viac a odmietala sa o mňa postarať.
Mne sa celkom páčilo, keď som šla občas do škôlky neučesaná, s vlasmi rozviatymi od jazdy na bicykli, alebo keď som mala k sukni obuté tenisky a nie tie hnusné čierne lakované topánky, ktoré mi robili pľuzgiere na pätách. Ale inak som sa tvárila, že sa mi páčia.
Niekedy sa k nám pripojil aj susedov vlčiak. Volal sa Cyril. Z reťaze sa mu väčšinou podarilo utrhnúť tak, že nejaký trojmetrový pozostatok stále vliekol za sebou a hrkotal.
Dedovi strážil pred škôlkou bicykel. Aj pred potravinami. A všetci sa ho báli. Trochu aj ja, ale pred cudzími som sa tvárila, že nie. A potom sa pekne vrátil domov.

Nekonvenční sme boli, aj čo sa umeleckého vyžitia týka. Roľničky a Tichá noc sa skvelo spievajú v auguste. Najlepšie pri otvorených oknách, nech počujú aj susedia. V hudbe, ak sa to dá tak nazvať, sme sa realizovali aj autorsky. Napríklad, vzali jedno slovo, napríklad „snehulák“ a spievali ho v rôznych tóninách až do o(d)mr(a)zenia. Alebo sme si skladali vlastné popevky. Napríklad:
„Z Filipín na Tajvan
len jeden krôčik je,
hej!
A možno dve,
hej!“
Umenie malo vyhradenú dobu, vždy v nedeľu popoludní pri utieraní riadu po obede. Takisto sme prebásnili Mor ho! do opisnej nemčiny. To znamená, že máte len minimálnu slovnú zásobu a neviete poriadne skloňovať, ale musíte si vystačiť. Krátka ukážka:
Und machst du tot, Kinder von meine Familie,
wer mit nich gut Hand auf deine Frei zieht.
Recitovalo sa tiež najlepšie pri otvorených oknách. Nech všetci vedia, aký sme my vzdelaní.

Domácim zvieratkám sme vždy dávali mená. Mali sme zajaca Fredyho, kohúta Gejzu, sviňu Miša. Miša sme mali aj suseda. Možno nejaká analógia...
Všetky spomenuté druhy mäsa nejem. Presne kvôli Fredymu, Gejzovi a Mišovi. Statočne sme bojovali za ich život, žiaľ rodičovské argumenty o ich poslaní prevážili.
Pamätám si, ako som sa raz ráno zobudila, pozrela z okna a Fredyho kožuch bol prehodený cez plot.
Pamätám si, ako sa jedného dňa Gejza zrazu stratil, hruška na konci záhrady bola od krvi a na obed pečený kohút v celku, ktorý si napriek všetkému zachoval spoznateľné kontúry.
Pamätám si, že keď sme začali koncom leta chovať Miša salónkami z predchádzajúcich rokov, tušila som, že tohtoročné už neochutná.
Raz sme mali dokonca holuba, ktorého sme tiež pomenovali Gejza, ten však uletel. Dobré pre neho.
Na Vianoce sme nikdy nemali živého kapra, teda na Vianoce upečeného, ale v predvianočnom období pohyblivého, lebo veď, kto by ho dorazil?
Každé Vianoce sme sa však chodili pozerať do potravín za rohom, akých majú živých kaprov. Raz spomedzi nich vylovili maličkú rybičku, ktorú sme si veľkoryso vzali v sedemdecovom zaváraninovom pohári, že sa o ňu budeme starať. Večer sme jej dali namrvený chlieb a ráno plávala hore bruchom.

Dedo spomínal na svoje detstvo, ako stáli pri ceste a pozerali na tanky, ktoré išli do Poľska. A potom na to, ako ich cez vojnu nahnali na železničnú stanicu, krátko po tom, ako odišiel otec. Ako čakali a vlak nechodil. Ako ich potom poslali domov. Ako sa na to nakoniec nejako zabudlo a ostali tam, kde boli. Prečo sme sa my nakoniec dostali sem.

Dedo mával sny o lodiach. Snívalo sa mu, že celý náš dom je jedna loď, ktorá sa plaví do Austrálie a na palube nám rastú banánovníky. Vnútri sú po stenách namaľované margarétky. Vždy po zobudení hľadal svoje gumáky, aby sa mohol vylodiť.

Na konci jedného leta, naozaj odplával. Naposledy som zazrela len konček jeho nosa a artritidické prsty zložené na bruchu v truhle. Viac som vidieť nechcela.
Neverím na nebo a podobné inštitúcie, ale verím na Austráliu. Skladám si vlastné básničky, o barančekovi a ovečke, ktoré zhudobňujem a ktoré si iste spieva. Pri otvorených oknách.
„Baranček a ovečka,
chodili do kolečka.
Uvideli zajačika,
ako v kríčku ticho ciká.

Baranček a ovečka
išli pozrieť do kríčka.
A úbohý zajačik
nespravil už ani cik.

Baranček a ovečka
pozerajú do kríčka.
Zajko spravil iba muc,
potom ho vzal hovnocuc.“
Len ma trochu hnevá, že nikto nechápe zajačikov osud. On nezomrel. Vopred sa dohodol s ujom hovnocucárom, aby sa cestou zastavil pri kríčku a vyzdvihol ho. A pred cestou, napríklad do Austrálie, sa chcel ešte vycikať, aby nemuseli zastavovať a robiť cikpauzy. Zajko normálne štandardne nastúpil do auta. Neviem, prečo z toho všetci robia tragédiu.

Ak si náhodou zanôtim v auguste Tichú noc, zatváram okná a cítim sa ako najväčší blázon na ulici. Ak si ju však zanôtim príhodne, v zime, myslím na to, že v Austrálii majú leto. A dedo, ten vyzerá v lete ako rumunský mafián. Vždy na tmavo opálený, po stranách hlavy šediny, nie príliš dlhé, ale zasa dosť dlhé na to, aby sa dalo rozoznať, že sú kučeravé. Zväčša nosí hnedé tielko, vlastne od slnka vyťahané na sivo, čierne gumáky, v ktorých sa v pohode vylodil a nad nimi vždy vytŕčajú také tie zdravotné podkolienky, ktoré majú sťahovať kŕčové žily, alebo čo. Krátke nohavice a mafiánsky neodmysliteľné čierne slnečné okuliare. Pri úsmeve je k dispozícii iba vrchný rad umelých zubov neurčitej farby a jeden očný zub vľavo dole. Ten vytŕča takmer nepretržite. Luxusné okrúhle brucho a tenké končatiny. Pri ňom stojí zajačik, ktorý prišiel na hovnocuce, jeho ďalší zajačí kamoš Fredy a potom ešte Gejza a Mišo. A všetci tam na mňa čakajú.