Basnicky.sk

Prišla som neskoro. V jedálni sedelo už len pár zaspatých osôbok a posledné svetlo im len slabučko svietilo do tanierov. Kuchárky sa asi veľmi tešili domov a tak som na pozdrav „dobrý večer“ pre istotu nedostala odpoveď. Tento večer asi nemá byť dobrý. Vzala som si istotne ten najštipľavejší a najpresolenejší guláš zo všetkých dvoch ktoré tam boli, dva rožky a svoje kľúče. Trochu gulášu som vyliala na zem. Nie naschvál. Usmiala som sa a guláš utrela papučou. Vyčítavý pohľad kuchárky tým úsmevom.

Začala som jesť a premkol ma pocit. Neoznačila by som ho za zlý, ale príjemný nebol... Ozvalo sa srdiečko. „Niečo ti chýba“... Ja viem. Chýba. Ten pocit silnel. Ten, pri ktorom by vám aj dobrý guláš prestal chutiť. Moja ruka opustila lyžičku a lyžička neprotestovala a slabo cinkla o tanier, akoby cítila, čo sa chystá. Zachcelo sa mi plakať. Jediné, čo zadržalo tú potopu bol fakt, že ten guláš bol už aj tak dosť slaný.

Zachýbal mi ešte viac.

Zachýbal mi ten pocit keĎ sa niekto díva do vašich očí a hľadá v nich pokoj. Keď vám niekto šmátra rúčkou v rúčke, dychtivo, s túžbou nájsť to známe teplo. Keď vás niekto objíme... Silno, naozaj, z lásky, keď cítite tú výmenu energií ktoré si dávate. Tú lásku. KeĎ skutočne žijete ten krásny pocit, keď viete že niekomu na vás naozaj záleží.

Stále mi to chýba.

Ale krásne sa na to spomína.

Smutnokrásne.