Basnicky.sk

Všimol som si ju kútikom oka, keď som len tak zdvihol hlavu k stropu, snažiac sa usporiadať si myšlienky v hlave. Vtedy mi do zorného pola vstúpila ona a trochu prudkejšie som sa nadýchol. Ako vždy a ako každý, keď ju vidí.
Áno, keď prechádza ulicou, všetky hlavy sa otáčajú za ňou. A keď vojde do miestnosti, každý chalan ju zatúži mať a každá baba chce byť ako ona. Všetci stíchnu a predstavujú si, aké je to žiť dokonalý život. Žiť ako toto dievča.
Podíde k pultu, pričom všetci počúvajú dokonalé klopkanie vysokých topánok značky Prada a prehovorí dokonalým hlasom: “Jedno latté, prosím.” Už viem, že nech povie akokoľvek neromantickú vetu, znie to ako najkrajšia poézia. Kým čaká na svoju objednávku, prehrabne si prirodzene vlnité zlatisté vlasy a nad niečím sa pousmeje. Vyzerá presne tak, ako baby o ktorých spievajú One Direction, alebo Escape the fate. Dokonalá, krásna, očarujúca a akože nič z toho si neuvedomuje. Zdá sa byť nesmelá, hanblivá, ale zároveň aj sebavedomá a nedostupná. Vie byť vtipná a zábavná, zároveň aj tichá a tajomná.
Bola typická hviezda školy, baba z amerických filmov, dievča, do ktorého sa chalan po prvom pohľade bláznivo zamiluje. Mala všetko. Uznanie, obdiv, lásku, kamarátov, peniaze… niekedy sa musím zamýšľať, ako je to možné, že na svete existuje toľká nespravodlivosť. Ona má všetko a zároveň niektorí ľudia nemajú nič… A niekto ako ja, bezvýznamný priemerný človek sa len môže prizerať dokonalému životu, ktorý prežíva baba, ktorú každý deň stretáva v škole a ktorá mu nikdy nevenovala ani len jeden pohľad.
Zobrala si kávu, zaplatila a očarujúco sa usmiala na predavača. Keď vychádzala, stretla pri vchode do kaviarne svoje kamarátky.
“Vanesa, zlatko, ako sa máš? Nevidela som ťa celú večnosť!” skríkla jedna z tej skupiny báb, mestskej smotánky, od hlavy po päty navlečenej v Dolce a Gabanna, Guesse, alebo iných sračkách a všetky sa vyobjímali.
“Počula som, že si vyhrala tú celoštátnu súťaž, gratulujem!” Vanesa sa nato zoširoka usmiala a objala kamarátku. “Dneska to musíme osláviť. Párty, u nás v apartmáne, dnes večer. Očakáva sa od vás, že si oblečiete najlepšie handry a dovediete najkrajších chalanov, jasné?” zasmiala sa jedna z nich. Určite to sú rozlieskavačky, začínajúce modelky, alebo niečo takto fatálne typické pre tieto baby.
“Samozrejme, budem tam,” odvetila Vanesa s obrovským úsmevom. Jasné. Prvé pravidlo ako patriť do tejto dokonalej spoločnosti- nezmeškať žiadny večierok, byť všade, kde sa niečo deje.
Polovica ľudí v tejto kaviarni, ktorý tak isto ako ja počúvali ich rozhovor, si v duchu povzdychli. Zatiaľ, čo my budeme sedieť doma nad knihami, alebo sa bezmyšlienkovite prechádzať po meste, oni budú v najväčšom a najluxusnejšom apartmáne, popíjať drahý chľast, mať rodičov niekde na služobke, zabávať sa na najvyššej úrovni, počúvať najnovšiu hudbu a večer si zrejme navzájom užívať a naďalej žiť svoj dokonalý tínedžerský sen.
Keď Vanesa dokončila ten rozhovor, aký chcela každá baba v tejto miestnosti viesť miesto nej, zakývala kamarátkam a vychádza z kaviarne. Vo dverách sa však na chvíľu otočí a jej tyrkysovo zelené oči, orámované dlhými mihalnicami sa na pár sekúnd stretnú s mojimi. Mal som pocit, že ma zhypnotizovala. Nedokázal som odtrhnúť pohľad, kým to nespravila ona. A niečo som pochopil. Ale keď som chcel znovu vyhľadať jej pohľad, pomôcť jej, už bola niekde inde, ďaleko odo mňa.
Dlho som pozoroval jej chrbát ako sa vzďaľuje, až sa mi úplne stratila.

Ako náhle prišla domov, úsmev a tvár, ktorú si nasadila pre ostatných ľudí, zmizla niekde za prahom ich domu. Hneď ako ju obklopili tieto steny, objala ju triaška a do očí sa jej tlačili slzy.
“Ahoj,” pozdravila mamu sotva počuteľným hlasom, “má sa lepšie?” spýtala sa a potlačila vzlyk.
Mama na ňu hodila prázdny pohľad.
“Nemyslíš, že by sme ju predsa len mali zaviezť do nemocnice? Možno sa dá ešte niečo robiť…” sama tomu neverila.
Jej mama len pokrútila hlavou.
“Nechcem aby svoje posledné dni strávila v nemocnici.”
“Môžem ju ísť pozrieť?”
“Mala by si…” zašepkala a uprela zrak niekam do prázdna.
Vanesa pomaly kráčala po schodoch, snažila sa tú chvíľu oddialiť ako už mnohokrát predtým. Ale akokoľvek naťahovala čas, za tými dverami bolo vždy to isté. Nikdy sa nestal zázrak. Ani raz. A ani teraz sa nestane.
Otvorila dvere a podišla k posteli. Pohladila svoju malú zlatovlasú sestričku po vlasoch a dala jej bozk na čelo.
“Ahoj, anjelik,” pozbierala všetky sily, ktoré jej ostali, na úsmev, “ako sa máš? Je ti lepšie?” šepkala. Jej sestrička bola tak krehká, až sa bála, že keby hovorila hlasnejšie, mohla by sa rozpadnúť.
“Kde je ocko?” spýtala sa a veľké modré oči mala tak smutné a plné otázok.
“Ocko… je ďaleko,” zamrmlala Vanesa. Už veľakrát nad tým rozmýšľala… ale ako by ste vysvetlili sedemročnému dievčatku, že jej ocko, ktorého tak miluje, ich jednoducho prestal mať rád a len tak odišiel? Dobre si pamätá na ich posledný rozhovor pred polrokom. Bolo to niekoľko mesiacov po tom, čo ich opustil.
“Oci, musíš sa vrátiť. Lucy je chorá…”
Na to jej odvetil, že jej neverí a že to je len nejaký trik ako ho dostať naspäť do ich rodiny. Ako keby jej chýbal. Nechce s tým mužom mať už nič spoločné. Ale Lucy jednoducho chce vidieť svojho ocka. Chce ho vidieť pred tým ako…
Ešte chvíľu s ňou bola, potom to už nevydržala a keď jej slzy stekali v plných prúdoch po tvári, zavrela sa do kúpeľne a schúlila sa na zem. Nič nevidela, slzy jej zmáčali tvár, oblečenie, ruky… celú tvár mala čiernu od roztečenej maskary a dych sa jej zasekával v hrdle. Zúfalstvo jej spaľovalo celé telo, smútok ju dusil.
Po nejakom čase sa postavila, zmyla si z tváre roztečený mejkap a začala sa dávať dokopy. Takto ju nemôže nikto vidieť.
Nestojí o ľútosť.