Basnicky.sk

Kráčam večerným mesto. Lampy osvetľujú chodníky. Všade je pusto. Občas prejde okolo auto, nanajvýš cyklista. Ešte viac si pritiahnem šál a upravím rukavice, aby mi mráz ani štrbinkou nevošiel na pokožku.
Pomaly sa dostávam k parku. Očami blúdim po okolí a snažím sa zistiť, či sa nájde aspoň niekto, kto by v tomto nevľúdnom počasí bol vonku. Zisťujem však, že všetci sedia doma a asi len ja jediná sa potulujem po meste.
Začínam byť nervózna, pretože neviem či si zo mňa Maťo robil srandu, lebo ísť von v tomto počasí nie je práve najlepší nápad. Na druhú stranu, keby som nešla, trápila by som sa doma, pretože jeho hlas v telefóne znel tak naliehavo a prosebne. Myslím, že keby zavolal aj o polnoci, šla by som za ním. Veď pre milovaného človeka spravíte čokoľvek.
S maťom sme sa spoznali asi pred rokom a pol. Pamätám si na to, akoby to bolo včera. ponáhľala som sa ku kamoške. Už hodnú chvíľu som meškala, tak som si povedala, že si skrátim cestu cez park a malú bočnú uličku. To som však ešte netušila, že jej koniec je zatarasený obrovským múrom. Keď som si ho všimla, ostala som stáť ako obarená. Vôbec som nechápala kto a prečo ho tam postavil.
"To čo má znamenať?! Kedy tu ten múr postavili?!" Otočila som sa a uvidela modrookého chalana, ktorý bol existenciou múru zaskočený asi ako ja. "Neviem," odpovedala som, "ešte pred týždňom tu nebol." Po mojich slovách uprel svoj zrak na mňa a ja som mala pocit, že sa stratím v jeho hlbokých očiach.
"No ako vidím, takto sa ku kamarátovi nedostanem. Budem sa musieť vrátiť. Zase sa bude pýtať, prečo mi to tak dlho trvalo." S pochopením som sa na neho usmiala a odvetila . " Ani mi nehovor. už dávno som mala byť u kamošky. Asi jej zavolám, že neprídem." " Máš pravdu," odobril môj nápad, " zavolám kamarátovi, že mi do toho niečo vošlo a môžeme zájsť na kávu, Teda ak máš záujem." Bez rozmýšľania som súhlasila.
Od toho dňa sme chodili "na kávu" každý deň. Občas sme šli pozrieť aj náš múr.
Raz ma napadlo, že by sme mu mohli zanechať niečo na pamiatku. Vzala som do ruky kameň a do tehly som začala vyrývať naše iniciálky. Maťo ma ihneď pochopil a keď som dokončila moju prácu, vyryl okolo našich mien srdce.
Tieto spomienky vo mne vyvolali hrejivý pocit. Až na to, že mi z úst vychádzali obláčiky pary, som sa cítila ako uprostred letného dňa.
Už som bola na začiatku uličky. Na prvý pohľad som videla, že niečo nie je v poriadku. Maťo tam už stál a čakal na mňa. Keď som k nemu podišla, spýtyvo som sa mu zahľadela do očí. " Stalo sa to dnes večer. dáki chalani ho zvalili." Do očí sa mi tisli slzy. Náš múr, svedok našej lásky. Čo keď i ona zmizne ako ten múr?
Sklonila som sa nad kopu tehál a úporne som začala hľadať pozostatky nášho srdca. To čo som našla, ma veľmi prekvapilo. Pod kopou bol jeden celistvejší kus, na ktorom bolo srdce s našimi menami.
V tú chvíľu mi srdce naplnilo nekonečné šťastie a ja som vedela, že aj napriek zbúraniu našho múru budem s Maťom navždy.