Basnicky.sk

Nemôžem tomu uveriť. Jednoducho nemôžem. Toľko preplakaných nocí a nakoniec to takto dopadne. Je mi jasné, že netušíte, o čom točím, tak vám to teda objasním. Chalan, ktorého som milovala takmer môj celý šestnásťročný život, ma má tiež rád. To je haluz. Konečne som uverila, že existuje vyššia sila, alebo ako to iný ľudia volajú, osud. Moje dlhoročné úvahy o tom, že zomriem ako stará panna, sú zažehnané. Mám chalana. Áno, ja. Živého. Mala by som napísať SMS-ku Erike, mojej najsupernejšej
kamoške. Po chvíli mi príde odpoveď:
,,TO NEMYSLIS VAZNE? MIRO SA KONECNE PRIZNAL? NEHNEVAJ SA, ALE VSETCI TO UZ VEDELI, BOLO LEN OTAZKOU CASU, KEDY SA VYJADRI ON. "
Za normálnych okolností by ma to naštvalo, ale teraz sa len pousmejem. Ja vlastne ani neviem, aká je vlastne láska, ktorá nie je platonická. Už iba dve hodiny a tridsaťosem minút a snáď to zistím. Vzápätí si uvedomím, že už mi ostáva len toľko málo času na prípravu a skoro sa zbláznim. Dvakrát si umyjem a vyfúkam vlasy, s make-upom sa babrem ďalšiu hodinu a zrazu som už na ceste. Ani som si nestihla prpraviť ,,reč", no radšej to nechám naňho, lebo ja veľmi dobrá rečníčka nie som.
Po príchode na námestie znervózniem. Nikde ho tam totiž nevidím. V tej chvíli mi po prvýkrát napadne, že to nemusel myslieť vážne...vtedy mi niekto zozadu zakryl oči. Plná nádejí sa otočím a...určite viete, že on to nebol. Bol to na prvý pohľad veľmi pekný chlapec. Nikdy som ho nevidela a preto som si nevedela predstaviť, prečo ma práve on chcel takto prekvapiť. Lenže, zdá sa, že on zostal takisto v šoku ako ja, ak nie vo väčšom. ,,Fakt sorry, ja som si myslel, že si niekto iný. Vlastne ja takéto veci bežne nerobím, ani neviem, čo mi to napadlo..." Po prekecaných desiatich minútach som zistila, že sa volá Adam, má 18 rokov a čaká tu na nejakú holku. Lenže ani ona ani Miro nejak nechodili, tak sme tam stáli pol hodinu. ,,Vieš čo? Poďme si niekam sadnúť, keď tak na nás kašlú," nestihol dopovedať, a už ma ťahal smerom k najbližšej kaviarni. Nemyslite si, že za normálnych okolností chodím s neznámymi ľuďmi na kafčo, ale on mal v sebe niečo, čo by ste možno nazvali aura alebo šarm. Pri káve sme presedli tri hodiny. Nemala som ani šancu byť smutná. Neviem, či poznáte ten pocit, keď stretnete niekoho a viete sa s ním porozprávať o všetkom a za každých okolností a pritom sa ani nemusíte poznať. Presne takto som sa cítila...
Až keď som zmätená už sedela doma, celé mi to zaplo. Bola som strašne naštvaná na Mira, že ani nedal vedieť, prečo vlastne nerišiel. Nemám rada, keď sa veci odkladajú, tak som mu napísala SMS a odpísal mi, že musel strážiť brata. Ani neviem, či mu mám vlastne veriť.
Na druhý deň som vstala už úplne zmierená s tým, čo sa stalo. Trochu som si poupratala izbu a pretože som jedináčik, nikto ma neotravoval, tak som si ľahla a snažila som sa úplne ,,vypnúť". Jednoducho povedané, som čumela do stropu. Celkom sa mi tento nový druh relaxu zapáčil, ale vyrušilo ma pípanie telefónu:
,,CAU! CO TAKTO DNES O TAKOM ISTOM CASE NA TOM ISTOM MIESTE? HM?"
Miro. Neviem si vysvetliť, prečo mi klesla nálada, že to nie je Adam. Odpísala som mu, no rozdiel medzi dneškom a včerajškom bol v tom, že už sa mi ruky neklepali a dokonca som dovidela aj na displey telefónu.
Potom sa to všetko zvrtlo veľmi rýchlo. Celý čas sa mi ospravedlňoval a bol taký milý...proste som si užívala svoje vysnívané rande naplno. Určite viete, že príde lenže. Aj tak som stále myslela na Adama a rozmýšľala som nad tým, ako by mi tu bolo s ním.. ,,Nechcela by si ísť na žúr jedného môjho kamoša?" vyrušila ma v snívaní jeho otázka. Jasné, že som súhlasila.
Akonáhle sme vošli dnu, v dave ľudí som zbadala Adama. Vybral sa k nám a Miro mi ho začal predstavovať. Trochu blbá situácia. Tak som radšej vyklopila pravdu.,,My sme sa vlastne už zoznámili. Včera keď si neprišiel, sa nám stalo menšie nedorozumenie a nakoniec sme skončili v kaviarni." Mirova reakcia ma prekvapila. ,,Tak rýchlo si si za mňa našla náhradu?" Vôbec som ho nechápala. Chalanov som vlastne nikdy tak celkom nepochopila, no toto bolo už nad moje sily. ,,Snáď za ním nebudeš behať?" povedal Adam, keď uvidel, ako som sa mykla, že sa za Mirom rozbehnem. ,,A kto ste vy, že mi budete hovoriť, čo mám a čo nemám robiť?" Teraz som sa už fakt vytočila. Otočila som sa, niekam som išla, a pravdupovediac, ani sama neviem, kam.
,,Ahoooj! Ani si mi nehovorila, že sem ideš? Si tu s Mirom? Sú tu fajn chlapi, vidím to na veľkú srandu. No veď sa trochu usmej, no," s veľavýznamným úsmevom skončila svoj monológ už zjavne podnapitá Erika.

,,....no a nakoniec mi ešte aj on chcel povedať, čo mám urobiť," dokončila som svoje rozprávanie. Ani som nevedela zhodnotiť svoje city a hlavne som nevedela pochopiť, ako môže 16 ročná láska konkurovať chalanovi, ktorého poznám jeden deň. Z úvah ma vyrušil pohľad na Mira, ako sa doslova oblizuje s nejakou holkou a keď som z reprákov započula Adamov hlas, ako hovorí, že nasledujúcu pesničku venuje svojej 24hodinovej láske, nechápala som už vôbec nič...