Basnicky.sk

unfortunately  Zobraziť/skryť lištu autora

Okrajovo

Vonku svieti slnko. Úplne cítim ten vzduch voňajúci po čerešniach a všetkých tých kvitnúcich stromoch. Slnko mi svieti do tváre a ja si šúcham oči, až slzím. Je to divné, ale celkom ma to baví, keď sa mi odlupuje zosušená špirála a jej zbytky umývam studenou vodou.
Potom si utriem ruky a vraciam sa za počítač. Všade je bordel, ako obyčajne. Tak sa brodím pomedzi tie tričká a všeličo iné uvažujúc, či to má zmysel upratovať, keď zajtra to tu bude zase.
Tŕpne mi noha. Neznášam keď sa mi to stane. Búcham päsťou do stola , do klávesnice... Keď som konečne v poriadku, celá šťastná si púšťam seriál a zadívam sa. Vtom sa rozletia dvere.
,,Anjel prišiel domov!“ zreve brat.
Vždy takto ´´vtipne´´ ohlási svoj príchod. Ach, bože.
,,No, to je tu zas brájgél! Ako v tom možeš byť?“ pýta sa zarazene.
,, To sú všetko tvoje veci... Babka ti ich vyhádzala z izby, že si ich skôr všimneš a upraceš.“
,,Kde babka chodí na také myšlienky? Aby som to teraz všetko presúval do izby...“
,,Aby z teba neubudlo...“
,,Idem von, umy riad.“
,,Nemôžeš ísť von, príde dedko, máš ho ostrihať...“
,,Tak idem spať!“
Zase som sa usadila za počítač a počúvam bratove výkriky:,,Ten paplón! Týýýýý líííška! Len čo by si sa túliť chcel!“
Bože.
,,Nináááááááááá, poď máá uložííííť!“
,,Si normálny?“
,,Nehraj,že nechcééééš!“
Dúfam, že takéto gény debility sa u nás v rodine nededia.

Ten seriál bol jeden veľký lepák! Na konci som tak revala, skoro som vyschla. Horšie je, že sa mi pustil aj sopeľ a nemala som žiadnu servítku. Jediné, čo bolo v blízkosti, no v blízkosti... Skôr mi to doslova padalo na hlavu, bolo bratovo tričko. Celkom sa to tam stratilo. Uschlo.
A potom prišla Bea. Najskôr zaklopala normálne. Potom začala vyklopkávať akúsi divnú melódiu o rám dverí, tak som sa nemohla viac tváriť že nie som doma, lebo brat začal revať, že až to neotvorím ja, tak to otvorím aj tak ja, ale násilím. Vytiahla ma von, aj keď mne sa vážne nechcelo. Že by sme vyvíjali nejakú extra veľkú aktivitu, sa nedá povedať. Väčšinou sme sedeli na záhrade, čakali, kým suseda zalezie a potom sme jej kradli jahody.
Nech už je, ako chce, keď sme sa šli napiť, brat sa vytratil z domu a zamkol oboje vchodové dvere. Ja, čo som slabá ako vrecko čaju, som sa pokúšala dobyť naspäť do nášho obytného priestoru. Tá poondiata zámka nešla povoliť. To už som tam aplikovala všelijaké polohy a pokusy zaprieť sa do dverí. Bea stála obďaleč a smiala sa. Okoloidúci ujo sa na mňa zadíval a spýtal sa:,,A vy tu bývate?“
Zostala som zarazená... Neskoro som sa zobudila, lebo Bea už húkala:,, Myslíte si, že človek, ktorý býva v vo svojom dome, by si nevedel odomknúť dvere?“
A smiech. Bea sa strašne smiala, až jej vytiekol sopeľ.
,,Máte servítku?“
,,Á ... nie, nemáme... ale čosi ti nájdem....“
Hľadám... Bea hľadá.... hľadáme... ale to tričko nevieme nájsť. Nakoniec jej dám toaleťák.
,,To už kde sme, keď ani na servítky nemáte...“
Smiech.


Ležím v posteli. Tak napoly spím... driemem... Brat si dotiahol nejakú kočku.
,,Máte to tu pekné.“
,,Hej, hej, najkrajšia je moja izba.“
,,Máš špinavé tričko....“
,,Chceš mi ho vyzliecť?“
,,Sprostý... Myslím to vážne!“
,,Fakt... počkaj... mmmm... Chutí to ako od polievky....“
Dátum vloženia 25. 6. 2010 15:18
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2232
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre