Basnicky.sk

AvRiL_GiRL  Zobraziť/skryť lištu autora

..ale zajtrajšok nikdy neumiera...(na pokračovanie)

Sedí na posteli. Premýšľa. Nad životom, nad jeho zmyslom. Je to láska? Alebo je to niečo, čo pochopíme až celkom na konci? Netuší. Snaží sa zabudnúť na všetkých. Na Peťa, Jakuba, Juraja, Mišku či Sandru. Všetci sú preč. Je to 5 mesiacov a oni sa ani neozvali. Ani jeden z nich. Jediný telefonát od nich. A tak naň čakala. Zazvonil telefón, rozbehla sa k nemu s nádejou či náhodou...Ale nie. Sklesnuto sa vrátila späť na posteľ a neverila, že môže byť taká hlúpa. Prežili spolu krásne obdobie. Niekoľko rokov boli tými najlepšími kamošmi. A teraz je to všetko zrazu preč. Akoby nič z toho neexistovalo. Akoby všetci tí, jej srdcu najbližší zabudli na spomienky a spoločne strávené chvíle. Všetko to skončilo tak rýchlo. Neverí, že ich už nevidela 5 mesiacov. A oni sa ani nesnažia.

Pozrela von oknom, kde uvidela ako pomaly padá sneh. Bol taký jemný a...studený. Cítila ho, napriek tomu, že bola v izbe. Po dlhom čase cítila niečo čo nebola bolesť a ani smútok. Na zem dopadalo niečo iné ako len jej slzy. Malé vločky pomaličky padajú a ona je uvoľnená. Zas a znova. Konečne nevidí tvár Peťa. Nepočuje smiech Sandry, či Juraja. Necíti ani dotyk Jakuba. Zabudla aj na Mišku. Zrazu je všetko ďaleko, nepodstatné. Stratilo sa to v diaľke ako snehová vločka na zemi. Tento problém sa akoby stratil v iných problémoch tak, ako sa vločka stratila v kope snehu. Zobrala si skicár a sadla na parapetu. Oprela si hlavu o zahmlené okno a písala. Písala všetko čo ju napadlo, všetko čo zažila aj nezažila. Všetky úsmevy aj všetky slzy. A bolo ich tak nespočetne veľa. No vtedy, v ten okamih ako sa znova pozrela von oknom, akoby ňou niečo prešlo a ona si uvedomila...

Uvedomila si, že už možno nikdy nebude počuť ich smiech, nikdy nebude vidieť ich tváre a nepocíti ten pocit „mať priateľov.“ Chýbal jej najmä Jakub. Bol najlepší kamarát a jej tak strašne chýbal. A ona si uvedomila, že čas nebol na ich strane. A možno ani Jakub. Už je neskoro povedať mu, že ho má rada viac ako kamaráta. Je príliš neskoro. A aj keď to pre nich všetkých možno skončilo pre ňu nie. Lebo ju mama naučila, že koniec nie je nikdy, kým to ona sama nebude vedieť. Kým to ona sama nedovolí. A ona ešte nepovedala Zbohom. Z myšlienok ju vytrhol mobil. Pomaly kráčala k nemu. Už nedúfala. Zdvihla telefón a bol to...
Dátum vloženia 4. 11. 2009 20:23
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2095
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre