Basnicky.sk

Narodila sa niekde na mieste, kde ju mal aj ktosi rád, kde aj dostala lásku i priazeň, no raz jej osud vzal otca, toho skutočného. Vlastne bol to alkohol, ktorý premohol jeho samotného a ktorý z neho spravil zviera. Zviera voči jej matke, ktorá bola zrazu taká slabá. Chránila ju od všetkých tamtých vplyvov, od otca holdujúceho alkoholu, striedajúc fľašu za fľašou. Striedajúc agresivitu za agresivitou, násilie za násilie. Neoprávnená žiarlivosť na matku bola ako droga, ktorá ho ubíjala, ničila ho v predstavách, že matka má iného muža. Veď toľko mužov obdivovalo jej krásu, jej ženskosť. Mala dokonalé telo, dokonalú tvár bez jedinej chyby,plné pery a dlhé čierne vlasy. Bola ako anjel,ktorý plače a ktorý mlčí. Ktorý odpúšťa chyby a verí sľubom, že to bolo už naposledy. Možno tomu uverila hlavne kvôli dcére,možno chcela uveriť kvôli jej snu o jednej šťastnej rodine.
     A tá dcéra bola príliš malá, aby pochopila prečo je toľko krát mama uplakaná, prečo sa občas smeje cez slzy. Prečo je toľko krát zavretá v izbe so starkou a mama je kdesi v inej miestnosti, v tej istej odkiaľ vždy počula toľko hlasných slov a toľko hlasných sĺz.
Až jedného dňa sa z tej miestnosti dostala navždy. Bolo to po prvý raz, čo mamu nevidela skrývať si tvár. Po prvý raz, čo sa mama vzdala svojho sna a prestala veriť otcovým sľubom. V tú noc mama plakala pre otca naposledy. Možno keby jej v správny čas ktosi neprišiel na pomoc a nevytrhol ju z pod agresívnych rúk manžela,svoj život by skončila v otcovom náručí. Keď matkin život dohnal k ostriu noža,všetko pochopila. Tie roky poníženia a bolesti sa jej premietli pred očami a tie slzy boli slzy rozlúčky s celým utrpením. Prišlo pre nich auto a tie malé nevinné oči videli smer trasy auta ako cestu do neznáma.
     Cesta ubiehala rýchlo, v pozadí sa mihali rozmazané obrázky, ktoré boli farebné ako matkina nádej v lepší život pre ňu a dcérku. Dúfajúc, že oná minulosť zostane navždy pochovaná a navždy pohltená v tom trápení, rozpustená v slzách a zadusená v žiali, ktorý prežívala tak dlho. Začalo pršať. Matkina duša bola ešte stále napustená slanou rosou a v tom daždi jej pripadal celý svet ako paleta farieb rozotretá po šírom kraji. Kolesá auta robili stopy po mokrej ceste, ktorou sa blížili na nové miesto, ktoré malo byť také šťastné.
Malé dievčatko zaspalo a prebralo ju len matkine pohladenie a babičkine vrelé slová na uvítanie v ich veľkom vidieckom dome. Bola to najsrdečnejšia žena, akú dievčatko doposiaľ spoznalo spomedzi tých všetkých ľudí s ktorými sa predtým stretávala a ktorý žili s ňou a matkou. Mama vyšla z dverí auta a v objatí svojej matky sa cítila zrazu tak bezpečne. Vzala svoju dcérku do náručia a len matne si pamätá to dievča teraz, čo jej vtedy šepkala. Určite to boli slová, aké jej vtedy vedela dať len mama. Slová lásky a slová plné citu, že ochráni svoje dievčatko, že prekonajú všetko spolu. A matka od toho momentu, ako ju vzala do objatia, začala dúfať, že jedného dňa slzy uschnú a raz príde nový deň, ktorý zotrie zarosené rána. Že dni postupne odčítajú zlé spomienky a kvapky v jej očiach prestanú stonať, aj keď občas jej ich navlhčia.
Mama postupne začala veriť, že zatarasená cesta ku šťastiu sa pomaly odbúrava a prináša nový začiatok krásneho života s dcérkou a starými rodičmi v ich dome na kľudnom bezpečnom mieste, bez otcových nadávok, násilia a ponižovania.
     A roky by mohli ubiehať takto kľudne ďalej a dievčatko by mohlo kľudne  rásť a cítiť stále bezpečie, lásku matky i starých rodičov. Dali jej viac, než by si mohla taká malá dušička priať. Mama aby uživila svoje dieťa veľa pracovala, chodila do práce na dve smeny a všetok voľný čas venovala svojej dcérke a medzitým boli s ňou starý rodičia, ktorých mala nadovšetko rada. Lenže život je vždy kľukatý a človek je v ňom občas taký bezmocný a človeku vždy začne čosi chýbať, ako jej matke.
     V ten deň sa matka vrátila z práce neskôr, ako inokedy. V jej pohľade bolo čosi zvláštne, bolo čosi nové. Naklonila sa k dcérke, aby jej dala bozk na uvítanie. Dievčatko žmolilo v drobnej rúčke rožtek od paplóna a žiara z mesiaca dopadala presne na maminu tvár. Malé očka spozorovali tú hru noci na maminej tvári,videli akoby sa na matkiných perách mihla hviezda a svojou trblietavosťou jej obalila tvár. Pohladila ju po líčku a mlčala, len nemo sledovala dcérku, ktorá opätovala jej úsmev. V tej nemej hre slov dcérka cítila tú prenikavú vôňu, ktorá zaplnila celú izbu. Mama bola rozkvitnutá lúčnymi kvetmi a dodnes nosí tú vôňu v sebe, keď sa na ňu díva cez vrásky. Vtedy bola celkom iná, taká krásna a taká šťastná. A matka len mlčala a dívala sa, až kým drobné očká neupadli do spánku.