Basnicky.sk

Kráčaš... stále dookola. Akoby si bol uväznený v ohrade pre zvieratá, v miestnosti bez okien a bez dverí, pripútaný reťazou k stromu bez života. Bolí ťa hlava a zúfalý výkrik tvojho vnútra je počuť až za hranice možností. Zdvíhaš hlavu k oblohe a ona ti odpovedá zamračením namiesto toho, aby tvoju tvár pohladili lúče jesenného slnka a dodali ti odvahu. Padáš na kolená, zatváraš oči a rukami poslepiačky preskúmavaš každý kúsok zeme. Svoje prsty vnáraš do suchého lístia a snažíš sa nájsť kľúč k zámku.

Zem pomaly začnú zvlhčovať kvapky dažďa. Nebo sa na teba hnevá... Pretože si uväznený vo svojom svete bez farieb. Nechceš vidieť žltú, ani červenú... dokonca ani modrú nie. V tvojom svete vládne čierna a jej slabé odlesky, v ktorých sa neodráža život... len zúfalstvo tvojej existencie...
Si premočený, je ti zima, no konečne si sa rozhodol niečo zmeniť. Hľadáš ďalej a nakoniec nájdeš. Kľúč pevne uchopíš do dlane, postavíš sa. Odomkneš zámok a chceš bežať. Preč z ohrady, preč z miestnosti, preč od stromu bez života. Z plných síl, ktoré v tebe ako zázrakom ožili.

Znovu sa pozrieš na oblohu, neprestáva pršať. Prečo? Veď prvý krok si už urobil. A tak robíš ďalší a ďalší, no tvoje telo stále chladia studené kvapky dažďa. A tak sa rozbehneš v nádeji, že prestane pršať. Srdce sa ti rozbúcha od vzrušenia, no potom sa zablýska a ty padáš k zemi, pretože na reťazi, ktorá ťa drží je ešte jeden zámok. Menší ako predchádzajúci, no stále dosť pevný na to, aby ti zabránil v odchode.

Zbystríš zrak a o kúsok ďalej zbadáš druhý kľúč. Túžiš sa vyslobodiť, preto ho vezmeš a odomkneš zámok. Vstaneš a s pochybnosťami kráčaš preč. Ďaleko od stromu, ktorý ťa obmedzuje. A keď sa ti už zdá, že to dokážeš, niečo mocnejšie ako ty ťa zastaví. Ďalší zámok. A potom ďalší. A ešte jeden. Zúfalo opäť klesáš k zemi. Hneváš sa na nebo, na dážď, na bolesť v tvojom vnútri, sám na seba. Rukami búchaš do zeme a vzdávaš sa namiesto toho, aby si hľadal ďalší kľúč k slobode. A práve tým kľúčom je nevzdať sa...