Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Balada o jedinom dni

Mais ou' sont les neiges d'antan?
- François Villon





1.
11:32 h. - LETO


Slnečné lúče spomaľovali okolitý svet, roztápali ho a ja som cítil, ako sa mi prelieva pomedzi prstami. Tekutý. Horúci vzduch sa mi vkrádal pod nechty, stúpala z neho para, presakoval skrz póry. Okolie voňalo čerstvo pokosenou trávou.
Sedela si na brehu malého jazierka a počúvala spev vážok. Tričko s potlačou Kurta Cobaina na tebe voľne povievalo a tvoje bosé nohy pleskali raz pod hladinou vody, raz po okrúhlych kameňoch, horúcich a popraskaných. Sledoval som, ako malými, prerušovanými krokmi priskakuješ k nášmu spoločnému batohu a vyťahuješ balíček slaných zemiakových lupienkov, s príchuťou grilovacieho korenia a chrúmeš ich po hrstiach, až máš celú tvár posiatu červenými bodkami. Zapíjaš ich pivom, ktoré si potiahla otcovi, keď sa nikto nedíval. Tajne fajčíš cigaretu. Vydychuješ dym. Usmievaš sa na mňa a vravíš: „Nechceš aj ty?“
Strkáš mi balíček pod nos. „Vezmi si.“
Cigaretový dym mi vanie do tváre.
Chytám ťa za ruku. Úsmev ti z tváre mizne, trochu pozdvíhaš obočie. Zapálená cigareta ti visí v pravom kútiku. Vlasy, zlepené pieskom ti padajú do tváre. Pozeráš na naše ruky a hovoríš, že v tom dome uprostred polí, len kúsok odtiaľto, že tam stále sneží. Pozriem sa tým smerom. Ten dom tam skutočne stojí. Úplne obyčajný. Položíš balíček lupienkov do trávy, oblizneš si slané prsty, jeden po druhom a hovoríš: „Fakt.“
Vravíš mi, že v tom dome sneží, aj keď je vonku teplo. Vločky padajú priamo zo stropu. Klesajú na nábytok, na pohovku, na poháre a netopia sa. Chytíš sa ma obomi rukami a prisunieš sa ku mne. Oči máme tak blízko seba, že nedokážem rozoznať farbu tých tvojich. Cítim na koži tvoj dych. A vlasy. A vôňu tvojho slnkom prešpikovaného tela. Dotýkaš sa nosom môjho líca.
„V obývačke tam rastú cencúle priamo z lampy. Zo žiaroviek. Z vodovodov. Televízor máš zaprataný snehom a na jeho obrazovke sa rozlieza námraza. Všade je sneh a ľad.“
Hovoríš.






2.
16:25 h. – JESEŇ


Ako mi to tak všetko rozprávaš, nad hlavami sa nám preženú mraky a už tam ostanú. Uzavrú a zamrežujú doteraz páliace slnko a vzduch ochladne. Z batohu vyberieš hrubé, pletené svetre, ako králiky z klobúka. Oblečieme sa. Prehodíš si sveter cez tričko. Cigareta už dohorela. Už nie si pri mne, ale o kúsok ďalej. Pristúpim k tebe a tvojim pieskovým bábovkám, ktoré vyzerajú úplne inak, ako si ich pamätám. Akoby spľasli, zúžili sa do malých kopčekov, maličkých výbehov na piesku. Pokazili sa. Predtým vyzerali dokonca chutne. Prebehneš mi pred očami a zmiznež zo zorného poľa.
Obrátim sa a v tom ťa zbadám. Sedíš v tráve a hľadíš do korún stromov. Pristúpim k tebe. Kľačíš v obkľúčení popadaných listov. A zhora stále padá farebný dážď nových. Slnko odhodlane – ale slabo - svieti cez clonu oblakov. Ostro a chladne. Okolo krku si si obviazala šál.
„Pichľavý,“ vravíš. A mne sa zdá, že čítaš moje myšlienky. Sadám si vedľa teba. Vyzeráš unavene. Čas pokročil. Tvár ti lemujú uzlíčky vrások, spájajú sa a vytvárajú vlákienká pavučiny. Máš ju vtkanú okolo očí, úst, nosa. Líca sú bledšie. Chytím ťa za ruku, obalenú suchou kožou. Zachytíš môj pohľad a tvrdíš, že vyzerám rovnako. S úsmevom. A ja sa pýtam:
„To je kvôli tomu domu?“
Smeješ sa: „Kde sme teraz, čo myslíš?“
Premýšľam, či je otázka položená v inom kontexte.
Decibely tvojho smiechu stúpajú ku korunám stromov.
Ovínajú sa okolo padajúcich listov a splývajú s nimi. Farby.
„Tam je pekne,“ vravíš a schúliš sa do klbka. „Leto. V obývacej izbe teplota vystreľuje k tridsiatim stupňom. V kuchyni je to lepšie, ale nie príliš. Vo vani plávajú ryby a chaluhy. Slnečné lúče sa plazia po stenách.“ Škrabeš si konček nosa a ja vidím, že na prstenníku máš obrúčku.
Chladí.
Teraz ju cítim aj ja.



3.
8:10 h. – JAR


Počasie sa odrazu zmení. Je teplejšie, ale stále pofukuje silný vietor. Na oblohe sa kde-tu ukazujú slnečné lúče a rysujú na krajoch oblakov oslepujúce žiary. Začína byť teplo. Zhodíme svetre. Sedíme na brehu. Z batohu vyhrabeš šiltovku a zasadíš si ju hlboko do čela. Potom siahneš do vrecka a vytiahneš balíček detských žuvačiek. Ponúkneš mi a ja si vezmem. Sú sladké, lepia sa na zuby, majú chuť a vôňu, ako čerstvé jahody. Chutia mi. Pokrkvané vrecko od lupienkov už asi odvial vietor. Klesneš na zem, na rifle sa ti prilepí piesok. V ruke držíš zelenú plastovú formičku, ktorú si vyštrachala bohvieodkiaľ, a naberáš do nej piesok. Je vlhký, tvarovateľný. Formička má tvar bábovky. Máš ruky dieťaťa, jemnú pokožku a vravíš, že nie vždy si bola takáto.
„Ja nechcem vyrásť,“ presviedčaš ma, hoci netvrdím opak.
„Prečo?“
Vyklápaš bábovky jednu po druhej, pozeráš na mňa a slnko sa schováva za mrakom.
„Ľudia umierajú,“ odvetíš, akoby to všetko vysvetľovalo. Pýtaš sa ma, či viem, čo je v tamtom dome. Mávneš rukou a ja sa pozriem tým smerom. A krčím plecami. Nie. Neviem. A ty vravíš, že izby v tom dome sú farebné. Fakt, fakt.
„Vzduch tam mení farbu každú chvíľu.“
Zo žltej na zelenú.
Červeno-zlatú.
Všetky odtiene hnedej. Prebleskujú.
„Odkiaľ to vieš?“
Krčíš plecami a usmievaš sa. Detsky. „Viem.“




4.
20:05 h. – ZIMA


Zotmie sa rýchlo. Je zima. V batohu nájdeš dva kabáty, ale aj tak obaja hlasno drkoceme zubami. Z neba sa k zemi znášajú snehové vločky. Pomaly. Mrzne. V rukách žmolíš čiapku s obrovským brmbolcom. Hrbíš sa. Biele vločky ti uľpievajú na vlasoch. Splývajú. Tvár máš zvláštne stiahnutú a smutnú. V očiach všité tenučké červené žilky. Musíme vstať. Zem začína byť studená, sneh sa na nej drží. Až sem k nám vanie chlad, sálajúci zo zamrznutého jazera. Cítim, ako mi sneh padá za límec kabáta. Chytíš ma za ruku, moja aj tvoja je plná hnedých stareckých škvŕn.
„Koľko je hodín?“ spýtaš sa.
Tvoja pokožka vonia po mydle.
„Osem-päť.“
Nakloním sa k tebe a navrhnem ti:
„Nepôjdeme do toho domu?“
A ty vravíš áno, mohli by sme.
„Zase na začiatok,“ vravím. A ty prikyvuješ.
Áno. Zase na začiatok. Brodíme sa závejmi snehu. Vietor silnie. V kostiach cítime plynutie rokov. Dom nie je ďaleko. Otvorím dvere. Zvnútra zavanie príjemná vôňa pokosenej trávy. Vlhkosti jazera. Dýchame vôňu zvnútra domu a prekračujeme prah. A sme tam znova. Vidíme jazero, oblkopené stromami. Vyzerá to, ako fotka, dokonalé zachytenie okamihu so všetkými pocitmi. Vyprostíš svoju ruku z mojej a rozopneš si kabát, spod ktorého vybehne tričko s potlačou Kurta Cobaina. Pristúpiš k jazeru a omočíš si nohy. Tmavé vlasy ti padajú na plecia a slnko svieti tak jasne, až to oslepuje. Otočím sa a vidím dom uprostred poľa, kam o chvíľu budeme utekať. Vracať sa. Dokola a dokola, až sa nám bude celý svet rozmazávať priamo pred očami. Znovu a znovu. Už navždy.
Usmievaš, čľapkáš nohami vo vode a vravíš:
„Mám dojem, že teraz sme v obývačke.“
Dátum vloženia 9. 7. 2009 21:12
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 3068
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. eufrozina

    uz to dnes citam druhykrat...fakt poklona...

    18. 7. 2009 18:46
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    eufrozina: ďakujem veľmi pekne

    18. 7. 2009 19:18
  3. Daron

    ...pre mňa osobne je toto najlepšie čo si kedy napísal... a bojím sa že to tak skoro neprekonáš ...

    19. 9. 2009 17:25