Basnicky.sk

Bol slnečný deň. Počasie to, ktoré tak veľmi milovala... Leto, všetci sa tešili. Všetci sa skrývali do tieňa alebo chladili vo vode, opaľovali a užívali si krásne chvíle. Takmer všetci... On mal na sebe tmavé oblečenie, slnko naňho pieklo, ale on sa triasol od zimy. Ľudia mali tváre mokré od vody na kúpaliskách, on od sĺz. Len ticho stál nad jednou jamou a takmer nerozmýšľal. Nebol to on.

Jeho myseľ blúdila spomienkami, spomínal na ten krásny mesiac. Spomínal na máj, keď s ňou trávil všetok voľný čas. Keď urobil čokoľvek, len aby boli spolu. Pamätal na prvé búrky, keď boli von. Keď sa schovali pred dažďom a teplo tela bolo také vzácne. Keď sa ich mokré telá objímali pri tých krásnych bozkoch... Nikdy k nikomu necítil to, čo k nej.

Nikdy nezabudne na jej usmievavú tvár, na tie oči plné šťastia. Na jej farebné oblečenie a dobrú náladu. Prenášala ju s takou ľahkosťou a nebadane na každého okolo nej. Nezabudne, ako stále trhala púpavy. Nikdy neodolala, keď sa prechádzali po tráve a videla tie žlté hlavičky.

A dnes tu stojí medzi ostatnými, čo ju mali radi. No on ju miloval. Nikto nevie ako veľmi, iba ona to vedela... Lebo cítila to isté. Dnes stoja nad tou strašnou priepasťou. Díva sa dole, ako ju pomaly spúšťajú a stále tomu nejako neverí... To predsa nemôže byť ona, nemôže byť tam dole! Je to tak nespravodlivé... Prečo musela odísť tak skoro?

Držal v ruke kyticu žltých púpav. Nevedno odkiaľ ich nabral... Zo zúfalstva natrhal posledné púpavy, ktoré rástli. Hodil ich k ostatným kvetom. Vyzeralo to zvláštne, ležali tam smutné kytice a medzi nimi jedna iná... Taká obyčajná a pritom krásna. On prežíval nesmierny smútok, ale aj tak tie púpavy pôsobili veselo ako ona sama... Dúfal, že tie kvety vidí, že niekde sa vznáša jej duša a sleduje ho... A hlavne dúfal, že naňho nezabudne a že ho počká. Nevedel, ako bude teraz žiť, ale nechcel sa vzdať. Musí žiť ďalej, sú tu aj iní ľudia, ktorí ho majú radi a chýbal by im. On vydrží. On nezabudne nikdy...