Basnicky.sk

(Blow job duše)


Poznáte ten pocit. To nieje otázka. Viete o ňom. Chceli ste byť polišom či hasičom, keď ste sa konečne naučili chodiť na hajzel po svojich a naučili malú násobilku. Ako tak ste mali ešte pár snov. V kútiku duše ste tušili, že sú to len omáčky a vaše prvé krôčiky naprogramovaného detstva. Nesplnené guláše farieb a želaní s ktorými by vám nepomohli ani vybájené groteskné postavičky pohanských sviatkov. Nemáte tušenie o čom to keciam? Mám pravdu, no musím to zo seba dať proste von. Slová a interpunkčné znamienka spojené do jednej vety. Len výhul z môjho mozgu. Búria sa vo mne vlny prílivu a ja sa bojím čo príde s novým východom slnka. Ešte chvíľku... atómové hríby ako podčiarknutie našej radosti z ničoty. Ešte pár sekúnd, vydržte a budem sa vám venovať...Sklené monštrá, trpaslíci s kyjakmi, atramentové nebo prichádzajú s kakofóniou posledného povzdychu ľudstva. Snaha o prekročenie línie medzi šedou a čiernymi krídlami slnečnej krajiny pod jadrom. Ešte sekundu... Párik ležiaci na brehu bezmennej rieky valiacej sa údoliami a pohorím, ktorého meno aj v mŕtvom jazyku znie ako rozprávka pre zaostalých. Príbehy nepočujúcich, sú poéziou hrejúcou moje srdce tretinkových návaloch totálneho šialenstva....

Konečne, kurva...konečne. Pootvoril som oči zmrznuté neistotou či si nikto zo spolucestujúcich nevšimol môjho maličkého výpadku. Možno to bolo len pár sekúnd. Možno sa v tej blbej električke vozím pol dňa uväznený vo vlastnom väzení, s celami napechovanými myšlienkami tak neškodnými a pekelne apokalyptickými, že som si to ani nevšimol. Slnko pomaly zamávalo na dobrú noc a chystalo sa uložiť k spánku. Ľudia v dopravnom prostriedku nehybne pozorovali ubiehajúce ulice a varili sa vo vlastných problémoch. Nevšímali si ma. Teda okrem pár ženských lačne po mne hádzajúcich zbytočne nadržané pohľady. Nepáčili sa mi. Myslím to všeobecne. Ženy. Ako druh. Ako zmes ľudských štiav, svalov a prebytočných emócií. Všetko to hádžem do jedného zatuhnutého vreca. Zrejme asi v tom bol môj problém. Deň pred mojimi siedmimi narodeninami som si mimovoľne začal pestovať opovrhnutie celou ľudskou rasou. Teda okrem seba. Bol som niečo viac. Všetci boli dokonalý a ja len anomália podkopávajúca vaše hromadné zmýšľanie. Narúšal som osnovu príbehu. Všetko by fungovalo ako malo keby som sa nejakou chorou zhodou okolnosti neobjavil v uliciach tohto mesta, v radoch tejto planéty tohto univerza. Ešte stále netušíte o čom to trepem, všakže? Sedel som na sedačke tesne vedľa vodiča tej plechovej monštrozity a modlil sa aby ma dnes nežnejšie pohlavie vynechalo zo svojej hry. Priťahoval som ich ako svetlo nočný hmyz. Vždy sa to skončilo rovnako. Ich potupa moja výhra. Električka zastavila a nastúpilo niečo čo by sa dalo identifikovať ako zosobnenie krásy. Hotová Afrodita. Mne to samozrejme nič nehovorilo. Všetci k nej obrátili zrak. Počul som ich. Slintajúci perverzáci čakajúci len na to kedy vytiahnu to svoje nesmrteľné delo a pokropia nim nič netušiace školáčky a sprznia ich tak ako sa tým mohli pýšiť len rímsky úchyláci. Sadla si ku mne. Nebola to náhoda. Cítil som z nej túžbu. Priťahoval som ju. Robila sa že sa hrá s mobilom. Asi po minúte mlčania prehovorila. Bol to tuctový hlas. Ničím nebol zaujímavý ako všetky.
“Nepoznám vás odniekiaľ?” začala zostra. Pokúsila sa o úsmev.
“Nemyslím.”
“Odniekiaľ ste mi naozaj povedomý.”
Vedel som ako to bude pokračovať. Jej úsmev bude naberať na obrátkach. Skončíme v posteli. Ráno sa zobudí a celú tú úžasnú noc si bude premietať v hlave. Nazve ju osudovou. Začne ma milovať. Vedel som, že to tak bude. Toľko príležitostí a ani jednu som nevyužil. Nechcel som. Musel som to skončiť. Ihneď. Pomaly som sa k nej otočil a zahľadel sa jej do očí. Rozlepil som pery. Zuby zaškrípali. Jazyk začal vibrovať. Vypadla zo mňa čarovná veta.
“Poriadne sa na mňa pozrite.”
“Prosím?” nechápavo preglgla.
“Vy to nevidíte?”
“Ale čo? Nechápem.”
Ukazovákom som si prešiel po jednej z množstva jaziev, ktoré mi pokrývali tvár. Po tej najhlbšej, najohavnejšej.
“Pozrite sa poriadne.”
“Nechápem, naozaj.”
Zhlboka som sa nadýchol.
“Kurva ľudia čo je to s vami.” Afrodita mlčala. Naozaj to nevidela. Nerozumela. Nechcela. Mozog, vnútorná poistka jej bránila ma vidieť v mojej pravej podobe. Pravá podoba? Je to trochu na smiech. Ak boh naozaj dal dokopy túto kopu sračiek mohol sa trochu ešte vyhrať zo svojimi bábkami. Fakt to poriadne posral. Ľudia išli na zotrvačník.
“Naozaj neviem o čom to rozprávate?” No treba jej uznať, že sa aspoň snažila. Ihneď ako električka zastavila vyskočil som z nej akoby mi išlo o život. Bol som tam len ja a milióny ďalších obetí. Vybral som sa po chodníku rovno domov. Asi po troch metroch na mňa žmurkla tehotná bruneta. Po piatich sa ma jedna mamička pokúsila uštipnúť do zadku. Po desiatich mi dve tínedžerky predviedli pár opĺzlych gést o ktorých som nemal ani poňatia. Vždy keď som nervózny moje telo začne protestovať. Jazva pod pravým uchom zavibrovala a vyprskla pár kvapiek hnedozelenej nechutnosti. Ďalšia mamička z kočíkom sa na mňa usmiala. S úsmevu bol cítiť sex. Konečne som bol pred mojim barákom. Ten bol z toho najhorší. Všetci susedia...boli susedky. Rozvedené ustráchané existencie alebo učiteľky čakajúce na svojho princa na bielom koni. No ja som bol len nechutná variácia Johana Merricka a koňí som sa na smrť bál. Teda mal som aj jedného suseda. To je pravda. Bol teplý. Samozrejme išiel po mne. Myslím, že kým sa sem nasťahoval bol heteráč. No zmenil sa ako všetci. Dnes som mal šťastie na tretom poschodí som stretol len učiteľku na miestnej základnej a tej som sa hravo vytancoval z náručia. Otvoril som si dvere na byte a vpochodoval dnu. Od srdca som si odfúkol a zapol rádio. Hrala dáka gitarová verbež. Neznášal som hudbu. Muziku, to je jedno. Snažili sa mi vnútiť svoju pravdu a to ma sralo. No miloval som hlasy moderátorov. Možno preto, že som ich nemohol vidieť, žiadny priamy kontakt. Len ich monotónne burácajúci hlások. Napil som sa z vodovodného kohútika, zotrel poldecko hnisu z košele a išiel sa osprchovať. Jazvy boli nevyspitateľné. Mali vlastné pravidlá, životný rytmus, svoju filozofiu. A ešte k tomu kedykoľvek chŕlili to svoje mazľavé svinstvo. Bol som beznádejný prípad. Dal by som ľubovolnému chodcovi celý môj majetok za pár urážlivých vetičiek.
“Zhor v plameňoch ty monštrum.”
“Preboha čo to máš s tvárou, pre božie zmilovanie...”
“Nie, niééé...nepozeraj sa na mňa...”
No bohužiaľ to sa nikdy nestane. Všetci ma proste milujú.
Rádio hučí,líder hučí, fírer hučí. Všetko mrelo a zároveň kriesilo trochu melodickým štipku deštruktívnym hláskom pána moderátora. Hlásateľ bol určite fajn chlap. Možno troska, možno Kristus za mikrofónom. Spasiteľ bez kríža.
„Máme dnes takmer pekný deň. Slnko pečie, bikiny behajú po dvoch a snažia sa nás ulapiť do svojich spárov. Moji milý len volajte. Uprednostňujeme samozrejme ľudí s príbehom. Príbeh teda žiadna srajda bez pointy, potrebujeme niečo veľké. Niečo čo nás zabaví no donúti popremýšlať. Volajte.“ Z plecháča zaznel dunivý gong a moderátor opäť prehovoril. „Tak koho to tu máme.“ Chvíľu bolo ticho. Ozval sa ženský hlas. Mladý. Nezdeformovaný dobou. Ženské boli na jedno kopyto. Otvorili ústa a snažili sa prehovoriť. No vždy to bola tá istá prehra. Zvuky demoličnej čaty, brechanie besného čokla, mumlanie opilca...to všetko bolo menšie zlo. No počúval som ďalej a prehltol túto horkú pilulku.
„Dobrý, volám sa Aďa a chcela by som niečo povedať.“
„Presne od toho si tu.“ Chlapi vedeli rozprávať. Neplytvali slovami. Snažili sa vypustiť čo najmenší guláš neidentifikovateľných zvukov a taktiež šetrili na gestikulácii. Akoby sme sa dačoho báli. Nepreháňali sme, stručne zo svojich útrob vypúštali všetky tie pseudo-intelektuálne drísty a považovali ich za niečo nepokoriteľné. Takmer sväté. Takí sme boli úbožiaci.
„No vlastne mám problém s priateľom..s Romanom.“
„Problém? Rozveď to.“
„No myslím, že...Roman..“
„Áno?“
„Je gay.“
„Gay? A? Nehovorila si že je to tvoj frajer? Myslím, že ak je gay, tak s ním dopekla asi ťažko môžeš chodiť.“
„Vy to nechápete...gay. To je koniec. Dva roky som s ním a strašne ho milujem. No on...všimla som si že pokukmuje po iných chlapcoch“ nastalo niekoľko sekundové ticho. Ozvalo sa preglgnutie. Hlásateľ začal. Znel oveľa znudenejšie akoby ho táto malá čiastočka skladačky ľudských problémov a citov vôbec nepotešila.
„Dobre tak je teplý musíš si nájsť nového. Znie to blbo? No keď spávaš s gayom tak už len to je poriadne na hovno.“
„No...my sme sa spolu ešte nemilovali.“
„Počuj zlato koľko máš rôčkov.“
„Dvadsaťdeveť.“ zase ticho. Potom výbuch smiechu. Chrchlavý, odpudzujúci rehot na ktorý by si len málokto zvykol. Trvalo to asi pol minúty, keď ho Aďa s roztraseným hlasom prerušila.
„Na čom sa preboha smejete? To nieje na smiech. Je to vážne.“
„No miláčik práve si ma rozplakala. No bohužiaľ ti budem musieť oznámiť jednu drobnosť...prac sa z tejto linky. Ten tvoj precitlivený blivajz nikoho nezaujíma.“ Aďa zmizla a stratený čas kecaním o teplote jej frajera bol nenávratne preč. Začala rumázgať ďalšia songa a ja som si uvedomil, že držím v ruke mobil a ťukám doňho číslo. Nemal som poňatie odkiaľ ho viem. Na druhej strane sa ozval ženský hlas. Povedal, že mám čakať. Nervozita a strach klopal na dvere. Po nose mi stiekla kvapka hnisu. Jazva skrášľujúca mi čelo sa zachvela a vypľula čo musela. Myslím, že by to bol nechutný pohľad. Možno pre mňa. Ostaným by to bolo jedno. Proste by to nevnímali. Ako sa to len povie. Brali by do úvahy moju vnútornú krásu. Srať na vnútornú krásu. Srať na všetky krásy sveta.
„Tak koho totu máme tentokrát.“ Moderátor.
„Nepoviem meno.“Môj hlas znel divne. Trochu ustarane.
„No fajn nepotrebujeme ho vedieť. Tak čo máte pre nás.“
„Každý ma miluje.“
„A to je nejaký problém? Ak by mňa každý zbožňoval bol by som za vodou.“
„Nechápete to. Je to ubíjajúce. Cítim sa ako výklade v obchoďáku. Je to nejaký druh anomálie.“
„No dobre. Tak kto vás teda miluje? Ženy muži, deti, starci, stareny?“
„Všetci. Úplne každý na koho ukážem prstom. Ak by ste ma videli ani vy by ste neboli výnimka.“
„No nemusím s vami ísť na pivo aby som zistil aký ste kretén.“
„Budete ma chcieť. Uctievať ako modlu. Akoby som bol pozlátený. Posypaný diamantami.“
„Nie ste tak trochu namyslený?“
„Práve naopak. Ja za to nemôžem. Proste som. Som odporné monštrum no nikoho to nezaujíma. Nevidia to. Som pre nich neviditeľný.“
„Skúšali ste nájsť odbornú pomoc? Psychológa?“
„Cvokára?“ Zničohonič som sa rozrehotal. Bolo to úprimné. Zo srdca. Trochu šmrncnute šialenstvom osamoteného strelca. No bol to patričný ventil. Potreboval som to. Po chvíli som sa utíšil.
„Ja mám ísť k psychológovi? Panebože. A čo tí blbci čo ma chcú pretiahnuť na každom rohu. Vyzliekajú ma pohľadmi. Vytekajú z nich tie úchylné ich úchylné fantázie v ktorých som hlavný hrdina ja. To oni sú pod čiarou.“
„Hovoríte divne. Takmer by sa dalo hovoriť poézii. Ste posratý básnik alebo čo?“
„Básnici nepíšu. Nevedia to. Aj keď vydajú zbierku tých najlepších bludov vždy to bude len sračka rozmazaná po papieri.“
„Fajn. Trochu sme odbočili. Takže pán milovaný. Čo vás na tom teda tak serie.“
„Čo? Vy to neviete? Vaša nevedomosť. Krutá hra matky prírody. Ona to spôsobila. Vidíte vo mne nádej? Možno som len chyba v scenári? Možno sú to kecy? Možno som z inej planéty? Viete čo ma teda naozaj na tom všetkom štve?“
„Počúvam.“
„To, že robíte zo seba blbcov. Idiotov. Niekde v kútiku duše tušíte, že to tak nieje správne. Je to od veci. Je to choré. Honiť si nad monštrom. To nieje správne. Kurva ja nie som žiadny fešák. Do riti.“ Jazva pod nosom vychŕlila more hnisu, ktorý mi nečakane vkĺzol medzi pery. Naplo ma. Skúsil som to zotrieť. Takmer sa mi to podarilo. Skoro. Bola to zmes lepidla a pekelnej živice tak nechutnej a zvrátenej až som začal pochybovať o vlastnej smrteľnosti a tej štipky ľudskosti čo vo mne zostala. Boh ma trestal. Zabával sa. Nie na mne. Na ostatných. Škrabkal si svoje nechutné brušisko a pobehoval z obláčika na obláčik v svojom nebeskom kráľovstve.
„Opíš sa.“
„Čože?“ nerozumel som.
„Chcem vedieť ako vyzeráš. Určite to zaujíma aj naších poslucháčov.“
„No..neviem či to bude mať nejaký zmysel.“
„Hovor. No tak. Tak čo si za príšeru.“
„Dobre. Mám na tvári jazvy. Vlastne myslím, že celá moja hlava je jedna ohromná guča...možno zlepenec niečoho tak odporného, že sa musím vždy pred zrkadlom premáhať aby som sa nepozvracal.“
„Áno, ďalej?“
„Raz som si ich počítal. Trvalo to približne trištvrte hodinu. Bolo ich stopadäsiattri. No mám pocit akoby každý deň pribúdali. Rodili nové. Mohli by to byť halucinácie. Niečo také.“
„To je všetko?“
„Všetko“
„No neviem. Nevidím žiadny problém. Problém bude vo vašom vnútri.“
„Kurva, vy ste ma vôbec nepočúvali?“
„Ale ano, každé slovo.“
„O tom dosť pochybujem.“
„Myslím, že máte duševný problém.“ Povedal hlásateľ.
„Áno...samozrejme.“ Položil som. Vypol rádio. Neveriacky som pokrútil hlavou. Pomaly. Takmer to nebol pohyb. Zachvenie listov na strome. Rozvírenie hladiny rybníka jarným vánkom. Ozvalo sa kovové zarinčanie. To bol zvonček. Nemal som v úmysle otvoriť. Prikráčal som k dverám. Prečo? To vám nepoviem. Asi som čakal, že práve osoba za dverami bude tá pravá osud meniaca entita s aurou a charizmou budhistického mnícha. Možno práve táto osôbka ma môže odpútať od môjho prízemného trápenia. Vylieči ma. Pohladí na tvári. Usmeje sa a všetky problémy zhoria v kotli či v obrovitánskej peci ako včerajšie noviny. Otvoril som a pocítil som silnú vlnu sklamania. Bola to suseda z tretieho. V rukách držala tanier s vynikajúco vyzerajúcimi koláčmi. Bola pekárka. Liezla mi na nervy. Ako ináč.
„Áno?“ nadvihol som obočie. Ona sa ostýchavo zavrtela a prehovorila.
„Myslela som si, že by ste mohli mať chuť na zákusky čo som práve dopiekla. Trochu mi zvýšilo. Pripadalo mi, že by ste mali chuť...“ Presne ako malá školáčka. Žila nad bradou začala nebezpečne pulzovať. To bolo zlé znamenie. Tvár protestovala. Kontakt s ľudmi ju vždy pekne nasieral.
„Ďakujem krásne ale držím diétu. Predpísanú doktorom.“ Klamstvá boli mojim koníčkom.
„To mi je ľúto.“
Mal som chuť jej celý ten blbý tanier napchať do toho jej rypáka a poslať ju jednosmerným lístkom dole schodami. Jeden kopanec do jej rozkysnutého zadku a bolo by po starostiach. Ak by sa ozvalo tiché prasknutie nebolo by to na škodu. Hádam aj dáka otvorená zlomenina. Tlak na tvári bol neznesiteľný. Susedka vyzerala byť naozaj smutná. Niečo ma napadlo. Vyzeralo to že chce odísť. Pristúpil som k nej bližšie. Chytil som ju za plece. Nežne. Aspoň som sa snažil. Jeden pohyb a hotová pohroma. Prečo som to dopekla urobil. Nevidel som v tom žiadne vzrušenie. Nič erotické. Musel som to vyskúšať. Nič za to nedám. Priložil som svoje pery k jej a vnoril jazyk do jej pusy. Ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa taniera. Susedka priadla ako malé mačiatko. Bola v mojej moci. Mal som dar. Žeby schopnosť? Dalo by sa hovoriť o prekliatí, no už len to samotné slovo je nekonečné klišé. Dotýkala sa mojej znetvorenej tváre a tá sa búrila. Chystala sa odtrhnúť z reťaze. Dve, tri sekundy do apokalypsy. Prešiel som dlaňou po jej dokonalom tele. Usmievala sa. Splnil sa jej sen. Zbalila si svojho vysnívaného. Kamošky jej budú iste závidieť. Myslím, že celý rituál bozku je mimoriadne preceňovaný a dosť nechutný. Pokožka na tvári mi horela v blaženom plameni. Jednoduchým pohybom som susedke z tretieho rozopol podprsenku. Ani som nevedel odkiaľ to viem. Vtiahol som ju do bytu. Hnis sa mi rozlieval od čela až po ohryzok. Nemohol som dýchať. Mazľavé a trhavé člapotanie mi zabíjalo ušné bubienky. Stále sa usmievala. Predstavil som si aké by to bolo mať vlastnú rodinu. Nechutné. Ako šťava z mojich jaziev. Susedka mi cmúľala ucho. Potom mi olízla líce. Bolo to trochu smiešne. Ako Chaplinovka zo štyridsiatych rokov. Proste ma zbožňovala. Začal som sa smiať. Spýtala sa ma čo sa deje. Uškrnol som sa na ňu a povedal, že všetko je v poriadku. Prešli sme do spálne. Pripitý pupkáč v svojom nebeskom bordeli sa už toľko nezabával.