Basnicky.sk

„Boh nie je a my sme jeho proroci.“
––– Cormac McCarthy,
Cesta


Ťažký povraz, ktorým mala zviazané ruky ju pálil na koži a bolestivo sa zarezával do zápästia. Cítila v nich každú jednu nitku a pred očami sa jej neustále zahmlievalo. Viedli ju po špinavej chodbe z hlinených tehál, ktorú osvetľovali len blčiace fakle, rozostavané po oboch stranách. Lucii sa zdalo, že cesta trvá celé hodiny. Páchlo to tu zhnitou slamou a krysími výkalmi. Zo stien sálal vlhký chlad. Konečne dorazili k točitým schodom, ktoré viedli do vyššieho podlažia. Začali vystupovať. Lucia pocítila, že vzduch začína byť trochu sviežejší. Ruky ju stále pálili. Prosebne sa zadívala na jedného zo strážnikov, ale jeho pohľad bol neoblomný, ako žulový kváder. Až keď pristúpili pred veľké, železné dvere, konečne jej ruky uvoľnili. Okamžite si ich začala horúčkovito trieť o jednoduchú, jutovú sutanu, v ktorej bola oblečená, takže ani nevenovala pozornosť strážnikom, z ktorých jeden práve vyťahoval kľúč a vkladal ho do zámku. V nasledujúcej sekunde sa dvere otvorili a Lucia na tvári pocítila mäkké teplo v kozube blčiaceho ohňa a príjemnú, starobylú vôňu pergamenu, atramentových písmen a kadidla. Akoby vošla do úplne iného, múdrejšieho sveta.
Z vyvýšeného, umne vyrezávaného súdneho stola sa k nej okamžite zapichli tri páry chladných, jasných očí.
„Áááá, výborne! Len vstúpte!“ ozval sa spoza stola páter Jacob a decentne si prešiel prstom po brade. On, aj jeho dvaja kolegovia, na sebe mali tmavo fialové zamatové tuniky a štóly, s mimoriadne dôkladne vyšitými vzormi kalicha a kríža. V tvárach im hniezdili vrásky, tak dôkladne vytvarované skúsenosťou a životnou múdrosťou. K hlavám sa im zo stropu znášal obrovský zlatý kríž, vykladaný ohnivo červenými rubínmi.
Strážnici Luciu postrčili bližšie k inkvizítorom a nečujne sa stratili.
„Pokľakni,“ vyzval ju otec Ernest. Poslúchla, i keď očami stále vystrašene prepátravala priestor okolo seba, ako by ju prekvapovalo, že súdna miestnosť je zariadená práve takto. Páterovi Igorovi to neušlo. Dobrosrdečne sa na ňu usmial a pozdvihol huňaté obočie.
„Ako vidíš, dieťa,“ oslovil ju medovo, v snahe odbúrať v nej napätie „stále ctíme tradície...“
„Presne tak, otec Igor,“ dal mu za pravdu Ernest a pohladil svoj výtlačok Malleus Maleficarum. „Tradícia je kľúč k poznaniu. To tvrdím stále.“
„Páni, prosím vás,“ prerušil ich pokojne Jacob a zbožne pozdvihol pestované, alabastrové ruky. „Diskusie si nechajte na neskôr. Teraz tu máme prácu,“ dodal s náznakom opovrhnutia v hlase.
Lucia placho zažmurkala. Oči sudcov si ju pozorne premeriavali.
„Meno?“ štekol do ticha Ernest.
„L-Lucia.“
„A priezvisko nemáš?“
„Draunová.“
Inkvizítori sa na chvíľu odmlčali a obdarúvali sa zasmušilými pohľadmi. Otec Jacob sa pohodlne zahniezdil na svojej stoličke a pohladil si mimoriadne tučné brucho. Jazykom prepátraval vnútrajšok svojich úst, akoby sa snažil vyšpárať si spomedzi zubov zvyšky večere.
„Lucia Draunová,“ začal potom znudene. „Odriekaj Otčenáš a Zdravas.“
Lucia nasucho preglgla, zavrela oči a pomodlila sa. Hlas mala piskľavý, škrípavý a presýtený strachom a nervozitou. Ale pomodlila sa.
„Vieš prečo si tu, dcéra?“ spýtal sa potom Jacob. Pokrútila hlavou.
„Odpovedaj, keď sa ťa pýtame!“ zvýšil hlas Ernest.
„Neviem,“ povedala ticho.
„Nevieš,“ skonštatoval Jacob sucho a potom kývol smerom k Igorovi. Ten vytiahol nejaký dôležito vyzerajúci list papiera, tlmene si odkašľal a potom jej dokonale ľahostajným, ale napriek tomu neznesiteľne krutým a prenikavým hlasom oznámil z čoho je obvinená. Nečítal dlho, určite nie dlhšie, ako tri minúty. Lucia po celý čas pôsobila duchom neprítomne. Ešte si zrejme ani sama nepripustila, že stredobod celého procesu je ona sama a že v stávke je celý jej život. Všetko skôr vnímala celkom nezúčastnene, ako keby išlo o osud úplne cudzej osoby. Keď ctihodný otec Igor dočítal, na chvíľu sa rozhostilo ticho, ktoré narúšal len oheň, tak príjemne praskajúci v domovskom bezpečí krbu. A v tej chvíli jej došlo, že je to naozaj.
Jacob sa poškrabal v podpazuší.
„Ako predseda tohto súdu,“ spustil, „som povinný oboznámiť ťa, dcéra, s možnými následkami. Iste si si vedomá závažnosti činov, z ktorých si obvinená.“
Urobil dramatickú pauzu a zdalo sa, že čaká na odpoveď. Lucia však mlčala. Vedela, že nemôže hovoriť, kým ju sami nevyzvú. Otca Jacoba jej mlčanie, akoby sklamalo. Zamľaskal a našpúlil plné pery.
„Hriechy, ktoré si napáchala počas svojho života,“ pokračoval a každé slovo v ústach rozkošnícky prevaľoval, akoby to bolo nejaké lahodné sústo, „sa už pravdaže odčiniť nedajú. Svätá Cirkev je však ochotná ti odpustiť. Lebo ona nikdy nezatvára náruč, pred navracajúcimi sa kajúcnikmi. To by odporovalo nášmu učeniu, ako aj učeniu Ježiša Krista.“
Lucia sa mierne zachvela a cítila, ako sa jej včerajšia pôstna večera presúva v žalúdku.
„Sme ochotní prijať tvoje pokánie,“ vravel Jacob. „Ak sama priznáš, že tvoje skutky boli hriešne a podlé. Že si podľahla zvodom Satana a jeho prisluhovačov a v jeho mene si chcela pošpiniť pamiatku Kristovu. Ak však,“ dodal a jeho pery sa skrivili do posmešného škľabu, „odmietneš priznať svoju vinu a budeš sa nás snažiť obalamutiť klamstvom, ktoré ti na pery vtisol sám Lucifer, budeme nútení sa podľa toho zariadiť. A iste vieš, čo to znamená.“
Spokojne sa oprel o operadlo a sledoval Luciu spod privretých viečok. Otec Igor si poopravil štólu a zažmúril na Luciu, akoby ju dobre nevidel.
„Povedz, dcéra,“ oslovil ju, „priznávaš svoju vinu, v celej jej šírke?“
Lucii sa zakrútila hlava a cítila, ako jej po chrbte steká pot. A napriek tomu, že v miestnosti bolo veľmi teplo, pocítila, ako jej útroby zovrel šialený chlad. Zmysly jej otupil prostý, bezfarebný strach. Mala sto chutí priznať všetko. Všetko, čo nikdy neurobila. Mohla by sa im snažiť vysvetliť, že to všetko bolo len veľmi dobre narafičené udanie ľudí, ktorým proste prekážali jej voľnomyšlienkarské názory. Áno, mohla by im to skúsiť vysvetliť. Ale to oni počuť nechceli. Chceli počuť len jedno: Priznáva vinu, alebo nie?
„Tak čo bude?“ zahundral otec Ernest a podráždene zacvakal zubami. Lucia zažmurkala a zopárkrát mocne preglgla, aby si zvlažila hrdlo. A ešte vo chvíli, keď otvárala ústa, netušila ako odpovie.
„Ja...,“ začala, ale zvyšok vety jej zostal visieť v hrdle. Inkvizítori nedočkavo nastražili uši.
„Nepriznávam nič! Som nevinná!“ zvolala napokon. Ernest a Igor sa zadívali na Jacoba. Ten sa pokojne rozvaľoval na svojej stoličke a jeho výraz sa vôbec nezmenil. Stále na Luciu uprene hľadel a spod spustených viečok mu sršala žiadostivosť. Trochu pozdvihol pravý kútik.
„Nepriznávaš?“ spýtal sa s jasnou škodoradosťou.
„Nie!“ vyhlásila Lucia a sama sa čudovala pevnosti svojho hlasu.
„Je to tvoja definitívna odpoveď?“
Váhala asi štvrť sekundy.
„Áno. Áno, je.“
„V poriadku,“ vyhlásil napokon Jacob a zahľadel sa jej do očí. „V tom prípade však dúfam vieš, aké následky bude mať tvoja tvrdohlavosť.“
Lucia neodpovedala a Jacob to od nej ani nežiadal. Bolo to len prosté konštatovanie a bolo mu srdečne jedno, či Lucia vie, čo ju čaká, alebo nie. Jej osud už bol spečatený. To bolo isté. Zatiaľ sa mu koniec-koncov každý priznal, tak prečo by to teraz malo byť iné? Ernest vzal do ruky malý zvonček a niekoľkokrát zazvonil. Dvere sa otvorili a do miestnosti nakukli dvaja strážcovia.
„Odveďte ju!“ prikázal stroho Ernest a prehrabol si svoje snehovo biele vlasy. Jacob sa na odchádzajúcu Luciu zamyslene díval. Ach, aká len bola úbohá. Hrbila sa, ako zoschnutý krík. V očiach sa jej síce zračilo odhodlanie, ale ani to dlho nevydrží. Pred svätou mocou sa zlomí každý. Skôr či neskôr. Napriek tomu v nej bolo niečo veľmi zmyselného. Niečo, čo aj v ctihodnom mužovi, akým Jacob bezpochyby bol, prebúdzalo hriešnu túžbu. Páter vystrčil jazyk a prebehol si ním po perách. Potom sa opäť oprel, splietol si malé, tučné prsty o seba a spokojne preletel pohľadom po kolegoch.
„Evidentne je pod vplyvom zlej moci,“ vyjadril sa Igor a pokrčil plecami, akoby tým dával najavo, že sa v tejto veci už nedá nič urobiť.
„Súhlasím,“ prikývol Ernest. „Dôkazy proti nej sú jasné. Jej nepriznanie je očividné klamstvo.“
„V očiach mala strach,“ prehodil zamyslene Jacob, akoby pre seba.
„Jasný strach z Lucifera,“ zareagoval okamžite Igor. „Bála sa prezradiť svojho pána, v strachu pred jeho trestom. My ju však musíme prinútiť, aby sa priznala. Pre spásu jej duše.“
„Mhm...,“ zatiahol zamyslene Jacob. „Myslíte teda, že je ešte stále v priamom pakte so Satanom?“
„Nie nutne,“ prehodil Ernest a zamyslene si prezeral svoje prstene. „Pokiaľ viem signum diaboli u nej spozorované nebolo.“
„Evidentné však je, že jej duša je stále pod jeho mocou,“ dodal Igor horlivo, akoby sa bál, že z Jacoba vyprchá všetko zápal. A skutočne sa zdalo, že naozaj váha. Igor to spozoroval a znepokojene sa zamračil.
„Na slobodu sa dostať nemôže, to je jasné,“ povedal tvrdo. „Narušilo by to náš veľký plán. Veď viete...“
Jacob pomaly prikývol.
„V podstate si sama spečatila svoj osud,“ prehodil potom, akoby chcel ospravedlniť svoje konanie.
„Presne tak, otče,“ prikývol Igor a usmial sa.
„Takže? Ako s ňou naložíme?“ nadhodil Jacob a striedavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého. Chvíľu bolo ticho. Jacob veľmi dobre vedel, čo mu odpovedia, napriek tomu to chcel ešte počuť oficiálne. Nestál o to, aby ho potom niektorý z inkvizítorov neskôr ohováral pred Svätým Otcom z toho, že svojich kolegov do prípadu dostatočne nezaangažoval.
„Navrhujem tortúru,“ navrhol lakonicky Ernest, nespúšťajúc zrak zo svojich prsteňov.
Zvyšní inkvizítori súhlasne zamrmlali.

***

Jacob si cez plecia prehodil huňatý plášť, vzal do ruky fakľu a začal po úzkych schodoch zostupovať do podzemia. Hneď, ako na jeho citlivé, vykŕmené líca nadul ťažký, podzemný chlad, sa znechutene otriasol. Nemal tieto miesta rád. Za jeho inkvizítorskú kariéru sa tu priznalo a dokonca naposledy vydýchlo mnoho hriešnych duší. Také miesta potom v človeku tak nejako automaticky prebúdzajú nepríjemné pocity. Akoby sa tu vo vzduchu vznášalo čosi nečisté. Ale nech je ako chce, povinnosť ho nepustila. Tortúra sa v súdnej miestnosti vykonávať nemôže. To by bolo neľudské.
Inkvizítor zostupoval po posledných schodíkoch, opatrne si dvíhajúc kňazské rúcho a odkopávajúc dotieravé potkany. Rýchlo zamieril po jednej z chodieb, na ktorej konci blčalo svetlo. Jacob spokojne zafunel a rozrazil dvere do mučiarne. Igor a Ernest tu už boli. Sedeli za dlhým stolom, ako nejaká komisia a spokojne sa nalievali omšovým vínom. Pred nimi postával kat, v čiernej kukle. Lucia stála pri ňom, ruky mala zviazané. Meravo hľadela ponad hlavy sudcov, niekam do diaľky. Bola bledá a takmer nežmurkala.
„Pochválen,“ zahučal Igor smerom k Jacobovi a Ernest to po ňom okamžite zopakoval, ako verný psík. Jacob odtrhol pohľad od Luciiných pŕs, ktoré sa črtali pod jej jednoduchým plášťom a úlisne sa usmial.
„Pochválen,“ povedal a obom im kývol hlavou. Igor mu pokynul, nech si vezme miesto. Jacob sa usadil, hodvábnou vreckovkou si zotrel pot z čela a odkašľal si. Potom chvíľu listoval v Draunovej spise a napokon k nej zdvihol hlavu. Ich pohľady sa stretli. Jacob odrazu znervóznel. Hľadel jej priamo do očí, do tých veľkých, pekných, hnedých očí a videl v nich strach. To však nebolo príčinou jeho nervozity. Videl v nich totiž ešte niečo. Nenávisť. Odrazu zatúžil, aby bola mŕtva čím skôr.
„Myslím, že môžeme začať,“ povedal Ernest pokojne a skrížil ruky na prsiach. Jacob letmo prikývol a skrčil čelo.
„Dcéra,“ oslovil Luciu. Vyľakane sebou trhla. „Predtým, než pristúpime k tortúre, som povinný spýtať sa ťa, či si nič nezmenila na svojej pôvodnej výpovedi. Odpovedz, prosím úprimne.“
„Som nevinná.“
„V tom prípade...,“ kývol smerom ku katovi. „Prvý stupeň, poprosím.“
„Som nevinná,“ zvolala Lucia a v očiach sa jej ligotali slzy.
„Konajte svoju povinnosť,“ zašomral sucho Igor. Majster kat Luciu schmatol za vlasy a odtiahol ju k zvláštne vyzerajúcemu nástroju z dreva a hrdzavejúceho železa. Nástroj pripomínal dlhú stolnú tabuľu, ktorá sa do strán rozvetvovala. Do tvaru kríža. Kat Luciu drsne hodil na prístroj a poriadne jej spútal ruky aj nohy. Jacob jeho počínanie pozoroval a neustále si behal jazykom po perách. Kat obišiel prístroj a postavil sa pri ku trom dreveným pákam. Zatiahol za prvú. Niekde v prístroji to hlasno zarachotilo a Lucia zacítila, ako sa jej pomaly napínajú všetky svaly. V kostiach jej to zapraskalo. Vytisla zo seba bolestivý, pridusený výkrik. Kat pomaly ťahal páku smerom k sebe. Lucii sa do mozgu zarezávala šialená bolesť trhajúceho sa väziva. Zdalo sa jej, že jej v tele praskajú všetky žily. Na jazyku ju pálilo. Odrazu prudko zakričala a z očí jej vytryskli slzy. Ernest mávol rukou ku katovi a ten znehybnel.
„Priznávaš svoju vinu?“ spýtal sa. Jacobovi sa rozbúšilo srdce a dýchal stále rýchlejšie. V útrobách sa mu rozlievalo slastné teplo. Lucia sa zhlboka nadýchla. Na tvári jej vystúpili kvapky potu.
„Nie!“ zakričala.
„Pritiahnuť!“ rozkázal Ernest. Kat prikývol a opäť sa chopil páky. Bolesť bola neznesiteľná. Lucii sa zdalo, že jej telo musí každú chvíľu prasknúť. Pred očami jej tancovali fialové plamienky.
„Ááááá! Niééééé! Pr... osssííím!“ revala a pot sa z nej lial, ako voda z pretrhnutej hrázde.
„Priznaj!“ zakričal odrazu Jacob, ktorý sa celý chvel šialenou rozkošou. „Priznaj sa!“
„Som nevináááá!!!!“
„Pokračovať! Tak čo? Teraz už priznávaš?“
Neodpovedala.
„Pritiahnuť!“
Zatuchnutý vzduch kobky preťal kvílivý nárek, taký zúfalý, že dokonca aj inkvizítorom prebehol mráz po chrbte.
„Priznávaš sa?“
„Úúúhhhh....NNNNiééééé!“
Kat potiahol pákou trochu silnejšie. Bolesť nadobudla podobu krikľavých oceľových kolečiek, zarezávajúcich sa do každého kúsku tela.
„Lucia Draunová! Zriekaš sa Satana a priznávaš svoje hriechy?! Priznaj sa!!! Zaprisahávam ťa, priznaj sa!!!“
Neodpovedala. Ústa mala dokorán a naprázdno lapala vzduch, ako ryba lapená v žalári suchej zeme. Už ani nekričala. Pery jej popraskali. Na tvári jej začali vystupovať malé červené jazvičky. Chrbát mala celý červený, ale aj tak sa chvela od zimy.
„Priznaj!“ zreval odrazu Jacob a oči mu len sršali. „Priznaj! Inak budeš horieť!!!“
Zaťala zuby a pevne zavrela oči. Potom otvorila ústa a očividne chcela niečo povedať. Kat sa zadíval na inkvizítorov a pýtal si pokyny. Igor mu kývol rukou, nech počká.
„Ja...,“ začala Lucia ťahavo.
„Áno?“ zvolal Jacob a vstal zo svojej stoličky. „Priznávaš sa? Odpovedz! Áno, alebo nie!“
„Ja... ja...“
„Áno, alebo nie?!“
„Á...,“ znova zaťala zuby. Potom pokrútila hlavou a po lícach jej stekali slzy. Zdalo sa, že sa snaží vydolovať odpoveď skrytú niekde v útrobách jej vlastnej budúcnosti.
„Odpovedz!!!“ zareval Jacob, až jeho kolegovia vystrašene poskočili.
„Áno,“ hlesla.
„Priznávaš teda všetko?“ spýtal sa znova Igor a natešene si pomädlil ruky.
„Áno!“ zrevala Lucia, ako šialená. „Áno! Áno! Áno! Priznávam sa!“
Jacob sa ustato zosunul na stoličku. Chvíľu si blažene vychutnával ďalší pocit víťazstva a potom potichu povedal:
„Rozviažte ju. A do cely s ňou!“
Kat poslúchol. Keď ju odvádzal, zadívala sa na Jacoba a ten sa pod ťarchou pohľadu inštinktívne prikrčil a na zátylku ho zamrazilo.
„Zajtra skončíš na hranici,“ povedal jej s radostným zadosťučinením. Vedel, že Lucia o tom veľmi dobre vie, ale chcel mať posledné slovo. Ako vždy. Odviedli ju. Vo vzduchu zostal len zápach strachu, pridusených výkrikov a sĺz. Inkvizítori sa po sebe zahľadeli a v ich očiach sa zračili jasné odlesky pýchy.
„Toto išlo pomerne hladko,“ prehodil Ernest spokojne a decentne si utrel čelo.
„Dobrá práca,“ prehodil Igor skromne. Jacob vyzeral byť duchom neprítomný.
„Taká nádherná,“ vzdychol omámene.
„A taká skazená,“ dodal Ernest a uškrnul sa. „Myslím, že bude dobre, že jej duša bude prepustená Pánovi. Bude nám to pripočítané k dobru na večnosti,“ blažene sa tej myšlienke usmial.
„Áno,“ potvrdil mdlo Jacob. „To asi áno.“

***

Lucia bežala a ponuré hradby inkvizičnej väznice sa vzďaľovali. Celé telo sa jej radostne chvelo a aj keď neustále zakopávala o korene a malé skaly, tak svoju rýchlosť nepoľavila, hoci v skutočnosti vôbec nebežala rýchlo. Na to bola príliš zoslabnutá. Do tváre jej fičal silný vietor a zalieval jej oči slzami. Na stehnách a pažiach sa jej rozlievala husia koža a hľadala si cestičky k ostatným častiam tela. Ale jej to bolo fuk.
Bola voľná! Podarilo sa jej utiecť! Ešte stále tomu nemohla uveriť. Nikdy nebola schopná ani len pomyslieť, že sa niečo také, ako útek dá vôbec uskutočniť. Koniec-koncov, aj k tomu jej pomohla len obyčajná náhoda. Náhoda a ešte slizká túžba pátera Jacoba. Boh mu žehnaj, skurvysynovi jednému.
Už sa začínalo stmievať, keď si ju starý inkvizítor dal povolať do svojej komnaty. Priviedol ju tam strážnik a Lucia sa za ním celú cestu vliekla, ako potrhaná handrová bábika. Strážnik ju drsne chytil za plecia a pohodil smerom ku kňazovi, ktorý si spokojne hovel v prepychovom zamatovom kresle. Tučnú tvár mal stiahnutú a malé prasačie očká sa mu nepokojne vykrúcali smerom k Lucii.
„Bude to všetko, ctihodnosť?“ spýtal sa strážnik úctivo. Jacob vážne prikývol, s pohľadom stále upretým na kacírku.
„Všetko.“
„Ak ma budete potrebovať, stačí zazvoniť.“
„Ďakujem.“
Strážnik opäť vykĺzol na chodbu. Lucia kľačala a zrak upierala do zeme. Jacob na ňu zamyslene hľadel.
„Čas tvojho upálenia je už určený,“ oznámil jej pokojným hlasom. Nereagovala.
„Musím povedať,“ pokračoval, „že tvoja počiatočná tvrdohlavosť ma skutočne sklamala. Popravde... veľmi ľutujem, že musíš zhorieť.“
Zamyslene sa zahľadel von oknom a pokrčil nosom, v hlbokom zamyslení.
„Premýšľal som,“ povedal. „A myslím, že by som ťa mohol zachrániť.“
Pozdvihla k nemu oči v ktorých sa zračilo skôr prekvapenie, ako nádej.
„No áno. Mám nejaké tie konexie u Svätého Otca, takže by to ani nebol problém. Prirodzene, vo väzení by si ostala, ale aspoň by ti to zachránilo život.“
„To by ste... skutočne urobili?“ spýtala sa opatrne. Jacob sa usmial takým tým úsmevom dobráckeho strýčka.
„Prirodzene,“ povedal a potom ticho dodal: „Ale nie zadarmo.“
Lucia sa mierne zachvela. Čo tým ten hajzel myslí?
Jacob vstal, Lucia sa na zemi trochu prikrčila.
„Myslím, že trocha potechy pre ctihodného pátera, ti za záchranu stojí...,“ povedal chlípne a začal sa k nej približovať, pomalými prekérnymi krôčikmi. Lucia vyskočila na nohy a začala pred ním cúvať.
„Prečo uhýbaš?“ zaškrečal posmešne kňaz a natiahol krk, ako sup. „Nepáčim sa ti snáď?“
Lucia zašmátrala za chrbtom po kľučke od dverí, hoci jej bolo jasné, že to je márne. Strážnik určite po svojom odchode zamkol.
Aby pátera nikto nerušil...
Zmätene strihala pohľadom do všetkých strán, ako zviera uhnané do rohu svorkou hladných vlkov. Kňaz k nej prikročil a chytil ju za plecia, tak silno, až zjajkla od bolesti. Naklonil sa k nej. Z úst mu zavanul odporný, stuchnutý zápach, akoby sa pre ňou otvoril masový hrob, plný mŕtvych tiel a zmarených duší. Vystrčil hrubý, ružový jazyk a začal ním prepátravať územie Luciinho krku. Zachvela sa hnusom a odporom a snažila sa mu vytrhnúť. Prudko sebou metala, asi aj kričala, ale bolo to márne. V tom starcovi bolo viac sily, než sa na prvý pohľad zdalo. Chytil jej tvár oboma rukami a drsne jej do úst strčil svoj jazyk. Lucia prudko mykala hlavou, v snahe oslobodiť sa a zbaviť sa tej odpornej chute v ústach. Napokon sa jej to podarilo. Odtrhla sa tvárou od kňazových pier a napľula mu do tváre. Jacob sa na moment zarazil, rukávom si vytrel sliny z očí a na tvár sa mu usadil temný plášť hnevu. Schmatol Luciu za ruky a drsne ju hodil na svoju posteľ.
„Tak ty budeš odmietať milosť, ktorú som ti tak láskavo poskytol?“ reval prerývane kňaz a začal sa vyzliekať zo svojho plášťa. Líca mal, ako v ohni. „Ty hanebná kurva! Ja ťa naučím poslúchať!“
Lucia ležala na posteli, ako primrazená. Rýchlo šľahla pohľadom na bok a srdce sa jej rozbúchalo. Na stolíku, hneď vedľa postele, ležal ťažký, mosadzný svietnik.
„Ty kurva!“ chrochtal ďalej páter a pomaly sa k nej začal blížiť, mávajúc do strán svojim tukovitým bachorom. „Ty prašivá, špinavá, bezcenná štetka. Teraz dostaneš, čo si zaslúžiš!“
A v tej chvíli sa na ňu vrhol, ako útočiaca kobra. V tej istej sekunde sa Lucia natiahla za svietnikom, pevne ho zovrela v dlani a celou silou ním Jacoba udrela do tváre. Prudký náraz ju zabrnel v celej paži. Kňaz prenikavo zakvičal a z úst mu vyletel čliapanec krvi, tesne nasledovaný niekoľkými zubami. Zosypal sa na zem a pohľad mal neprítomný. Lucia zoskočila z postele, rozkročila sa nad jeho obtlstnutou postavou a udrel ho znova. Lebka pod nárazom ťažkej mosadze mierne pukla. A Lucia pokračovala. Udierala ho znova a znova. Takú nenávisť snáď ešte nikdy necítila. Keď sa Jacob konečne prestal hýbať a už len ležal v kaluži krvi, ako poleno, až vtedy sa ako-tak upokojila. Ruky sa jej roztriasli a svietnik jej v rukách sťažkol. Opatrne ho položila na stolík a rýchlo začala premýšľať, o následkoch toho, čo práve urobila. Niekoľko sekúnd nedokázala myslieť absolútne na nič. V hlave sa jej prehadzovali samé nesúvislé myšlienky. Potom obrátila hlavu a zahľadela sa na okno a temnejúcu krajinu, ktorá sa za ním ťahala. A odrazu to vedela.
Vedela, že jej osud práve prihral jedinečnú príležitosť.

***

V lese ju privítala tma ešte hustejšia, než obvykle. Tma najväčšia. Videla len niekoľko málo metrov pred seba. Chvíľu naslepo tápala a narážala do kmeňov okolitých stromov. Potom sa zosunula k zemi a sťažka oddychovala. Pri každom nádychu a výdychu jej to v pľúcach hlasno zapískalo. Vlhká hlina ju chladila na dlaniach, ale napriek tomu cítila pot, ktorý jej stekal po chrbte. Bolo jej zima.
Tušila, že má horúčku.
Musí sa dostať do mesta.
Na ničom inom nezáleží. Len na tom jedinom. Opatrne vstala a rozhliadla sa do okolitej tmy. Na zrak sa spoľahnúť nemohla, ale stále ju mohla zachrániť pamäť a inštinkt. Pošúchala si čelo a snažila sa sústrediť tak veľmi, ako len bola schopná. Dobre. Pokiaľ si dobre spomínala, tak les v ktorom sa práve nachádza nie je vôbec veľký, tiahne sa približne tri kilometre na západ. A práve tým smerom by malo byť najbližšie mesto. V podstate by sa pred jeho brány mala dostať hneď, ako sa dostane z lesa.
No dobre. Ale čo potom?
Kde by sa mohla ukryť?
Zostávalo jej len dúfať, že ju niektorý z obyvateľov prichýli aspoň na jednu noc. Aby sa dala aspoň trochu dohromady a v pokoji si premyslela ďalšie kroky.
Zhlboka si vzdychla a z úst jej vyletel jasne viditeľný obláčik pary.
Vykročila. Každý jeden krok ju bolel, ale prinútila sa pokračovať. Vedela, že keby tu ostala, tak zomrie. Skôr či neskôr.
Musí sa dostať do mesta.
Bezpodmienečne.

***

Cesta jej trvala najmenej tri hodiny. To bol aspoň jej odhad. Tri hodiny sa plaholčila po tme, hneď niekoľkokrát sa jej zdalo, že zablúdila, alebo že sa dokonca vracia odkiaľ prišla. Bol to hrozný pocit, ktorý pozvoľna prerastal v zúfalstvo. Vedela, že sa jej to nepodarí. Bola unavená, zoslabnutá, vyhladovaná...
Na pokraji smrti.
Bolo naivné myslieť si, že sa jej to podarí. Klesla na kolená a vtedy začula akúsi spleť hlasov. Trhla hlavou a započúvala sa. Áno. Nepochybne to boli jasné zvuky. Už musí byť blízko.
Blízko civilizácie.
Pridala do kroku a dych sa jej zrýchľoval. Do žíl sa jej vliala nová dávka nádeje a pevne jej ovinula srdce, ktoré teraz začalo splašene poskakovať.
Dokáže to. Dokáže!
V nohách pocítila slabosť. Zachytila sa najbližšej vetvy a tá okamžite praskla. Lucia tlmene vykríkla a zrútila sa do blata.
Zvuky boli stále bližšie. Proti jej vôli ju premklo znepokojenie.
Nezahráva sa s ňou jej vlastná predstavivosť?
Tie hlasné, dunivé zvuky...
Nie, nie. Musela byť blízko.
Vstala a pokračovala v ceste. Zdalo sa jej, že pomedzi kmene vidí jasné, trblietavé veže, zakončené plochými diskami, okolo ktorých poletuje mnoho bodiek, ktoré tak dobre pripomínali čiastočky prachu. Stromy začínali rednúť a nahradzovali ich husté kríky.
A zvuky stále silneli.
Odlesky boli stále jasnejšie.
Zavanula k nej vôňa výfukových plynov.
Výkriky nočného mesta sa k nej približovali.
A otvárali svoju náruč. K nim teraz upla všetku svoju nádej.
Svoju vieru.
Natiahla ruky a zovrela v dlaniach tenké konáriky kríkov. Poslednej prekážky, ktorá ju delila od záchrany. Vyšla z lesa. Stála priamo pred mestom a kúpala sa v pote.
Do očí jej udierala silná farba neónov.

***

Patrik Luciu zbadal takmer hneď, ako prekročila jasne blikajúcu značku s názvom „Bratislava.“ Prechádzal práve okolo budovy striebornej budovy parlamentu a uhýbal sa nepozorným šoférom na vznášadlách. A popri tom ešte aj stíhal prostredníctvom mobilu dohadovať zajtrajšiu poradu. Ona ho však okamžite upútala a to hlavne preto, lebo ľudí podobného zjavu v meste nebolo tak často vídať. Možno ešte v nejakých osadách smerom na východ, ale rozhodne nie v modernom a civilizovanom meste. Chvíľu na ňu zadumane hľadel, potom sa prestal venovať svojmu mobilu a vykročil smerom k nej. Ostatní ľudia ju míňali takmer bez povšimnutia, keď nerátame to, že pohoršene ohŕňali nos. Patrik, vybavený klasickou manažérskou citlivosťou, však pocítil akési nutkanie zistiť o tom dievčati niečo viac. Cítil, že ak s ňou neprehovorí, stane sa niečo veľmi zlé. A nielen jej, ale celému svetu. Na okamih sa Patrikovi zazdalo, že je všetko stratené.
Rýchlo zahnal tieto nepríjemné myšlienky.
„Slečna?“ spýtal sa jej, keď bol od nej asi na krok. „Nie je vám dobre, slečna?“
Lucia zdvihla oči a prosebne k nemu natiahla ruky. Pokúsila sa usmiať a dať tak najavo svoju radosť, ale nedarilo sa jej to.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa opäť manažér a pomohol jej na nohy, pri čom dával pozor, aby si nezašpinil svoj výstavný oblek. Lucii sa zakrútila hlava a v ústach jej vyschlo.
„Potrebujem... pomoc,“ vypáčila sťažka a zachvela sa.
„Pomoc?“ opáčil neveriacky Patrik.
„Áno. Viete...“
„Odkiaľ ste vlastne prišli?“ prerušil ju.
„Odtiaľ,“ mávla rukou smerom k lesu.
„Z lesa?“
„Mhm.“
„Vy tam žijete?“
„Môžete mi prosím pomôcť?“ spýtala sa zúfalo. Patrik zaklonil hlavu, vzal medzi ukazovák a palec konček svojej briadky a zamyslene privrel oči. Premýšľal. Potom sa mu na tvári objavil potmehúdsky úsmev.
„Áno,“ povedal. „Myslím, že vám môžem pomôcť.“

***

Dalo sa do dažďa.
Patrik sedel za stolom, vo svojej kuchyni a nepokojne sa pohrával s mincou. Bol to skutočný artefakt. Daroval mu ju ešte jeho pradedo, o čom svedčil aj starý dátum. Dvojka. Dve nuly. A deviatka.
Pousmial sa. História jedného veku na jeho dlani.
Zahľadel z okna na veľký svetielkujúci billboard, ťahajúci sa až od továrne na vznášadlá oznamujúci, že NEBO SA BLÍŽI a strýznene si povzdychol. Za oknom s hukotom prefrčal lietajúci taxík, s povzbudivým nápisom na dverách: CHVÁĽTE PÁNA A BUDETE SPASENÍ. Patrik našpúlil pery a zadíval sa smerom k spálni, kde Lucia pred hodinou konečne zaspala.
„Ďakujem vám,“ tak mu to povedala. „Ste dobrý človek!“
V očiach sa jej pri tom trblietali slzy. Stekali jej po lícach, také čisté a priezračné, ako Patrikove svedomie.
Pousmial sa a znova si tú scénu v duchu prehral.
Dobrý človek. Hej, také označenie mu lichotilo. Rozmýšľal dokonca, že by si ho mohol dať vygravírovať na vizitky.
Dobrý človek.
Áno, to bol on.
Opäť sa začal pohrávať s mincou.
V duchu si kládol otázku, či príde. Možno sa aj tak jedná o planý poplach. Ale musel to urobiť. Bola to jeho povinnosť. Jeho morálny kredit teraz nemohol utrpieť. To nemohol dopustiť. Hlavne nie teraz, keď už podľa najdôveryhodnejší informácii bola realizácia Neba na planéte takmer istá.
„Istota je istota,“ povedal Patrik polohlasne a potriasol hlavou.
Zo zamyslenie ho vytrhlo zazvonenie pri dverách.
MÁTE NÁVŠTEVU, oznámil mu hlasový projektor zavesený na stene. Patrik sa zahľadel na obrazovku a keď zbadal otca Igora, ako nervózne prešľapuje pred dverami, zahučal:
„Je otvorené!“
Dvere sa otvorili a páter energicky vpochodoval do miestnosti. Kňazskú sutanu mal takmer do nitky premočenú. Patrik si so znechutením uvedomil, že dôstojný pán mu na koberci zanecháva odporné blatové stopy.
„Hrozný nečas,“ poznamenal Igor nenútene. Patrik slabo pokýval hlavou. Igor si prihladil vlasy a zasmrkal. V očiach mu zaiskrilo.
„Tak kde ju máte?“ spýtal sa. Patrik ukázal smerom k spálni. Igor k nemu pristúpil, stisol mu ruky a vďačne a vrúcne mu pohliadol do očí.
„Výborná práca, synu!“ pochválil ho.
„To nič nebolo,“ mykol plecami.
„Ale čoby! Urobil si kus dobrej práce. Aj vďaka takým ľuďom, ako si ty, sa nám raz určite podarí vybudovať Nebo na Zemi.“
„Odkiaľ vlastne viete, že je to tá, ktorú hľadáte?“ spýtal sa Patrik dosť podráždene. Jeho samého to dosť prekvapilo. Nechápal, čo sa to s ním deje.
„Tvoj popis mi úplne stačil,“ pousmial sa inkvizítor a po menšej odmlke dodal: „Mimochodom, bolo od teba mimoriadne bystré, že si nás informoval, ako prvých.“
Patrik súhlasne zamručal.
„Hneď sa mi zdalo, že musí byť z tábora...“
„A zdalo sa ti dobre,“ nenechal ho dopovedať Igor. Potom sa s odporom zadíval ku dverám.
„Tá odporná hriešnica napáchala už veľmi veľa zla. Ctihodný páter Jacob by ti mohol rozprávať. Keby toho bol ešte schopný,“ dodal rýchlo a pomädlil si ruky.
„Tak čo teraz?“ nadhodil Patrik.
„Teraz urobím, čo musím,“ povedal Igor, siahol do záňadria a vytiahol odtiaľ pozlátený revolver s digitálnym počítadlom munície.
„Nemala by byť náhodou upálená?“
„Mala,“ prikývol Igor. „Ale načo to naťahovať? Nemôžeme riskovať jej ďalší útek. Nie, nie. Vybavíme to hneď. Priamo tu!“
„Takže zajtra nebude žiadne predstavenie?“ spýtal sa Patrik a v duchu sa preklial, že si dal rezervovať lístky.
„Ale čoby,“ hodil rukou Igor. „Bude! Väzňov máme ešte na kilá.“
Zaceril sa a jeho zlaté zuby sa jasne zaleskli. Dážď nerušene bubnoval do okien.
„Ale najprv k práci,“ Igor si tlmene odkašľal a nabil revolver. Patrik ho zvedavo pozoroval.
„To s tým nebom na Zemi ste mysleli vážne?“ spýtal sa.
„Prirodzene. Už nás od neho delí len krôčik. Vyhladili sme už takmer všetkých hriešnikov. V podstate by som povedal, že je to už len otázka dní.“
„Lenže to nám už tvrdíte roky,“ pípol Patrik opatrne.
„Treba sa vrúcnejšie modliť,“ Igor ho priateľsky potľapkal po pleci. „Pán určite vypočuje naše prosby a celý proces urýchli. Daj na mňa synku: spása je na dosah.“
Štipol Patrika do líca, ako nezbedného chlapca a potom pomalým, dôstojným krokom vyrovnaného a čistého duchovného vykročil ku dverám, za ktorými odpočívala sýta, umytá a nič netušiaca heretička, predstavujúca v tomto novom, silnejšom, milujúcom svete esenciu číreho zla.
„Spása je na dosah...,“ zašepkal ešte kňaz a pomaly otvoril dvere.

Posledná aktualizácia: 24. 4. 2009 16:31