Basnicky.sk

Neviem prečo,
ale vnutri mám pocit,
akoby ma zožieralo niečo,
čo sa silou mocou chce do mojej mysle vryt.

Každu moju myšlienku sústredím,
predieram ju v popredí,
myslím na nu,
a pomaly očakávam odpoved.
Odpoved, na ktorej otázkou,
zozmýšlam tiež,
odpoved, ktorá ma pohlcuje,
a spotrebnú doma mojho cítenia skracuje.

Všetky tie myšlienky,
sa pomaly kopia,
všetky tie otázky,
od kt. očakávame, že nám dvere nekonečných odpovedí otvoria,
sa pomaly strácajú v dialke,
ako krokyblížiacej sa pohromy.

Milujem ten pocit v nútri,
ktorí ma zožiera,
ktorého ako súčast mojho bytia popieram,
ten z ktorého moja mysel zúri.

Je to hnev,
áno, mám ho tam vela,
len niekde odíst,
spustit duchaplný rev.

Niekam tam kde je to miesto posvtené,
kde sa moje myšlienky vytratia,
do nedohladného zabudnutia.

Tie z ktorých nervy nekonečné dostávam,
tie, z kt. sa ovládat prestávam,
tie, z kt.ma ludia nanávida,
tie, ktoré mi moj život kazia.

Len ho navždy odhodit,
ako klúč do mora,
žit len s myšlienkou,
že sa mi ten pocit už nikdy nemože prihodit.