Basnicky.sk

Smutné očká, niečí vzlyk
V prázdnom dome nepočuť nič – len krik.
Spomienka na ten čas,
Ten čas čo by dievčatko chcelo vrátiť zas.

Nebojí sa plakať, ukázať to čo cíti,
Ale je to na ňu moc, do ručičiek bledých žiletku chytí,
Prejde si po zápästí, privrie očká,
Čaká, dúfa, že sa smrti dočká.

Slzy jej tečú,
Nenávisť a beznádej rastie,
„prečo ma opustilo šťastie?“
Prečo milujem toho čo ma nenávidí?!
Čo mu na mne vadí?

Díva sa na svoj odraz v krvi,
Prečo stráca nádej? Však ON bol v jej živote prví.
Ale ona sľúbila, že len jeho bude na vždy ľúbiť,
Nepovedala to , ona to chcela sľúbiť,

A t bola ta jej osudová chyba,
Teraz sa cíti ako bez vody ryba,
Potrebuje ju k životu, no nemôže ju mať,
Preto sa rozhodla smrti svoj život dať.

Ak nie je s ním, nechce už nikoho milovať,
Svoje srdce nechce už nikomu na dlani darovať.
Je rozhodnutá, posledná slza,
chladná slza beznádeje po líčku sa jej skĺza.

Hlboko do žíl svojich zareže opäť,
Už nie je dievčatko s nebeským úsmevom, ale lásky ďalšia obeť.
Otvorí rúčku a zavrie očká,
Nakoniec zašepká „končí sa rozprávočka.“