Stál som pri tvojich dverách
s pocitom viny,
že nie som iný
a zlyhal v skúške neprehrať.
Keď som ti spal na vláskoch,
tóny sme rozlievali navôkol
a kým sme vreli v lejakoch
nikto z nás dvoch nezmokol.
Bol by som ti povedal
prečo som o teba stál
a že som bolesť rozdýchal
až na hranách strmých skál.
No mlčala si o kus viac
a ja som hľadal dávny čas,
čo zostal niekde za nami,
so zmenami zmazaný.
Čo ak sa tam stratím tiež
a nie som schopný odísť
čo ak neviem nechať tak
keď ma lacne prosíš.
Bojím sa svojho ja
na pokraji rôs,
tebou zranený.
Občas vo mne býva tma
vo chvíľach hrôz,
z blata pramení.
Dátum vloženia 7. 3. 2009 22:23nickmyname49
Inak, ako predtým
Básnička je vložená v kategórii Smutné
Počet zobrazení básne 1310
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti
Komentáre k básničke
- line2403
kraasnaa...alee fakt smutna velmi pekne pises
7. 3. 2009 23:12 - nickmyname49 (napísal autor básne)
Ďakujem, Vierka
8. 3. 2009 00:26 - Biela_ruža
ocaril ma najma zaciatok a koniec ale celkovo je pekna
8. 3. 2009 11:23 - Carlo
Ano, velmi velmi dobre. Ma hodnotu najma pre teba a pre toho, kto chape teba... Poziciam si
8. 3. 2009 13:47 - nickmyname49 (napísal autor básne)
Ďakujem vám .
Inak, táto báseň je ďalší z mojich experimentov. Stačí sa pozrieť na viazanosť verša v každej strofe a bude to vidieť , no samozrejme forma nie je nad obsah v žiadnej z mojich básní
9. 3. 2009 16:22