Basnicky.sk

Celá miestnosť zostala zahalená v mĺkvom chladnom opare. Keď som sa rozhliadol, zazrel som ľudí v rôznych pozíciách len tak nehybne zaseknutých v jednom momente, zamrznutých v čase. Prebehli mi zimomriavky po celom tele.

„Čo do kelu má byť toto?“, zaznelo z mojich úst do toho strašidelného ticha. Nepohol sa ani len prst nikoho z prítomných. Cítil som ako mi srdce začalo búchať rýchlejšie a rýchlejšie.

„To predsa nemôže byť normálne. Čo som zaspal?!“, vravím do prázdna.

Opatrne som vstal a prešiel popri všetkých tých nehybných ľuďoch. Prstom som sa dotkol pleca jedného muža, ktorý sedel so zatvorenými očami a rukou si prikrýval otvorené ústa, práve zíval. No nič sa nestalo, žiadna reakcia. Stále tam sedel ako zamrznutý. Jediná zmena nastala na jeho bunde, kde zostala jamka od môjho prstu. V hlave mi vrelo a teraz už nielen kvôli horúčke. Mal som sto chutí ľahnúť si doma do postele a sladko zaspať pod perinami. Namiesto toho trčím na miestnej poliklinike a netuším, čo sa tu teraz vlastne deje.

„Musím vyjsť von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu.“

Vybehol som z budovy tak rýchlo, ako sa mi len v tomto stave dalo. Takmer som vysklil vchodové dvere, ktoré sa po náraze mojej ruky div nevytrhli z pántov.

„Konečne vonku na čerstvom vzduchu.“

Niečo tu však nehralo. Jasne si pamätám, že vonku pomerne silno fúkalo, keď som sem pred polhodinou prichádzal, ale teraz sa na stromoch nepohla ani vetvička.

„To hádam nie...“, skočilo mi do úst z podvedomia.

Uprostred cesty stálo nehybne auto, s vodičom. Zrejme práve prechádzal z vedľajšej cesty na hlavnú, ale zamrzol rovnako ako všetko ostatné navôkol. Dokonca aj dym z výfuku len tak „visel“ vo vzduchu. Vtedy som si všimol na oblohe kŕdeľ vrán a o kúsok ďalej lietadlo, nehybné ako fotka. Jednoducho, žiadna vec sa z nejakého dôvodu nepohla z miesta. Len ja.

„Blbosť, blbosť, blbosť. Toto nemôže byť pravda, to sa nedá. Určite spím, sníva sa mi. Hlboký nádych, hlboký výdych. Dobre, dobre, čo teraz. Musím niečo spraviť. Pôjdem do... pôjdem niekam. Musím zistiť či sa to deje aj inde. Áno, pôjdem rýchlo domov. Možno sa zobudím z tohto šialeného sna.“, nahlas som rozmýšľal.

„Ahoj, Vladimír.“, vystrašil ma zrazu neznámy mužský hlas zo vzdialenosti asi dvoch metrov za mnou.

V okamžiku som urobil otočku o 180 stupňov na zistenie pôvodu hlasu, ktorý ma poznal po mene, ale hlavne, ktorý bol v týchto „mŕtvych časoch“ živý. Bol to muž v čiernej koženej bunde, tmavomodrých rifliach a hnedých zimných kožených topánkach. Postavu mal približne takú vysokú ako ja, čiže tých 180 centimetrov, čierne vlasy, tmavomodré oči a na tvári vážny výraz, ktorý budil prirodzený rešpekt.
Pomaly sa ku mne priblížil a ja som len stál a díval sa na nezvyčajný zjav.