Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

O.P.I. 22: Ten Vianočný duch

Tento rok ma Santa Claus navštívil o niečo skôr. Objavil som ho, hneď ako som ráno vstúpil do svojej kancelárie. Rozvaľoval sa na stoličke, fajčil cigaru a výraz jeho tváre prezrádzal, že jeho nálada príliš nekorešponduje s blížiacim sa najnádhernejším a najpokryteckejším sviatkom v roku.

„No konečne ste tu!“ zreval. „Už vás tu čakám skoro hodinu.“

„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal som sa prekvapene. „Viem určite, že som zamkol.“

„Pre mýtické osoby môjho rangu nie sú zamknuté dvere žiadny problém.“

Nechal som to tak a viac sa k tomu nevracal. Obišiel som stôl, posadil sa a zapálil si cigaretu.

„Takže,“ začal som zoširoka, „čo si prajete, pán...?“

„Santa Claus.“

„Hm. Santa Claus. Dobre.“

„Áno. Tak sa volám.“

„Môžem vidieť vaše doklady?“

„Isteže,“ povedal a podal mi občiansky preukaz. Skutočne na ňom svietilo meno SANTA CLAUS.

„Môže byť falošný,“ dumal som nahlas.

„Vo vašom hlase cítim skepsu, O'Really.“

„Prepáčte, ale nestáva sa mi často, že ku mne vpochoduje chlap, ktorý sa vyhlasuje za Santa Clausa. Nič v zlom.“

„To možno nie, ale teraz je vianočný čas, takže ste niečo podobné mohol očakávať.“

„A čo ak som niečo také neočakával?“

„Tak je to z vašej strany veľmi amatérske.“

„Aha,“ povedal som rozmrzene. „Rozumiem. Takže, čo chcete?“

Santa si prešiel rukou po brade.

„Som socka, O'Really.“

„Povedzte mi niečo, čo neviem.“

„Neprerušujte ma!“

„Prepáčte.“

„Ako vravím... Som socka. A viete prečo?“

Mlčal som.

„Isteže neviete,“ pokýval hlavou. „Tak ja vám to poviem, chcete?“

„Už horím zvedavosťou.“

„Ten sarkazmus si nechajte.“

„Ako poviete.“

„Je to preto, lebo ma vysťahovali.“

„Ach, tak to je zlé.“

„Súhlasím.“

„A práve na Vianoce.“

„Veru. Ale to nie je to najhoršie.“

„Toho sa práve bojím.“

„A bojíte sa oprávnene. Tu ide o VEĽKÉ VECI, Earl. Dalo by sa povedať, že ide o Armageddon.“

„Och,“ vytisol som znudene. „Armageddon? Už zase?!“

Santa zalapal po dychu.

„Už zase?!“ zreval. „Chápete vôbec, čo vám tu hovorím?“

„No isteže,“ zívol som. „Ale mám pocit, že z toho robíte zbytočné rošambo.“

„Pchá! To ste ešte nepočuli zvyšok!“

„Tak do toho.“

„Držte sa! Bude to šok!“

„Len to do mňa napáľte, kolega.“

Santa sa nadýchol.

„Dedo Mráz chce zmraziť svet.“

„Hm,“ povedal som po sekunde premýšľania. „A prečo by to robil?“

„Zošalel.“

„Že som sa vôbec pýtal...“

„A okrem toho ma samozrejme vykopol z môjho príbytku. Zriadil si tam základňu a riadi odtiaľ všetky svoje operácie.“

Poškrabal som sa na nose a zažmurkal. Tento týpek sa mi fakt husto nepáčil. Vanula od neho aura nebezpečenstva a to som neznášal. Ostatne, kto by sa už len dobrovoľne vrhal do nebezpečných misií? Snáď len Santa Claus. Alebo ešte ja.

„Vždy som si myslel, že Santa Claus a Dedo Mráz je tá istá osoba,“ podotkol som.

„Hlúposť!“ vykríkol Santa. „Dedo Mráz je rusák a ja som ctený Američan!“

„Aha. Predpokladám teda, že odo mňa chcete, aby som toho... Deda Mráza eliminoval.“

„Presne! Nie ste až taký sprostý, ako vyzeráte!“

„Asi vám veľmi nepomôže, keď vám poviem, že nie som vrah.“

„Máte pravdu, nepomôže mi to.“

„Nie ste jediný,“ povzdychol som si a po chvíli pokračoval: „Fajn,“ povedal som. „Beriem to. Dostanem toho skurvysyna.“

„Nemajte zľutovanie!“ povzbudzoval ma Santa, možno až príliš sadisticky. „Nezabúdajte, že nám ide o celý svet!!!“

„Iste, iste,“ prehodil som.

„Nemajte zľutovanie!“

„To ste už vraveli.“

„Len chcem, aby vám ste to stopercentne pochopili!“

„Počujte, vy o ľuďoch asi nemáte bohvieako vysokú mienku, že?“

„Vlastne ani nie,“ zaceril sa. Pokrútil som hlavou a potiahol z cigarety. Pociťoval som únavu. Únavu zo života. Zo svojej práce. Už to nebolo to, čo bývalo. Extáza vyprchala a zostal len chlad rutinných nocí. Santa sa pomrvil.

„No... ale mali by ste ešte niečo vedieť,“ povedal

„Čo také?“

„Ten Dedo Mráz je bývalý „čistič,“ ak mi rozumiete.“

Zamyslel som sa.

„Tým asi nemyslíte čistenie podláh, však?“



***



Severný Pól.

Zrejme najnevhodnejšie miesto na dovolenku. Vlhkosť vzduchu vystreľovala až niekde k Marsu a v hube sa mi zo slín pomaly ale isto začínali tvoriť ľadové klziská. Kým som našiel Santovo obydlie, respektíve jeho vojenskú základňu, takmer mi odmrzli všetky údy, vrátane toho najdôležitejšieho. Ale teraz som bol tu a to bolo hlavné. Vytiahol som pištoľ, ktorá bola naložená v nemrznúcej zmesi v igelitovom sáčku a skrehnutou rukou zabúšil na dvere. Otvoril mi nejaký krpatý elf, ktorému z nosa vyseli salonky.

„Čo je?“ vyštekol.

„Mám tu stretnutie s Dedom Mrázom,“ povedal som.

„Meno?“

„Earl O'Really.“

Na lži som bol príliš zmrznutý.

„A na čo je tá zbraň?“ prehodil elf. Pozdvihol som pištoľ.

„Toto?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Hej.“

„Na toto,“ povedal som a prevŕtal elfovi hlavu vystrelenou guľkou. Vbehol som do temnoty základne, kde ma ihneď oslepilo silné neónové svetlo. Zo všetkých strán na mňa skákali nenažraní elfovia. Ešte šťastie, že jediná zbraň ktorú mali po ruke boli drevené vláčiky. Ale aj tak to kurevsky bolelo. Padlo niekoľko ďalších obetí, kým sa tí bastardi ako-tak upokojili.

„Okamžite ma zaveďte k tomu šibnutému rusákovi! A nech to lieta!!!“

Nikto sa ani nepohol. Odstrelil som ďalšieho elfa.

„Práve som zabil ďalšieho z vášho druhu,“ informoval som ich pokojne. „Kde je Dedo Mráz?“

Ticho.

„Fajn,“ znova som vystrelil.

„P-počkajte! Zavolám ho!“ povedal jeden elf a vytiahol mobil. Spokojne som sa usmial. Ach tá stará dobrá empatia. Tá mi v najhoršom vždy pomôže. Elf vyťukal niekoľko čísiel a priložil si mobil k uchu.

„Pane?“ povedal. „Je tu nejaký... pán a dožaduje sa vašej prítomnosti.“

Odmlka.

„Neviem. Nejaký pán so zbraňou.“

Odmlka.

„Rozumiem. Rozumiem. Áno, áno, nie pane. Dobre, pane. Ako si prajete, pane,“ povedal a zložil. Obrátil sa ku mne. V tvári sa mu to perlilo potom.

„Tak kde je?“ spýtal som sa nervózne. Elf neodpovedal. Miesto toho sa otvorili dvere na druhom konci miestnosti a celou základňou zaduneli kroky, ktoré nepochybne vydávali nohy v ťažkých okovaných čižmách. Obrátil som sa. Blížil sa ku mne starec celý v bielom, s dlhou palicou. Rozhodne nevyzeral ako vyslúžilý zabijak. Isteže, nečakal som, že sa vynorí z temnoty po zuby ozbrojený, ale aj tak... Sklamanie bolo veľké. Pripomínal mi skôr nejakého herca.

„Dedo Mráz, predpokladám,“ precedil som.

„Predpokladáte správne. A vy ste?“

„Earl O'Really.“

„Už som o vás počul.“

„Tak to je vzájomné. Tiež o sebe niekedy počúvam.“

Dedo sa zachechtal.

„Čomu vďačím za vašu neohlásenú a krvavú návštevu?“ spýtal sa.

„Mnohým veciam.“

„Ako napríklad?“

„Hovorí vám niečo meno Santa Claus?“

Úsmev mu z tváre zmizol.

„Isteže,“ povedal.

„Možno by ste mali vedieť, že si ma najal.“

„Áno? A na čo?“

„To ani nechcite vedieť.“

„Ale chcem.“

„Na vaše odstránenie.“

„Ach tak,“ pousmial sa a zdalo sa mi, že sa mu uľavilo. „Už som si myslel, že ide o niečo vážnejšie...“

Zovrel som pištoľ v ruke. Vo vnútri mi cyklovala nedočkavosť. Cítil som, že táto šichta sa musí vybaviť rýchlo, bez zbytočných slov, prieťahov, či šokujúcich zvratov. Aspoň na Vianoce si človek musí užiť relatívny pokoj. Jediné, čo som chcel, bolo aby všetko išlo po masle a aby ten skurvený Dedo už ležal pod zemou. To zase nebolo tak veľa.

„Problém však je,“ pokračoval Dedo Mráz, „že ja v skutočnosti nie som Dedo Mráz.“

Aha. Jasné. Klasický úhybný manéver. A treba povedať, že už dosť únavný.

„Nie? A kto ste?“

„To je tajomstvo.“

„Chcete ma oblafnúť?“

„Nie.“

„Ale darí sa vám to.“

„Skutočne?“

„Hej.“

„To je fajn.“

„Dobre,“ povedal som ustato a pomaly začínal premýšľať o dôchodku. „Dedo Mráz, Satan, Hitler, či ako sa vlastne voláš, je mi to úplne fuk. Úplne. Prišiel som sem, aby som ti zabránil zmraziť Zem a to aj urobím.“

„Ach, áno. Zmrazenie,“ povzdychol si Dedo Mráz. „Už chápem kam tým mierite.“

„Skutočne?“

„Áno. Ale mali by ste vedieť, že ja vlastne neplánujem zmraziť svet.“

„Čím to, že ma vôbec tvoje tvrdenie neprekvapuje?“

Dedo Mráz sa uchechtol.

„Plánujem iba jediné,“ dodal. „Zasiať medzi ľudí nenávisť ku všetkému teplému. Homosexuálov vrátane.“

„No iste...“

„Na oplátku chcem rozpútať fetišizmus k zľadovateľým plochám! Chcem, aby im jedinú rozkoš spôsobovala poľadovica! Aby masturbovali nad obrázkami snehuliakov! Jedine tak môže byť na zemi raj a VEČNÉ Vianoce!!!“ posledné slová skoro zareval. Striaslo ma. Predstavil som si totiž, ako by to asi vyzeralo počas roku. Každý deň počúvať tie isté stupídne koledy, žrať tie isté mizerné koláčiky a dostávať rovnako jeblé darčeky. A k tomu všetkému, nový sexuálny život so snehuliakmi. Fakt paráda...

„Neuraz sa, kámo,“ povedal som mierne, „ale tak mi pripadá, že ti dobre prdlo v makovici.“

Dedo sa mrazivo rozrehotal.

„Na tvojom mieste by som sa tak netešil,“ poznamenal som. „Myslím, že by si si mal pripustiť svoju situáciu,“ dodal som a namieril naňho pištoľou. Cítil som jasnú prevahu. Nič ma nemohlo zastaviť. Už som dokonca začal očakávať, že sa spoza rohu vynorí Santa Claus a oznámi mi, že s Dedom Mrázom uzavrel desivý pakt, ktorý by mal viesť k môjmu zničeniu. Nikto sa však nevynoril. Všetko išlo dobre. Zatiaľ. Mieril som na Deda Mráza, elfovia sa triasli a zdalo sa, že ma nič nemôže zastaviť.

„Hm. Takže teraz ma zabiješ?“ uškrnul sa.

„Už to tak vyzerá.“

„Tak si teda poslúž.“

Zaváhal som. Toto rozhodne nebol obvyklý postup.

„Tebe to nevadí?“ uistil som sa.

„Nie.“

Dofrasa. Ten bastard mi vzal všetku radosť. Čo sa to dá? Odstreliť niekoho, komu to vôbec nevadí? To si človek nemôže ani poriadne vychutnať.

„Nie,“ povedal som pomaly. „Hm. A prečo nie?“

„Pretože to moje plány nijako nenaruší. Iba ich to mierne odloží.“

„To mi celkom stačí,“ pokýval som hlavou, usmial sa a vypálil mu tri rany do gebule. Dedo klesol k zemi a z hlavy mu stúpala para. Žiadna krv. Z dier po guľkách sa akurát vysypalo trochu ľadu. Okolostojaci elfovia prenikavo zakvílili. Odpľul som si. Chracheľ uprostred cesty zmrzol.

To bol ale pošuk. A ešte idiot k tomu. Ale na tých človek narazí už úplne všade. Otočil som sa k elfom.

„Hej,“ povedal som. „A bol to naozaj Dedo Mráz?“

„Odišiel,“ odvetil jeden z nich bez zjavnej súvislosti.

„Aha,“ povedal som. „Chápem. A kam?“

Neodpovedal. Pokrčil som plecami a pohol sa k východu. Vytiahol som mobil a naťukal esemesku Santovi, že všetko klaplo. A ani to nebolo také ťažké. Usmial som sa a začal sa načahovať po kľučke, keď ku mne doleteli nasledovné slová:

„Do Stredozeme.“

Chvíľu som nad nimi dumal, ale napokon som to nechal plávať. Ostatne, za premýšľanie ma nikto neplatil.
Dátum vloženia 15. 12. 2008 16:46
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1930
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Bielyk

    No, trochu nesprávne vykanie, ale inak OK. Aj záver sa dal... ;)
    Len som čakal v tom najväčšom "švungu" čosi viac postavené na hlavu, to, že si ho hneď našiel a na prvý krát odbachol, bolo dosť nudné a veru, nepomohli tomu ani tie kocky ľadu...
    Ale inak celkom dobre. Tento krát tri plus

    20. 12. 2008 22:33
  2. predpolnocna a.

    ano Edo ..tak zbytočne pisat ze skvelo
    mozem iba petriasat pasaze ktore ma velmi zaujali myslienkou , vlastne vety, ktore plynu z tvojej spisovatelskej hlavy ...isteže sa
    ..no a ktore kazdy nech si vyberie nebudem ovplyvnovat

    21. 12. 2008 17:02