Basnicky.sk

Otehotnel som.
Nepýtajte sa ma, ako sa to stalo, ale mám podozrenie, že v tom mali prsty buď agenti CIA alebo Bin Ládin. To, že by som otehotnel prirodzenou cestou som ihneď zamietol. Na chlapov som zaťažený nebol a poslednú šukačku s babou som mal už poriadne dávno.
Žeby som sa teda oplodnil sám? pomyslel som si znepokojene. Je v tom určitá logika. Keď môže semeno udrieť na mozog, určite dokáže zasiahnuť aj iné časti tela. Napríklad maternicu. Ale tú som nemal. Dofrasa. A pritom včera večer bolo ešte všetko v poriadku. Ale ráno... ráno som sa zobudil a miesto môjho pivného bachora, na mňa čumel bachor graviditný. Chvíľu som naňho len zízal, ako tresnutý cínovým hrncom a hneď potom vyskočil na rovné nohy. Hlavo mi vírili všemožné otázky. Ako je to možné? Čo sa to vlastne stalo? KTO je otec?
Preglgol som a potom si rukou ohmatal zadné partie tela. Hm. Žiadne stopy po znásilnení. Tak predsa to muselo byť otehotnenie na mysterióznom základe. Útroby mi zovrel chlad. Táto alternatíva dávala zmysel. Bolo tu plno emzákov, duchov a mágov, ktorí by mi veľmi radi zavarili podobným spôsobom. Bola to šialená pomsta, šialeného génia. Premasíroval som si hrdlo a uvažoval, čo urobím.
„Ako prvé, zrušiť službu!" povedal som si. V takomto stave sa v práci nemôžem ani len ukázať. Zdvihol som mobil a chystal sa zavolať do kancelárie. Potom som si však uvedomil, že tam predsa nikto nie je a tak som ho hneď otrávene odhodil.
„Služba zrušená!" zahlásil som sám pre seba a spokojne sa usmial. Chvatne som sa ošpliechal vo vani a obliekol si kabát. Pristúpil som ku dverám a zovrel kľučku. A vtedy som sa zarazil. Došlo mi totiž, ako to asi bude vyzerať, keď sa začnem po ulici promenádovať s obrovským bachorom, akoby nič. Všetkým bude ihneď jasné, že som mal mimoriadne vzrušujúcu noc. Nedá sa nič robiť, pomyslel som si, nejako sa k tomu gynekológovi dostať musím. Chvalabohu, že má ordináciu len o dve ulice ďalej. Zhlboka som sa nadýchol a vyšiel do chladného rána.

***

Obyvatelia sa zachovali presne tak, ako im to kázal ich pochybný zdravý rozum. Čumeli na mňa s otvorenými ústami a podaktorí sa na mne veľmi dobre zabávali.
„Vy ste sa ešte neprežrali klobás?" spýtal som sa ich nasrdene a snažil sa kráčať v čo najväčšom predklone. Bol som už asi ulicu od ordinácie, keď sa ku mne pripojila nejaká pani v stredných rokoch. Nahodila dobrácky úsmev.
„Vy ste tehotný?"
Neodpovedal som.
„Nevedela som, že aj muži môžu mať deti."
„Rovnoprávnosť pohlaví," precedil som.
„Kedy sa to má narodiť?" spýtala sa sladko. Zdalo sa, že moju predchádzajúcu poznámku vôbec nezaregistrovala.
„Neviem," odsekol som.
„Bude to chlapček?"
„Nie."
„Dievčatko?"
„Skúste hádať."
Zarazila sa a videl som, že rozmýšľa.
„Tak teda dievčatko," rozhodla a spľasla ruky. „Ako ju budete volať?"
„Stará Fúria."
„To je pekné. To je niečo z mytológie, však?"
„Nie. Tak sa volala moja korytnačka."
„Vy máte rád korytnačky?"
„Hej. Hlavne keď sú na pekáči."
Premerala si ma zhrozeným pohľadom a pohoršene pokrútila hlavou.
„Viem, že to tak nemyslíte," priateľsky ma potľapkala po pleci. „Viem, že máte svoje dni."
„Čo keby ste si dali odchod?!" už som takmer kričal. Neznášal som tieto odporné ženské, čo vytlačili cez ten svoj citrónový otvor pár parazitov, a teraz si myslia, že majú právo do niečoho kecať. Žena pohŕdavo potiahla nosom a odbočila do drogérie. Bolo na čase. Pridal som do kroku. Spoza rohu sa predo mnou vynorila nemocnica. Konečne. Poobzeral som sa, aby som sa uistil, že ma nikto nevidí. Ale napokon zo mňa hanblivosť opadla. Každý videl moje brucho, takže nebolo potrebné sa na niečo hrať. Vytiahol som preto cigaretu, zapálil si, potiahol a so starým škótskym bojovým popevkom na perách, som vošiel do ordinácie.
Páchlo to tam. Steny boli namaľované odporným odtieňom ružovej. Všade sa tu tlačilo plno ženských. Ani neviem prečo, ale prekvapilo ma to. Možno som v kútiku duše očakával, že tu stretnem ďalšieho tehotného muža. Ešte sa mám očividne veľa učiť.
Po niekoľkých minútach sa dvere otvorili. Von vyšiel doktor v dlhom bielom plášti a s mohutnými bajúziskami. Zhovievavo si všetkých premeral. Keď mu pohľad konečne dokĺzal ku mne, zmohol sa len na mierne zagúľanie a uchechtanie. Vstal som. Už som toho mal dosť. Vrhol som sa na bezbranného gynekológa a drsne ho chytil za golier plášťa.
„Doktor, pomôžte mi!" zaskuvíňal som, pričom som si dával pozor, aby môj hlas nestratil ten povestný hrozivý ráz.
„Och," zatiahol doktor. „A čo sa vám presne stalo?"
„Otehotnel som."
„A to sa dá?"
„To mi povedzte vy!"
Doktor zablúdil pohľadom k môjmu bruchu a usmial sa.
„Dá sa to," oznámil veľavravne.
„Zbavte ma toho bachora!"
„Na potraty sa špecializujú inde..."
„Nechcem potrat! Proste mi to odrežte."
„Heh. To asi nepôjde."
„Takto predsa nemôžem ostať!"
„Súhlasím, ale tu vám nepomôžem."
„Tak mi to aspoň vysvetlite! Ako je možné, že dokáže otehotnieť chlap?"
Doktor sa zamyslel a rukami si prechádzal vo fúzoch.
„Hm. Mali ste v nedávnom čase pohlavný styk?" spýtal sa a v očiach sa mu zablýskalo.
„S kým?" spýtal som sa obozretne.
„S hocikým."
„Rátame do toho aj zvieratá?"
„Áno," doktor si znechutene odfrkol.
„Tak potom nie."
„Hm. Hovorí vám niečo hormonálna liečba?"
Oči sa mi rozšírili.
„Tak na to ihneď zabudnite!" zreval som. Pohoršené budúce mamičky na mňa niečo zabľakotali, ale ignoroval som ich.
„Myslím tým," pokračoval doktor, „či ste sa už narodili, ako... muž."
„Samozrejme!"
„A ste si istý?"
„Dofrasa, samozrejme! Prečo? Nevyzerám snáď, ako chlap?!"
„No, viete..."
„Tak dosť," precedil som. „Doktor! Okamžite ma toho zbavte!"
„Nemôžem."
„Môžete doktor, verte mi," povedal som úlisne a strčil mu do vrecka zrolované bankovky.
„Je tu priveľa svedkov," reptal doktor, vzal peniaze a strčil si ich do zadného vrecka. Znechutne som ho odhodil. Urobil niekoľko prvotriednych kotúľov a potom s cvengotom narazil do svojho stola. Pokrútil som hlavou a zamieril do svojej kancelárie. Niečo mi hovorilo, že aj keď dnes žiadne prípady neprijímam, práve tam nájdem odpoveď na svoje problémy.
***

A našiel som?
Našiel.
Uvedomil som si to hneď, ako som otvoril dvere. Zarazil som sa a cítil, ako mi z tváre mizne všetka farba. V mojom kancli bolo usadených niekoľko vrcholne podozrivých osôb. Všetci tí maňáci mali čierne sutany a oči im svietili, ako bande angorských králikov, po zjedení pravého maďarského guláša. Niekoľko z nich držalo kožené kufríky.
„Zdravím, pán O'Really," povedal jeden, pravdepobobne vodca svorky a zapálil si dlhú cigaru, vykladanú perleťou. Vyfúkol nafialovelý, fosforeskujúci dym a usmial sa.
„Vy ma poznáte?" spýtal som sa obozretne.
„Pravdaže."
Zaklipkal som očami a úpenlivo uvažoval, akú hlášku mám z huby vypustiť. Snažil som sa, aby neznela príliš stupídne. Napokon som sa rozhodol pre neutrálnu:
„Odkiaľ?"
Sutaňáci sa zborovo zachechtali.
„Vidno, že nič nechápete," zaburácal ich šéf.
„Tak mi to vysvetlite," vyzval som ich s úškrnom. Snažil som sa nestratiť hlavu. Neviem do akej miery sa mi to darilo, ale z pohľadu mojich hostí som usúdil, že bohvieaké to teda nebolo.
„Sme satanisti," informoval ma stroho šéf. Títo sa s tým vážne neserú, pomyslel som si.
„Aha," povedal som s obavami. Satanisti a tehotenstvo. Táto rovnica sa stala základom pre mnoho hororových filmov. Vedel som, čo bude nasledovať. Zakrútila sa mi hlava. Začínalo to do seba zapadať, ako slizké hororové puzzle.
„Boli ste vyvolený, aby ste porodili Satanovho syna!" oznámili mi zvučne.
„Ogun comuune sangis!" zaburácali ostatní mnísi. Odkašľal som si.
„Ach tak," zamrmlal som. „A nie je možné, že ste sa pomýlili?"
„Nie."
„Viete, nechce sa mi veriť, že by Satan skutočne na mňa ušil takúto búdu."
„Satan sa rád stará o svojich pekelných psov."
„No, ale ja s ním mám celkom kamarátsky vzťah."
„Veď práve."
Zaškrípal som zubami.
„Tak čo sa bude diať?" spýtal som sa.
„To hneď zistíte," zachechtal sa satanista a vytiahol obrovský nôž, ktorý budil dojem, že by dokázal vypitvať aj mŕtvolu v ktorej už žiadne vnútornosti nie sú.
„Ou, tak moment!" ohradil som sa. „To ma chcete vypitvať!"
„Presne!"
„Ale, ale... to nemôžete!"
Satanisti na mňa pohliadli úskokom.
„Skutočne?" spýtali sa naraz. Horlivo som prikývol.
„Myslite na svoje dieťatko," povedal som a láskyplne si pohladil brucho.
„Nemáme čas čakať, kým ho porodíte," povedal satanista. „Nič sa nestane, ak mu na svet trochu pomôžeme."
„Ale to znamená, že... že umriem, nie?"
„Pochopili ste to úplne správne, Earl."
Začali sa ku mne približovať. Pripomínali mi stádo hrozivých, nesmrteľných kanibalistických srniek. Rýchlo som siahol do vrecka a vytiahol svoju devinu. Namieril som si ju na brucho. Satanisti okamžite zastali a mierne pobledli.
„Ani krok!" zavolal som na nich. Cítil som, ako sa mi čelo perlí potom. „Ak sa pohnete, odfjačím si svoje brucho!"
Zopár satanistov sa začalo potmehúdsky uškŕňať. Zrejme aj im došlo, ako komicky moja veta znie. A potom, že náboženské menšiny nemajú zmysel pre humor.
„To neurobíte," povedal šéf satanistov.
„Stavíte sa?" zasyčal som.
„Vo svete sa objavili znamenia... To znamená, že to je predurčené! A aj keby sa posolstvo mýlilo," trochu stíšil hlas, „Tie trojhlavé ovce, čo sa nedávno narodili predsa musia niečo znamenať!"
„Nech je ako chce!" zamával som devinou vo vzduchu. „Ten parazit, čo je vo mne, pôjde von!"
„Veď o to ide aj nám," satanisti horlivo pokývali hlavami.
„Nedopustím, aby sa narodil nejaký podrbaný Antikrist! Alebo prinajmenšom nedopustím, aby vyliezol zo mňa! To ho radšej odstrelím!"
„Ale potom budeme musieť čakať ďalších tisíc rokov," zapišťali satanisti, ako dievčatká, dusiace sa paličkou od lízanky.
„To je váš problém. Mali ste si vybrať lepšieho kandidáta!"
„Najlepší ste vy!"
„A to vám kto natáral?"
Satanisti si vymenili podozrievavé pohľady.
„Mali sme pohovor s niekoľkými vašimi klientami," satanista sa jemne usmial. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
„Povedali, že ste najlepší," dodal satanista.
„Najlepší?! Najlepší v čom?!"
„Ehm... Na to sme sa nepýtali."
„Vy idioti!" zareval som tak prenikavo, až mi moje vlastné hlasivky odmietali poslušnosť.
„Čo sa deje?" spýtali sa satanisti nesmelo.
„Ja som DETEKTÍV! To znamená, že pátram! Chápete? V tom som najlepší!"
„Pátrate? My sme si mysleli, že ste najlepší v... v..."
„V čom?! To by ma teda zaujímalo!"
Satanista pokrčil plecami.
„V rodení satanistických detí a Antikristov. Mysleli sme si, že ste odborník."
„Na toto existujú odborníci???"
„To by ste sa divili."
„Skomplikovali ste nám plány," dodal nejaký iný mních.
„Bolo mi potešením!" zavrčal som neprívetivo.
Satanista odrazu vytiahol nejakú knihu v čiernej koži a začal v nej chvatne listovať.
„Zdá sa," prehodil zamyslene, „že to vaše tehotenstvo budeme musieť zrušiť."
„A to sa dá?"
„Jasné. Mágia to zvládne. Podľa našej biblie má Antikrista porodiť odborník. A to vy nie ste. Splietli sme sa. Prepáčte."
Satanisti sklopili oči a tvárili sa previnilo.
„Hlavne ma zbavte tohto!" povedal som otrávene a ukázal na svoje brucho. Satanista prikývol. A vtedy mi čosi napadlo.
„Moment!" povedal som. „Ak by som teda neporodil Antikrista, tak koho teda?"
Satanista sa zháčil.
„To nikto nevie," povedal. „Môže to byť čokoľvek."
Zadíval som sa na svoje brucho. Bol v ňom nový život. Nejaký malý kurevník sa tam práve hmýril a brnkal si na pupočnej šnúre. Mal som právo zbaviť sa ho? Nech už je to ktokoľvek. Prekvapene som sebou trhol, ohromený svojimi vlastnými úvahami. Žeby sa vo mne začínal ozývať materinský cit? To ma úprimne desilo.
„Chcete si ho nechať?" smečoval satanista. „Pretože ak áno, môžeme vám ho vycucnúť z tela celkom bezbolestne."
„Fakt?"
„Áno. Nie je to Antikrist, takže žiadne obete potrebné nie sú."
„Fajn. Vycucnite ho! Som zvedavý, čo to tam vo mne vlastne parazituje."
Satanisti vážne prikývli, zopli ruky a preholi zopár magických formulí v jazyku wicca. Aspoň som si to myslel. Moje brucho sa odrazu nadulo a začalo sa zbesilo krútiť v smere hodinových ručičiek. Odrazu spľaslo. Opäť som mal svoju šíthlu líniu ožrana zo susedstva. Satanista ukázal na stôl. Skvel sa na ňom malý uzlíček a odporne sa hmýril.
„Všetko naj, tatko," povedali satanisti, povzbudivo mi napľuli do ksichtu - asi poďla nejakého dávneho satanistického obyčaja - a vypochodovali z kancelárie. Pristúpil som ku stolu a odkryl čiernu plachtu. Spod hustých kozích chlpov na mňa hľadelo približne sto očí jasnej akrylovej farby. Vytiahol som to decko na svetlo. Bola to malá koza. Akurát mala dve hlavy. Tá druhá jej vyrastala z rite. Divo zabečala. Vskutku odporné stvorenie. Ale napriek tomu bolo moje.
Moje dieťa.
Pokračovateľ rodu.
Dedič.
Budúci detektívik!
Privinul som si ho k hrudi. Už by bolo načase usadiť sa a viesť normálny rodinný život, pomyslel som si a cítil sa strašne dospel. Ale po pár týždňoch som vytriezvel a urobil si z toho malého parchanta ražniči.