Basnicky.sk

Slnko vyšlo nad obzor a zalialo svojimi lúčmi celé mesto. Agrald. Už len ten názov znel zlovestne. A také bolo aj celé mesto. Zlovestné. Veľké, honosné plechové domy, spevnené obyčajnými klincami držali pokope len zázrakom. Boli tu jasné veže, sformované do tých najbizarnejších tvarov. Hruška. Jablko. Kardiostimulátor. A tak podobne. A všetko bolo z plechu. Dokonca aj stromy v miestnych parkoch. No hej. Koniec-koncov, nie nadarmo sa Agraldu hovorilo „plechové mesto."

Slnečné lúče zaplavili strechy a mačky, ktoré tam odpočívali sa menili na popol. Bolo príšerné teplo. Dokonca už takto zrána. Z toho by sa jeden zbláznil. A istý občan Agraldu k tomu nemal ďaleko. Vysoká veža v tvare prerasteného glóbusu sa otriasala v základoch.

„Ja sa na to vyseriem!" zreval podráždene mág - a amatérsky spisovateľ - Zelos a nahnevane hodil knihu kúziel, ktorú zvieral v rukách o zem. Asi päťstostranová bichla s hukotom dopadla na podlahu a veža sa mierne otriasla. Zavŕzgalo to. Spomedzi stránok sa začala dvíhať sotva viditeľná vrstva prachu a vyletelo odtiaľ dokonca niekoľko netopierov. Zelos mal právo byť nahnevaný. Študoval tú posratú knihu už niekoľko mesiacov. Snažil sa ju preložiť. Ale stále sa mu nedarilo odraziť sa z miesta. Samozrejme, Zelos nebol taký sprostý, aby tú komplikovanú šifru lúštil iba pre pokoj vlastnej duše. Och, kdeže. Potreboval nájsť kúzlo, ktorým by obyvateľom Agraldu vrátil ich pôvodné správanie. Pred niekoľkými mesiacmi totiž v spánku vyriekol šamanskú formulu, ktorá spôsobila, že všetci obyvatelia mesta si začali myslieť, že sú párnokopitníky a hneď sa nadšene vrhli na obžieranie všetkého zeleného - pričom neobchádzali ani vychýrenú Agraldskú okenu. Podaktorí si dokonca začali brúsiť domnelé kopytá a zrejme im nevadilo, že tým prichádzali o svoje drahocenné končatiny. Jedine Zelosova kniha kúziel mohla všetko vrátiť do normálu. Bola však písaná mimoriadne zložitou kaligraficko-druidskou šifrou, ktorú bolo naozaj ťažké rozlúsknuť. Aj výraz „tvrdý oriešok," bol slabý. Toto bol orech, všetkých orechov. Mág si práve lámal hlavu, čo asi môže znamenať táto veta:



„Igc Maguzkldsjf KKK...*?žlčový petržlen????TM?Kľugľa???LupSer! Dva Omnibusy!????ÿ."



Ale odrazu mu pretiekli nervy a teraz si to rázoval hore-dole po svojej komnate a nadával, ako pohanský piesočný červ. Napokon zaškrípal zubami a ľútostivo sa zahľadel na knihu. S hrôzou si totiž uvedomil, že ju mal len požičanú a dúfal, že sa pri jeho menšom hnevlivom vzplanutí nejako závratne nepoškodila. Pristúpil k nej, chytil ju do rúk a zdvihol ju k nosu, aby si ju poriadne prezrel. A vtedy z nej povyskakovali všetky medzery. Zelosa to najprv poriadne prekvapilo. Ale to mu nemožno mať za zlé. Keď vám totiž z knihy (dokonca požičanej!) povyskakujú všetky medzery, môžete byť najväčší pohoďák a flegmatik pod slnkom. Aj tak by vás to rozladilo. A nasralo. Zelos bezmocne pozoroval, ako sa jeho komnata plní pištiacimi medzerami. Zmätene strieľal pohľadom z knihy na podlahu. Text sa zlieval dokopy. Ak sa aj zdalo, že predtým dával aspoň aký-taký zmysel, tak ten sa teraz nadobro stratil. A komnata už bola plná medzier. Skákali si navzájom po hlavách a vystrašene pišťali. Zelos preglgol. Dokázal myslieť len na jediné.

Čo sa mu preboha stane, ak tú knihu vráti BEZ medzier???

Odrazu to videl jasne pred sebou. Videl, ako sa nasratá pani knihovníčka zdvíha a vyťahuje si z vrecka súpravu nožov pre neposlušných zákazníkov. Mágovi sa zakrútila hlava.



„Čo to má byť?" skríkol, v snahe prehlušať to odporné medzerské pišťanie.

„Vzbura," prišla mu odpoveď. Zelos si premasíroval hrdlo a potom si chvíľu pripomínal, ako narábať s perami a jazykom.

„Vzbura?" spýtal sa, keď zbežne preštudoval manuál vo svojom mozgu. Medzery nadšene prikývli.

„A okrem toho sme sa rozhodli spoznávať svet," dodali. Zelosovi však neušlo, že za tým bude zrejme niečo viac.

„Ale... ale...," koktal zmätene, „tu ostať nemôžete."

„To sa ani nechystáme."

„Takže sa vrátite späť do knihy?"

„To nie."

„Dofrasa!" precedil Zelos a zahryzol si do jazyka. „A čo mám ako povedať v knižnici?"

Medzery sa rozhliadli.

„Vy ste asi veľmi bohatý, však?" spýtali sa. Zelosa otázka prekvapila. Tak veľmi, až sa nad ňou musel tuho zamyslieť. Asi na tri sekundy.

„No... biedu zrovna netriem," povedal.

„To je fajn... veľmi fajn."

„Ehm?"

„Chceme tri milióny, naštartovanú dodávku s plnou nádržou, tri nabité kalašnikovi, tridsať bielych uterákov a štyridsať osušiek bez vzoru."

„Mohli by ste to zopakovať?" zasipel mág.

„Nie."

„Dobre. A keď to nedostanete?"

Medzery si vymenili pohľady. A keďže ich bolo pomerne veľa, nejakú chvíľu to trvalo.

„Tak potom," pokývali hlavami. „Potom nechceme vidieť, čo vám urobia v tej knižnici..."

Zelosa striaslo. Opantala ho nesmierna hrôza a pud sebazáchovy mu začal pulzovať v krku, ako kladivár na olympiáde. Odrazu ho však osvietilo a napadla mu spásna myšlienka. Použije mágiu. Pošle tie hnusné medzery tam, kam patria. Zelos zvraštil obočie a zamyslel sa. Ale nevedel si spomenúť na žiadne zaklínadlo. Márne sa snažil rozpamätať sa na svoje študijné roky. A vôbec: Na čo sa to vlastne hrá? Vždy mu robilo mu problém vyčarovať aj posratého králika a teraz má bojovať s medzerami? Nemá nádej.

„Tak?" súrili ho medzery. Mág si povzdychol. Jediné zaklínadlo, ktoré ovládal bol fajrbal. Aj to len na úrovni horiacej zápalky. No čo už. Lepšie, ako nič. Začal si v duchu odriekať magické verše. V ruke mu to zavibrovalo energiou.

„Necítite oheň?" spýtala sa jedna medzera a horlivo čuchala. Teraz! Rozhodol sa mág a namieril ruku s blčiacim ohňom priamo tam, kde sa hustilo najviac medzier. Vystrelil prúd ohňa a výsledkom bola jedna medzera spálená tak obratne, že by už stačilo iba pridať zemiaky a mätový lístok, ako ozdobu a bolo by dokonané. Zelos s obdivom pohliadol na výsledok svojej práce. Tak predsa je v ňom viac, než sa zdá. Opäť sústredil energiu do svojej ruky, ale to ho už s vreskotom obkľúčili zostávajúce medzery. Energicky mu skákali po hlave, pchali sa mu do nosa, do očí, do úst... Mal pocit, že sa topí. Alebo, ako by ho zavarili do olova. Nemohol sa ani pohnúť, nieto ešte čarovať. Bolo po ňom. Medzery sa zaškrelili, takže dali vyniknúť svojim perlovo bielym zubom. Tá najväčšia z nich sa práve k mágovi blížila s veľkým kuchynským nožom. Zelos zavyl.



***

Vypitvali ho.

Vyvrhli, ako by povedali kuchári. Nedalo im to veľa práce. Bolo to, ako pitvať králika. Mágovu pečienku uskladnili v mikroténovom sáčku a ostatné telesné pozostatky si uškvarili na ražni. Potom hodovali. Trvalo im niekoľko hodín, kým pojedli všetky čarodejníčie sústa. Potom sa z vreskom nahrnuli na ulicu. Minuli niekoľko obyvateľov, ktorí sa práve pásli na púpavách (plechových) a zamierili rovno do vydavateľstva Hubka-Lúbka a syn na tretej ulici. Chvíľu neisto prešľapovali pri dverách vydavateľa, ale napokon vstúpili.

„No čo je?" privítal ich vydavateľ. Medzery naskákali do jeho pracovne a uvelebili sa na polstrovaných kreslách.

„Máme pre vás niečo," oznámili. Vydavateľovi padol zrak na mikroténový sáčok. Rysy mu zmäkli.

„Ááá," usmial sa. „Tak o to ide... Dáte si whisky?" spýtal sa potom medovo.

Medzery vážne pokrútili hlavou.

„Alebo kubánske cigary?"

„Hm. Tú si dám," oznámila najväčšia medzera, vytiahla ponúkanú cigaru z pozlátenej kazety, efektne odfaklila špičku, zapálila a spokojne zabafala.

„Tak," povedal vydavateľ a poškrabal sa pod pazuchou. „A teraz k biznisu! Čo pre mňa máte?"

„Akoby ste nevedeli," utrúsila medzera a vyfúkla dym. „Pečeň mága Zelosa."

Vydavateľ zalapal po dychu.

„Z...Zelosa?!" spýtal sa prekvapene. Medzery vážne prikývli.

„Presne podľa dohody," dodali.

„Nedúfal som, že sa vám to podarí. Ale som rád, že to vyšlo. Naozaj rád."

„Potešenie je úplne na našej strane, verte nám!"

Vydavateľ vzal sáčok s pečeňou du rúk a začal si ju obzerať.

„Skvelá! Skvelá pečeň!" rozplýval sa.

„Pečeň amatérskeho spisovateľa a mága!" dodal.

„Čo s ňou vlastne urobíte?" zaujímala sa medzera.

„Zjem ju," oblizol sa vydavateľ. „A potom! Potom sa konečne stanem slávnym spisovateľom."

„Hm. Spisovateľské umenie sa hromadí v pečeni?"

„Jasné. Niektorí síce tvrdia, že v srdci, ale tí rozumejú písaniu, asi ako šalát koze. Všetci spisovatelia píšu pečeňou a na tom sa do konca vekov nič nezmení."

Medzery kývli hlavami.

Čo mi pripomína...," nadhodil vydavateľ, „nenašli ste uňho náhodou hrubé črevo?"

„Bohužiaľ," odgrgla si medzera, „to je už uskladnené v našich žalúdkoch."

„Hm. Škoda, mohol by som byť aj básnik!" odkvapkával ďalej.

„Hej, ako, nechcem vás rušiť, ale myslím, že je načase, aby ste splnili svoj diel dohody."

„Och, samozrejme," usmial sa vydavateľ a vytiahol spod pultu nejakú knihu. Ale akú knihu! Nádhernú, veľkú, priestrannú... Hotový bestseller.

„Koľko izieb?" zaujímali sa medzery.

„Sedemsto!" vyhlásil vydavateľ obdivne a prevracal stránky. „Dokonca aj s terasou, bazénom, LCD plazmou na každej strane a posekaným trávnikom."

„To musí byť skvelý román!" zapišťali medzery a radostne skočili medzi nahustený text. Ten sa po chvíli začal rozširovať. Slová priplávali k slovám a vytvárali jasné, zrozumiteľné vety. Bolo to neuveriteľné, ale všetko bolo tak, ako má byť. A medzery boli konečne spokojné. Konečne mali poriadne bývanie, nie nudné, nezáživné staré knihy pre bradatých, uslintaných mágov. Teraz môžu bývať v pravom umení. V pravej knihe. V knihe z ľudskej kože.

Už im nič nechýbalo. Spokojne sa preto uvelebili medzi riadkami.

A vtedy - prvýkrát vo svojich životoch - pocítili ohromú, povznášajúcu radosť.