Basnicky.sk

“Potenciál”


Konečne sme sa mohli spolu rozprávať. Tajomná dievčina odišla pred piatimi minútami. A jediné čo mi o nej doteraz Jonqa povedala bolo jej meno.
SAPHIRA.
To meno mi neustále rezonovalo v ušiach a dodávalo mojím myšlienkam zmysel. Určite je to ďaľšia časť do tej prekliatej úlohy, pomyslel som si.
“Milson,” ozvala sa moja spoločníčka stíšeným hlasom. “Ja viem, že si sa rozhodol vyriešiť túto úlohu, nech to stojí čokoľvek,” prehltla, “ale prosím ťa nerob to.”
Čože? Nechápal som, čo mi hovorí, veď na tom je závislé naše prežitie. Bol som sklamaný. Nikto odo mňa nemôže chcieť, aby som sa vzdal. Ani Jonqa, aj keď bolo očividné že sa mi páči.
“Nerozumiem ti! Ako to myslíš, to mám nás nechať zomrieť? Vysvetli mi to! Prečo?” možno som bol hrubý, ale inak som nemohol. Čo sa to s ňou stalo?
Až teraz som pochopil, že ona vlastne celý čas nechcela, aby sa mi to podarilo vyriešiť. Ona mi nechcela pomôcť, ale ma zradiť a spomaliť. So všetkým tým odbočovaním od úlohy, s omdlievaním a neustálim hádzaním pohľadov na mňa. To všetko preto, aby som tú úlohu nevyriešil. Zúril som. Takto naletieť!
“Milson ukľudni sa .... ja ti to vysvetlím,” prosila Jonqa.
Predýchal som to a spýtal sa. “Tak mi povedz prečo to všetko robíš?”
Zahľadela sa do zeme a povedala. “Pretože máš veľký potenciál.”
Teraz som ostal v pomykove. Ona mi vlastne vravela, že to všetko robila kvôli tomu, aby som neuspel. A akoby to vôbec nebola zrada.
“Potenciál na čo?” vyprskol som na ňu.

Už vedel prečo je všade taký zápach. Všade okolo neho bolo kopu krvi.
Ona sa určite musela zblázniť, pomyslel si Peter.
A bol prestrašený viac, ako si predtým predstavoval, že môže byť človek, ktorý pohliadne tvárou v tvár smrti. Zomrie! Vedel to.
Na zemi boli všade samé krvavé stupaje, odtlačky rúk, vlasy. A nad tým všetkým stála ona. Práve si obliekala pracovný plášt. Stekali z neho kusy želatinovej krvi. Ešte nestihla zostarnúť.
Oči jej stvrdli a pri jej pohľade Peter stuhol. Ako korisť, ktorá si uvedomí blízkosť dravca.
Zrazu sa s vedľajšej miestnosti ozval buchot a výkriky.
Ešte žijú, pomyslel si a rozhodol sa konať. Šanca umiera vždy posledná ... a to myslel doslovne. Musí sa o to pokúsiť.

Jonqa si sadla na lavicu a ja som sa učupil do rohu miestnosti. Už sme sa spolu nerozprávali. Dokonca mi neodpovedala na moju otázku. Len sklonila hlavu a bolo na nej vidieť aká je sklamaná.
Jedno mi však nešlo do hlavy. Prečo povedala Saphire, že máme ešte päť hodín? Podľa tohto, ak to bola pravda, mi ostávali ešte tri hodiny.
Pustím sa do toho, rozhodol som sa a všetko ostatné som z hlavy načas vypustil. Nič ma nesmie rozptylovať. Ani Jonqa, ani Saphira, ani očakávaný výsledok, ak neuspejem. Nič.
Záležalo mi len na tom, aby som vyriešil úlohu. A v tom som bol dobrý.
Minúty ubiehali a ja som bol stále na začiatku.

1. Smrť v prípade ak neuspejem
2. Modrá krv
3. 5 hrobov a jeden z nich je otvorený
4. 66 hrobov, ale ani jeden z nich nebol otvorený
5. Dvaja riešitelia mali šancu na úspech, ale v tomto bode ma Jonqa sklamala
6. Saphira

Neustále som sa topil v bludnom kruhu. Bod, že som šiesty riešiteľ, som vypustil. Nebola to pravda. Pri riešení ma najviac zamestnávala tá modrá krv. Ale to malo byť už o malú chvíľu každému jasné.
Prišla ku mne Saphira. A bola celá zmenená. Usmievala sa.
Napriek tomu som nevedel, čo si o tom mám myslieť. Jej úsmev ma napĺňal hrôzou.