Basnicky.sk

“Čoho sa bojíš? ... veď ja som ťa zaprela”

Trvalo mi dlhšiu chvíľu, kým som sa prinútil otočiť. Nič iné mi nezostávalo. A možno som sa strachoval zbytočne.
Za mnou stála ďalšia dievčina. Vydýchol som si.
Veci sa opakujú. Znova bola mladá a krásna a v jej pohľade bolo niečo sexy. Drzé...
“Ahoj, ty si ma ale vyľakala,” oslovil som ju s úsmevom.
Neodpovedala. Neusmiala sa. Stála tam ako socha.
Jediné čo ma presviedčalo o tom že nesnívam. Bol jej pohľad. Až ma pri ňom zamrazilo. Ona sa očividne nebála.
Ticho....
Jonqa sa za mnou začala preberať, ale ja som sa neodvážil otočiť tej neznámej chrbtom. Mal som zlý pocit. Ale musel som ísť za ňou a pomôcť jej. Veď, a to mi prišlo trochu úsmevné, mi prišla pomôcť.
Keď som k nej prišiel, tak sa na mňa usmiala.
“Som rada, že si tu Milson,” povedala a pozrela na tú neznámu. Vôbec nebola prekvapená, že ju vidí. Akoby to bola samozrejmosť.
“Jonqa, už sa cítiš lepšie?”, chvíľu som sa zamyslel a povedal jej. “Vy sa poznáte?”
“Áno,” odpovedala skoro pošepky.
Čakal som, že mi o nej povie viac, ale očividne sa k tomu nemala.
Pozrel som sa na tú neznámu a zistil som, že mieri k nám. Stroho a nenútene. Bez výrazu na tvári nás sledovala až zazrela na stole zadanie našej úlohy.
Okamžite v jej správaní nastala zmena.
“Ty si to podpísala?”, obrátila sa na Jonqu a chladne sa usmiala. Očividne sa prebrala k životu.
“Ešte máme päť hodín,” odpovedala rýchlo moja ´ochrankyňa´.
Ničomu som nerozumel.
Obrátil som sa na Jonqu, ale tá len sklopila oči a zavrtela hlavou. Že nie ... Nie teraz.

“Poď so mnou chlapče,” chytila ho za ruku a ťahala von z kaplnky.
Už neplakal. Neustále sa díval na svoju dlaň a predstavoval si, že Simone stále drží. Nechcel ju opustiť, ale proti nej nemal šancu.
Každý sa jej bál. Bola to zdravotná sestra. Odkedy ju prijali, deti zrazu prestali byť choré. Respektívne to pred všetkými zakrývali. Lebo sa povrávalo, že tie deti ktoré za ňou prišli umierali. Nie hneď a nie kvôli jej ošetreniu. Sami si vzali život.
Petrom prebehol pocit úzkosti. Ale čo, povedal si vduchu. Už sa nemám čoho báť.
Dvere do ošetrovne sa pomaly otvorili a Petrovi prišlo zle. Taký zápach.
Budem statočný, povedal si a otočil sa k zdravotnej sestre.
To čo videl, ho úplne zparalyzovalo.