Basnicky.sk

Sedeli sme s Natáliou v mojej izbe a pili škoricový čaj. Cítil som sa v pohode. Ona sa usmievala a nič nevravela. Páčilo sa mi sedieť s ňou v izbe takto mlčky. Ani neviem prečo. Prekvapovalo na však, že si z toho čaju ani trochu neodchlipla.

„Nechutí ti?" spýtal som sa.
„Ale nie," utrúsila. „Len... no..."
„Čo?"
„Nmôžem ho piť."
„Aha," kývol som chápavo hlavou, „alergia, čo?"
„Nie."
„Tak potom?"
Natália sklopila zrak a povytiahla kútiky úst do hanblivého úsmevu.
„Budeš sa smiať."
„Nechápem, prečo by som mal..."
„Lebo je to trápne."
„Obvykle sa trápnym veciam nesmejem."
„Tak dobre...," zvážnela, „mám paranoidný strach z vody."
„Z vody?"
„Hej. Vždy mám taký pocit, že ma prenasleduje."
„Tá voda?"
„Prestaň sa tak sprosto pýtať!"
„Prepáč... hm... ale stále tak nejako nechápem, čo to má s tým čajom."
„Je v ňom predsa voda," usmiala sa.
„Ahá!" kývol som hlavou, celý šťastný, že som to pochopil.

Chvíľu sme nehovorili nič. Zamyslene som uchlipkával svoj čaj a nespúšťal z Natálie oči. Očividne na sto percent verila tomu, čo povedala. To ma trochu znervózňovalo. Aj tak som však do nej stále bodal zrakom, aby som zistil, či si zo mňa náhodou nerobí srandu.

„Nečum na mňa tak!" sykla.
„Páčiš sa mi."
„Blbosť. Skôr si myslíš, že som riadny magor..."
„Ja mám magorov rád. Vždy si s nimi mám čo povedať."
„Veľmi vtipné."

Položil som svoju šálku na stolík a potom sa pohodlne oprel o operadlo kresla. Natália by určite radšej prijala, keby som sa k tej téme nevracal, ale musím sa priznať, že mi to nedalo. Začalo ma to zaujímať.

„Čo potom piješ?" spýtal som sa.
„Čože?"
„No, že čo piješ... keď máš strach z vody..."
„Kupujem si mlieko."
„Plnotučné?"
„Nie. Polo."
„Hm."
„Prečo sa pýtaš?"
„Len tak."
„Aha."
„A ako sa umývaš?"
„Predsa v tom mlieku."
„Ach tak. A naozaj tomu veríš?"
„Čomu?"
„Že ťa tá voda prenasleduje?"
„Áno," povedala odhodlane.

Zaklonil som hlavu dozadu. Pozoroval som drobnú muchu, ako krúži okolo lampy. Niekoľkokrát do nej bez úspechu narazila, aby následne vyletela von pootvoreným oknom.

„Je to nezmysel," povedal som, stále hľadiac na okno.
„Uznávam, že sa to tak môže javiť."
„Lenže to sa nejaví, ako nezmysel... to je nezmysel."
„Ale..."
„Natália... Neprenasleduje ťa žiadna voda."
„Prepáč, ale ja to snáď viem lepšie než ty."
„A odkiaľ to vieš, ak sa môžem spýtať?"
„Nemôžeme to nechať tak?"
„Prečo?" spýtal som sa. „Mňa to zaujíma... a myslím, že by si mi to mala povedať. To vieš, páry medzi sebou nemajú tajomstvá."
Slabo, akoby unavene si vzdychla.
„Keď som mala asi trinásť," začala, „tak som sa kúpala v malom jazierku. Bolo od nášho domu len na skok. No a tam sa to stalo."
„Čo?"
„Pocítila som, ako ma niečo sťahuje ku dnu... Plávať som samozrejme vedela, ale nebolo mi to nič platné. Bol to hrozný pocit."
„Len si sa zamotala do nejakých rias," prehodil som.
„Nie!" povedala rázne.
„Ale nakoniec si sa odtiaľ dostala, nie?"
„Áno. Ale len tak tak. To však ešte nebol koniec. Keď som vyšla na breh, jasne som videla, ako sa hladina pomaly dvíha... stále bližšie a bližšie ku mne."
„Možno bol len príliv."
„Nebuď sprostý, dobre?"
„Nezdá sa ti, že si trochu paranoidná?"
„Lenže moja paranoia je oprávnená!"
„Nemám ten pocit."

Zadíval som sa na ňu. Tvár mala skrivenú od hnevu. Zo šarmu jej to však vôbec neuberalo. Vstal som.

„Čo to robíš?" spýtala sa.
„Poď so mnou," povedal som a odkráčal do kúpeľne.

Natália šla za mnou. Bližšie sa však neodvážila a zostala len rozpačito postávať vo dverách. Pustil som do umývadla vodu. Natália s úľakom poskočila.

„Len pokoj!" chlácholil som ju, „Je to len voda. Vidíš?"

Neodpovedala. Stála tam, ako primrazená a tvár mala bledú. Nebadane sa triasla, akoby tu bolo tridsať pod nulou. Voda si veselo tiekla a zapĺňala umývadlo.

„Vidíš? Nič sa nedeje."

A aby som definitívne rozptýlil jej pochybnosti, ponoril som svoju ruku do vody.

„Nie!" zakričala Natália v panickej hrôze. Usmial som sa.
„Len pokoj. Veď je to len obyčajná, kreténska voda..."

Zaváhala. Videl som jej to na očiach. Kývol som jej hlavou, aby prišla bližšie. Napokon to urobila.

„Ponor do nej ruku!"
„Ani za nič!"
„Natália, nič sa ti nestane... Mne snáď veríš, či nie?"
„No... áno."
„Tak to urob. Dôveruj mi."

Natália vystrela trasúcu sa ruku a pomaly ju ponorila do vody. V tvári mala ustatý výraz, akoby sa práve zobudila.

„No vidíš!" pochválil som ju. „Nič to nie je!"

Vtedy sa však z umývadla vymrštilo množstvo priehľadných chápadiel, vytvorených zo samotnej vody. Natália prenikavo zakričala a vrhla sa k dverám. Voda však bola rýchlejšia. Jedno z vlhkých chápadiel ju pevne omotalo okolo útleho pása. Na mňa sa vymrskli rovno dve a zovreli mi obe ruky. Mal som pocit, akoby som bol spútaný okovami. Voda dostala pevné skupenstvo. Také pevné, že nebolo v ľudských silách pretnúť ho.

Chladilo ma to na ruky. Videl som, ako mi postupne modrali. Odrazu nás to oboch vymrštilo do vzduchu a okolo nás sa utvoril zvláštny vodný vír. Pokúsil som sa divo zalomcovať rukami v snahe oslobodiť sa. Bez výsledku. Miestnosť sa rýchlo plnila vodou. Chlórovaná tekutina sa mi dostala do úst a pálila ma na jazyku. Svrbeli ma oči.

Škoda, že som jej nadával... to bola moja posledná myšlienka, predtým, ako mi voda zahltila pľúca a ja som - strácajúc vedomie - definitívne vypadol z reality.