Basnicky.sk

Klamal som ti, ked som ti hovoril kto som. Ale bola si taka krasna, taka mlada. Neodolal som. Tvoj usmev a ziara oci… nemohol som ti povedat… hltala si kazde jedno moje slovo, ktorym som spriadal coraz hustejsiu pavucinu a ty si sa do nej dobrovolne zamotavala. Coraz viac a doraznejsie. Dovolila si mi aby som ta opajal slovami. Aby som ta laskal ich tonom, zabalil do ich hebkosti a nehy. Dovolila si mi aby som ta hladil vetami, suvetiami vtiskal bosk na tvoje nadherne plne pery tak mlade a nedockave, tuziace. Chcel som ti povedat pravdu. Vzdy ked som zacal vtlacat pismenka na kusok papiera som to chcel. Ale predstava tvojho usmevu, cervene v tvojich licach, vzrusenim sa dvihajucu hrud, ked citas moje riadky, ked pijes z mojich slov, vpijas do seba vlhkost, ktora zo mna pismenom za pismenom pristi, nedokazal som to. Poddavala si sa mi. hoci si bola taka neskusena a placha. Dala si mi vsetko, vsetko co nemalo patrit nikomu, len tebe. Odkryvala si mi v obrazoch svoje telo, aj najtajnejsie zakutia tvojej duse, ponuakala si mi ju nahu a nevinnu ako dieta pri zrode, opita mojimi slovami. Tancovala si v rytme mojich slabik, odhalovala svoje najtajnejsie sny a tuzby a prsia sa ti pritom hybali v horucnom dychu. Vzrusene si stiskala k sebe stehna s detskou hanblivostou, zvadzala ma, ponukala sa mi. a ja som si bral. Slovo za slovom som bral. Kusok duse, jeden, druhy. Sen, dva, predstavy, tuzby… pismeno po pismene som ta vykradal a naplnal tak vlastne prazdno. Kazdym pismenkom sa zaplnala prazdna stranka krvavymi vetami. Tvoja nadej a tuzba rastla a tak sa zaplnalo aj moje prazdno. Davala si mi coraz viac, davala si mi vsetko v slepej viere… coraz viac si dufala, coraz viac tuzila a to ma zivilo. Ale zacala si mat nove tuzby, nove sny. A tych som sa bal. tvoje slova uz neboli nevinne detskymi. Naivita sa kamsi vytratila. Prestala si chciet sny, obajavila sa tuzba po realite. Relaite ktoru jedinu som ti nemohol dat. Bol som len, som len… ale ty si chcela… coraz viac si tuzila. Stranka za strankou sa minali a ja som citil, ze ta stracam, ze som ta uz stratil. Pismena, predtym teple a plne nehy zacali byt chladne. Uz ma neobjimali, ale spalovali ma svojim chladom. Slova konkretnej tuzby ma nicili. Vrivali sa mi do tela svojimi ostrymi hranami, krvacal som. Kazde pismeno mi sposobovalo ukrutnu bolest. Chcel som ti povedat pravdu. Zacal som pisat osudne riadky, pismeno po piesmene kladol k sebe vysvetlenia bez emocii a bez citu. Prazdno, potreba, chcenie, strach, objavovali sa slova v radach za sebou az tvorili splet nezmyselnych riadkov. Cakala si na moje pismenka. Cakala a dufala. Nedokazal som viac klamat. Preto som radsej mlcal. Ticho rastlo. Volala si ma kazdy den. Kazdy den sa ma dotkli tvoje pismena a ja som s novou odhodlanostou zacal skladat svoje vyznania. Kazdy den som pocul tvoj hlas, dotykal sa tvojej tvare a cital z tvojich oci, kazdy den som zacal novy list. Zakazdym som ho roztrhal, roztrhal kozu na hriesnom tele, hodil ho do ohna, aby zhorela dalsia cast mojho ja. Svitlo dalsie rano. Celu noc som sa snazil k tebe prehovorit. Pisal som krvou ako sa ronila z mojej duse. No na papiery boli len dve slova: “Lubim ta”. Uveris klamarovi, ktori zo slov postavil ti zamok a zniesol modre z neba? Porazil vsetky prisery sveta pre tvoju krasu? Stal sa svedkom padajucich dusi, palil na hranici vsetkych zlych duchov a tvoje nocne mory? Uveris klamarovy, ktory je tak obycajny ako vlna v mori. Nie je nicim vynimocny. Nema miliony, snad len snov, nema prepchate konta, len sufliky basnami… “Lubim ta. Odpustis mi to niekedy?”