Basnicky.sk

Padal súmrak. Ticho, nečujne sa znášal na okolitú krajinu. Ľudia chvatne vbiehali do svojich domov a zatvárali všetky okná. Od západu sa blížila búrka. Vietor ohýbal koruny stromov v blízkom lese. Konáre nadobúdali v čoraz slabšom svetle podobu desivých kreatúr...

Ale v lese to žilo. Grilovalo sa. Znovu. Pretože ľudia sú proste nepoučiteľní.

Viete...

Stalo sa to presne v takúto noc. Pred rokom. Že neviete čo? Skutočne? Tak potom mi ostáva odporučiť vám jediné: posaďte sa do pohodlného kresla, privrite viečka a nechajte všetky problémy a starosti odplávať niekde do najhlbších splaškov vášho mozgu. Otvorte si fľašu niečoho dobrého, napríklad domácej kapustovice, pripravte si k tomu kyslé uhorky a nechajte si predčítať...

Nechajte si predčítať, čo sa stalo TAM, KDE BÝVA MEDVEĎ...



***



Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapík, čo si hovoril Koleso. Nemal na to žiadny poriadny dôvod, iba sa mu zdalo, že táto prezývka pôsobí viac umeleckejšie, než jeho formálne meno (Emmannuell Chišuliatko). A on ním skutočne bol. Tým umelcom. Avantgardným. Rád experimentoval. Neprešiel ani deň, aby nechytil nejakú žabu a z jej vnútorností nenamaľoval na plátno strhujúci obraz o duševnej vyprázdnenosti svojho bytia. Svoje diela potom zverejňoval na špecializovaných internetových stránkach. Tešil sa tam veľkej publicite, ale dnešok sa preňho nezačal dobre. Na jednej českej internetovej stránke, ktorá sa venuje výtvarnému umeniu mu pod jeho posledné dielo napísali nelichotivý komentár.



„Už se moc mrtě vopakuješ, břídile!“



Koleso zneistel a začal splašene drkotať zubami. Ale cítil, že je to pravda. Potrebuje niečo originálne. Kvôli svojim obrazom vykynožil už všetky žaby v okolí a dokonca ukradol aj pár zajacov z neďalekej farmy. Teraz však potreboval väčšie zviera. Niečo originálnejšie. Sofistikovanejšie. Koleso sa hlboko zamyslel.

„Ha,“ povedal si napokon a luskol prstami. Potom si však uvedomil, že ešte na nič neprešiel a zase klesol na duchu. Celé popoludnie prebehlo v podobnom štýle a z Kolesovho domu striedavo zaznievali radostné „Ha“- výkriky a lúskanie prstami. Až keď začal padať súmrak, keď sa od západu blížila búrka, keď sa všetci ľudia náhlili domov a zatvárali okná (pretože sa blížila búrka), až vtedy Koleso pochopil.

„Medveď!“ vyhŕkol a plesol sa dlaňou po čele. Chvíľu to ešte zvažoval, aby vychytal všetky muchy, osy a ovady. Áno, pomyslel si napokon, TOTO je presne to, čo hľadám!

Vhupol teda do svojich drevákov a na plece si založil palicu, na ktorej konci sa húpalo zviazané vrecúško, ktoré obsahovalo – okrem Skalických trdelníkov a Bratislavských párkov – aj pascu na medvede. Tá pasca bol Kolesov špeciálny vynález a fungoval na princípe kalkulačky. Už to vzbudzovalo isté podozrenie, ale nepredbiehajme...

Koleso sa zhlboka nadýchol, prihladil si vlasy a hrkol si z psieho vína pre povzbudenie. Potom efektným kopom vyrazil dvere svojej chalupy a vyšiel do noci.



***



Keby sa niekto v ten večer stavil s medveďom Brumwaldom, že dnes narazí na pochybného, avantgardného umelca a že sa nechá zatiahnuť do bizarnej psycho-dramatickej hry, tak chudák Brumwald by prehral aj trenky. A aj jeho kumpáni. Vysedávali v korune nejakého stromu – asi jahody – a zamyslene ostrili svoje vojenské nože o vlastné tesáky. Tu bývali. Na tomto strome. Svojho času si vzali príklad z vtákov a rozhodli sa tiež, že sa naučia lietať.

Podchvíľou vystrčili hlavy z koruny a zahľadeli sa na lesnú cestu. Nikde nikto. Zlostne si odfrkli a už sa to chystali zabaliť, ale v tej chvíli si Brumwald všimol, ako sa po cestičke terigá groteskná, vychudnutá postavička.

„Ide nám večera,“ upozornil svojich dvoch kumpánov. „Junger, ideš!“ dodal. Medveď Junger kývol hlavou, upravil si šatku na hlave a ladne skĺzol priamo pod kmeň. V ruke držal košík plný jahôd a neprirodzene sa hrbil.

„Ach, bože, ach bože,“ horekoval. Koleso začul nárek a pristúpil k nemu.

„Čo je vám, mamo?“ spýtal sa. Medveď sa naňho zahľadel chladným pohľadom. Oblizol si pysky.

„Jáááj,“ zatiahol škrípavo. „Pánboh zaplať za vás, dobrý muž!“

„Čo sa vám stalo?“

„Áľe, tuto mi treba pomôcť odniesť košík do chalupy... Sama nevládzem v tomto nečase.“

Koleso sa zahľadel na kôš jahôd a potom na Jungera.

„Vy nedokážete odniesť kôš jahôd?!“ uisťoval sa. Vždy si musel všetko potvrdzovať viac krát. Umelci málokedy chápu na prvý šup. V tej chvíli si však Junger strhol šatku z hlavy a nenažrane sa na Koleso zadíval.

„Bože!“ vyhŕkol umelec. „Veď vy ste medveď!“

„Hladný medveď,“ upresnil zver a začal sa nebezpečne približovať. Koleso sa obrátil, ale ďaleko utiecť nestihol. Zvyšní dvaja medvedi – Brumwald a Broskef – mu zatarasili cestu.

„Bohu dušu a mne dukáty!“ zareval Brumwald.

Koleso zbledol a zmätene strieľal pohľadom zo strany na stranu.

„Čo?“ vypáčil napokon.

„Daj sem prachy,“ zasyčal naňho Broskef s výrazným českým prízvukom.

„Och, ale ja žiadne nemám!“ zakvílil Koleso. „Som len chudobný umelec!“

„Umelec?“ rysy Brumwaldovej tváre na okamih zmäkli. „A aký, ak smiem vedieť?“

„Alternatívny.“

„Aký?“

„A-l-t-e-r-n-a-t-í-v-n-y. Avantgardný.“

Medvede sa poškrabali v hlavách.

„No teda,“ vydýchol Broskef omámene. „To je teda česť!“

„Máte radi umenie?“ spýtal sa zdvorilo Koleso.

„Ani nie. Ale umelca som ešte nejedol!“

„Mám to chápať, tak že ma chcete vyslať na prehliadku vášho žalúdočného traktu?“

Broskef sa zamyslel.

„Áno,“ riskol to napokon.

„Toho som sa bál,“ pokýval hlavou Koleso. Vtedy sa k nemu naklonil Brumwald a vytrhol mu ruku.

„Čo to robíte?“ zreval Koleso pobúrene.

„Zežrať vás,“ odsekol zver. „Nebudeme to predsa naťahovať. Čo sa tvárite tak prekvapene? Snáď ste nečakali, že tu s vami budeme hrať piškvorky!“

„Protestujem!“ povedal Koleso demonštratívne.

„To nás samozrejme ani trochu nezaujíma,“ usmial sa Junger.

„Ak mám umrieť, tak aj so svojou rukou!“ vyhlásil rázne.

„No, ale vrátiť vám ju nemôžeme.“

„Čože? A prečo nie?“

„Pretože to proste vyplýva z našej povahy,“ odkašľal si Brumwald. „Ak už raz vo svojich labách držíme jedlo, tak ho predsa nemôžeme len tak odhodiť. To je proti prírode.“

„Mhm, mhm,“ prikývli ostatní. Koleso sa zamyslel.

„Dobre,“ povedal. „A čo keby sme uzavreli stávku?“

„Akú stávku?“

„Mohli by sme sa staviť, že sa mi podarí prebehnúť les rýchlejšie, než vám!“

„Nonsens!“ vyjadril sa Junger.

„To je na smiech,“ zavrtel hlavou Brumwald a zamával odtrhnutou rukou. „Nás v behu nedokáže poraziť nikto!“

„Stavíme sa?“ spýtal sa Koleso s temným úškrnom.

Medvede sa hryzli do spodných pier. Ako každý z ich druhu, aj oni boli veľkí hazardéri a žiadnej stávke nedokázali odolať.

„Keď vyhrám,“ pokračoval Koleso, „tak mi vrátite ruku a necháte ma žiť.“

„A čo ak vyhráme mi?“ spýtal sa Junger a v očiach mu lietali iskričky a nenažrane sa oblizovali.

„Tak nielenže si môžete nechať moju ruku, nielenže ma môžete komplet zožrať, ale dokonca dostanete aj celú zbierku mojich skvostných výtvarných diel a to – teraz sa podržte – ÚPLNE ZADARMO! Odmietnuť takúto ponuku by bol hriech.“

„Mno,“ pokýval hlavou Brumwald. „Tak dobre. Ale súhlasíme len preto, lebo sme veľmi pobožní, však chlapi?“

Prikývli.



***



Ako sa ukázalo, Koleso si to mal rozdať s Brumwaldom. V behu, prirodzene. Obaja šprintéri sa zoradili za štartovou čiarou, ktorú tvoril odlomený konár. Kolesova ruka bola teraz v Jungerovom vlastníctve, ktorý na ňu každú chvíľu hádzal pohľady plné hladnej vášne. Mlsne mu odkvapkávali sliny a Koleso si dokonca myslel, že to nevydrží a každú chvíľu mu tú končatinu zožerie. Dúfal, že to tak nebude.

Bežci boli pripravení. Čakalo sa na štart. Dážď bičoval okolité stromy a v spoluprácii s popadaným lístim vytváral konzistentnú masu nejakej sviňačiny.

„ŠTART!“ zaburácal Junger, až mu vyprskli žalúdočné šťavy. Bežci sa rozbehli. Koleso začal dobre. Pred ťarbavým medveďom získal solídny náskok. Čoskoro sa dostal do takej ráže, že ho úplne stratil z dohľadu. Na jazyku cítil marcipánovú chuť výhry.

„Chachá!“ rehotal sa víťazne a ignoroval tenké konáre, ktoré ho s viditeľnou radosťou mlátili do ksichtu.

„Vyhrám to!“ zvolal. A bežal. Bežal čo mu sily stačili. A vtedy jeho mozgom preletela tá hrozná myšlienka. Prudko zabrdzil. Obzrel sa za seba. Nič, len dážď. Pozrel pred seba. Žiadna zmena. Celý les vyzeral podozrivo rovnako.

„Kde je kurva cieľ???“ zreval do tmy. Žiadna odpoveď, len vietor skučiaci v korunách stromov. Koleso sa chytil za hlavu a začal hystericky pobiehať po lese krížom krážom. Hlava sa mu triasla, pohľad mal neprítomný, slintal a neustále opakoval: „Cieľ, cieľ, cieľ...“

Blúdil takto celú noc. Tápal hustým porastom, ako nejaký prízrak. Šaty aj tvár mal úplne premočenú. Ale vzdať sa nechystal. Vedel, že táto oblasť nemôže byť tak veľká. Veril, že cieľ nájde.

A napokon...

Napokon ho našiel. Na druhý deň. Ale lepšie než nikdy. Dostal sa k nemu skrz nejaké divné indiánske pohrebisko a čistinku na ktorej sa až podozrivo často vyskytovali stromy s nejakými vetvičkovými sajrajtmi na konároch. No, to je jedno. Cieľ našiel a to bolo hlavné. Mal podobu obyčajného stromu, na ktorého kmeni bola ceduľa: FINIŠ!

A ako si Koleso všimol, medvede ho už čakali. Junger práve rozdúchaval gril, Brumwald krájal paradajky a Broskef jednou rukou otváral šampus a druhou prevracal Kolesovu ruku v nejakej marináde.

„Ehm,“ odkašľal si Koleso. Medvede vzhliadli.

„Ááá,“ Brumwald sa zoširoka usmial. „Tak TU ťa máme!“

„Práve včas,“ skonštatoval Junger a oblizol sa.

„Čo to malo byť?!“ skríkol Koleso spravodlivo rozhorčený.

Medvede si vymenili pohľady.

„Večera,“ zahlaholili.

„Nevedel som, kde je cieľ!“ prešiel Koleso priamo k veci.

„To je tvoj problém,“ uchechtol sa Broskef.

„Prečo ste mi nepovedali, kde bude?“ spýtal sa Koleso.

„Pretože si sa nepýtal!“

„To od vás nebolo veľmi fér.“

„Jasné. Ale od zverov nemôžeš očakávať nejaké fér plej, všakže?“

„Nie? Veď ste vraveli, že ste pobožní!“

„Ojebávali sme!“ zasmial sa Broskef. „V skutočnosti sme riadny bastardi. A uctievame Satana, to len tak pre úplnosť.“

„A zožrali by sme ťa tak či tak,“ pokrčil plecami Brumwald a oblizol varechu. „Aj keby si vyhral. Takže nemusíš byť smutný. A nemusíš sa ani veľmi zožierať. Stačí, ak to prenecháš nám.“

Medvede vtedy schmatli Koleso za plecia a priniesli ho k rozpálenému roštu. Zmietal sa, ale proti trom vyhladovaným medvediskám nemal šancu.

„A len tak medzi nami,“ pošepol mu Junger, keď ho potieral marinádou, „nemusel si ten cieľ hľadať.“

„Nie?“ spýtal sa Koleso a začínal sa zmierovať so smrťou. Utešoval sa tým, že to predsa nie je jeho vina.

„Nie,“ potvrdil Junger. „Mohol si predsa zdrhnúť!“

Koleso zavrel oči a potom precítene zaklial.

„Ale vedeli sme, že to neurobíš,“ usmial sa Brumwald.

„A odkiaľ?“

„Si umelec. A umelci nemyslia! Prinajmenšom nie logicky.“

A položili ho na rozpálený gril. Vzduchom sa onedlho začala linúť príjemná vôňa grilovaného mäska a bodrí strýcovia v dedine si mysleli:

„Ej, ako je dobre, že po tej včerajšej búrke znova vyšlo slnko!“

Umelca Koleso už od tej chvíle nikto nikdy nevidel.