Basnicky.sk

Prišlo to celkom nečakane.

Práve som stál v kúpeľni pred zrkadlom a prezeral si zvláštnu parazitujúcu hubu, prisatú na mojej hrudi. Ani za nič som si nemohol spomenúť, kde som k nej prišiel. Žeby som bol v nedávnej dobe na hubách? To sotva. Táto huba ostatne nebudila dojem jedlosti. Ani nevyzerala, ako z tohto sveta. Zazvonil mi mobil.

„Áno?“ spýtal som sa.

„Sledujeme vás,“ zakokrhal hlas.

„Kto volá?“

„Tí z Nad Oblakov.“

„To ste mi teda pomohli...“

„Ticho! Počúvať! Mlčať!“ rozkazoval hlas.

„Byť ticho a mlčať je to isté,“ informoval som ho pokojne.

„Ticho! Mlčať!“

„Ach, bože...“

„Sledujeme vás už pekne dlho.“

„Tak to určite viete moje meno.“

„Iste, Edmund.“

„A dofrasa. Odkiaľ ho viete?“

„Sledujeme vás. Už pekne dlho.“

„Nikdy som si vás nevšimol.“

„Hej,“ utrúsil neznámy. „To je princíp sledovania. Máme tiež veľmi podrobné informácie o tej parazitickej pa-hube na vašej hrudi.“

„Pa-hube?“

„Áno. Čo sa tak sprosto pýtate?“

„Nikdy som žiadnej pa-hube nepočul.“

„To ste ani nemohli. Je to náš prevratný vynález.“

„Takže to VY ste mi ten sajrajt dali na hruď!“

„Presne tak. Ale poviem vám, že to bolo dosť náročné. Dostať sa cez všetky tie chlpy... Chvíľami som mal pocit, akoby som sa brodil amazonskými pralesmi.“

„Čo chcete?“ zasyčal som zlostne.

„Chceme... takpovediac... vylepšiť naše obchodné kontakty.“

„To je fakt pekné. A ako v tom figurujem ja?“

„No... Vy tie kontakty vylepšíte.“

„Áno? A to vám kto povedal?“

„Môj úsudok.“

„Tak to sa teda šeredne mýlil. Odkážte mu to.“

„Viete,“ odkašľal si hlas. „Zrejme ste nás zle pochopili. My sa vás nepýtame, či o to máte záujem... My vám to proste prikazujeme, jasné?“

„Vy mi nemáte čo rozkazovať. Ani neviem, kto ste.“

„Sme Jednobunkovce z Nad Oblakov.“

Na moment som sa odmlčal.

„Toto je nejaký vtip?“ spýtal som sa.

„Nie. My Jednobunkovce nemáme zmysel pre humor.“

„Fajn,“ precedil som. „Neviem čo to má všetko znamenať, ale táto konverzácia ma začína unavovať, takže... adieu... a zbohom!“

„My sme neskončili!“ zvolal hlas.

„Ale skončili!“ oponoval som a zložil. Naklonil som sa nad umývadlo, aby som si vyčistil zuby, ale nestihol som to. Do kúpeľne sa mi totiž nahrnuli dve asi trojmetrové bunky.

„To od vás nebolo pekné,“ povedali a vlnili sa presne v rytme tečúcej vody. Poklesla mi sánka. Chcel som niečo povedať, ale nevedel som čo. Bunky si s tým hlavu nelámali. Chytili ma za plece a vyniesli na ulicu. Potom ma drsne hodili do odparkovaného fúrika s ktorým sme následne všetci vyleteli k oblakom. Leteli sme dosť vysoko a tam, kde sa už pomaly začínal črtať nekonečný vesmír, sme zastavili. Vo vzduchu sa tu vznášal obrovský kornútok so zmrzlinou. Vanilkovou. Hneď som dostal chuť.

„Tu žijeme,“ objasnili bunky.

„Pekný dizajn,“ vytisol som.

Bunky si ma nechápavo prezreli a potom ma zaviedli priamo na vrchol toho kornútka. Ako som zistil, rozvíjala sa na ňom vcelku zaujímavá civilizácia, asi na úrovni nášho devätnásteho storočia. Až na to, že techniku mali omnoho vyspelejšiu. Bunky ma zaviedli do vysokého paláca, v ktorom bolo množstvo dverí. Pobiehalo tu plno zvláštnych bytostí – prevládali však Jednobunkovce. Tiesnili sa pri malých okienkach a nadávali. Nechápal som, čo to má všetko znamenať. Výťahom sme sa odviezli až na strechu, kde sedel zavalitý obor v sutane. Miesto hlavy mu vyrastal zvláštne pokrútený strom, z ktorého opadávalo žltkavé lístie. Svoju skutočnú hlavu – mimochodom s mimoriadne tupým výrazom pripomínajúcim krtkovského pasáka – si držal pod pravou pazuchou. V ľavej ruke držal flautu, ktorú si pridržiaval pri mäsitých perách a nôtil nejakú podivnú odrhovačku. Na najvyššom konári sedel za malým stolíkom ďalší Jednobunkovec vo fraku tučniaka arktického. Vyhodili ma k nemu. Chvíľu som ledabolo balansoval na konári, ale napokon som to ustál.

„Posaďte sa,“ pokynul mi Jednobunkovec. Posadil som sa.

„Akú ste mali cestu?“ začal zdvorilú konverzáciu.

„Mohla byť aj pohodlnejšia,“ pripustil som. Jednobunkovec sa zachechtal. Nezdalo sa mi, že by som povedal niečo smiešne.

„Viete prečo ste tu?“ spýtal sa.

„Robil som problémy.“

„Potrebujeme vaše účtovnícke a obchodné schopnosti,“ Jednobunkovec moje vety ignoroval.

„Čože?“

„Je to tak, ako vravím.“

Hlava sa mi zakrútila. Som tu správne? Je reč naozaj o mne? Účtovníctvo som neznášal, rovnako, ako všetko, čo sa týkalo ekonomiky. Jediné obchodné schopnosti, ktoré som mal, spočíval v nakupovaní ovocných žuvačiek.

„To bude asi nejaký omyl,“ odkašľal som si.

„Žiadny omyl!“ vyhlásil Jednobunkovec. „Ste predsa Edmund Elat, nie?“

„Som.“

„Tak vidíte. A vyštudovali ste obchodnú akadémiu, nie snáď?“

„No, áno...“

„Tak potom nechápem o čom sa tu bavíme.“

„Čo presne odo mňa chcete?“

Jednobunkovec sa ku mne naklonil.

„Viete... Chceme nadviazať isté obchodné spojenie s planétou Aulpis. Pestujú sa na nej vynikajúce bavlnené svetre!“

„Skutočne?“

„Áno! A keďže my sa môžeme po svetroch utĺcť, tak...“

„Moment... Chcete povedať, že vy tie svetre JETE?“

„Prirodzene.“

„Dobre. Pokračujte.“

Jednobunkovec sa spokojne oprel vo svojej stoličke.

„Už máme aj podpísanú zmluvu,“ povedal. „Dohodli sme sa na platobných podmienkach a všetkých formalitách. Prvú zásielku svetrov sme mali dostať včera.“

„A nedostali ste ju,“ usúdil som.

„Presne tak. A čo je horšie... Aulpisovia neodpovedajú ani na naše odkazy a všetci do jedného majú vypnuté mobily.“

„Vy ste volali každému z nich?“

„Isteže nie. Iba ich Duchovnému vodcovi. Ale keď sa to tak vezme... On je jediný, kto má mobil, takže to na mojom vyhlásení nič nemení.“

„No, to teda vskutku nie.“

„Takže,“ zasmrkal Jednobunkovec, „od vás chceme, aby ste nám pomohli... ako to povedať... roztopiť tie vzťahy, ktoré ostali na bode mrazu.“

„Neviem, či budem niečomu nápomocný.“

„To neviem ani ja. Ale skúsiť treba všetko. Čo navrhujete?“

„Čo keby ste sa poobzerali po inom partnerovi?“

„Zbláznili ste sa?! Už máme podpísanú zmluvu! Viete vôbec, koľko taká zmluva stojí???“

„Predpokladám, že veľa.“

„To si teda píšte!“

„Fajn. Keď to teda beriete takto, tak najlepšie by bolo navštíviť tú ich planétu a...“

„No pozrime sa!“ zaprskal Jednobunkovec. „Vy ste mi nejaký mudrlant!“

„Ehm?“

„Táto varianta nás už samozrejme napadla dávno.“

„Áno? Tak prečo ste ju nezrealizovali?“

„Potrebovali sme niekoho, kto nás bude obchodne zastupovať!“

„Zastupovať?“ vyhŕkol som. „Ale ja predsa nie som advokát?“

„Povedal som obchodne, nie právnicky.“

„Hm. Dobre,“ povzdychol som si. „Môžem im skúsiť dohovoriť...“

„To by som vám radil!“ zaprskal Jednobunkovec.

„Ako sa tam dostaneme? Lietadlom? Vesmírnou loďou?“

„Pche... Vy ste fakt nejaký divný.“

„Tak ako?“

„Po oblačných pudloch, predsa.“

Zažmurkal som a odovzdane sa usmial.





***



Oblačné pudly neboli iba oblačné, ale aj veľmi melancholické. Depresívne kňučali a valili na nás obrovské oči plné plačúcej prázdnoty. Plnili funkciu schodov. Bolo ich aspoň tisíc a týčili sa dohora, dohora až do vesmíru.

„Pozor na nohy, hryzú!“ upozornil ma Jednobunkovec. A skutočne, hneď ako som vykročil na prvého pudla mi jeho oblačné čeľuste cvakli hneď pri stehne. Tie psy vedeli otáčať hlavami o tristošesťdesiat stupňov a napriek tomu, že ich tesáky boli tvorené oblakmi, boli ostré ako elektrická zástrčka obalená čili papričkami, do ktorej ste práve strčili jazyk. Kvôli týmto... zverom sme teda boli nútení vyšliapať to nahor celkom rýchlo. A keď sme sa konečne ocitli vo vesmíre, musím uznať, že som si od úľavy vydýchol. Po hviezdach sme preskákali na dotyčnú planétu, kde sme boli konfrontovaní so skutočne nevyberanými spôsobmi. Obyvatelia – hneď ako nás uvideli – sa zašili do svojich obydlí, ktoré tu mali podobu papraďorastov a tí čo sa nezašili, na nás vrhali spod nabrúsenej kosy (čo bolo ich obočie) nenávistné pohľady. Vošli sme do budovy s veľavravným názvom CHRÁM. Potešilo ma, že tu vedia po slovensky.

Na recepcii sme sa zastavili.

„Ráčite si priať?“ spýtala sa recepčná, čo bola vlastne chodiaca kniha s dvoma muchotrávkami na hlave a kosami miesto obočia.

„Ráčime,“ povedal Jednobunkovec. „Ideme za Magaleuom Pasofusasom.“

„Duchovný vodca neprijíma návštevy.“

„Mňa prijime.“

„Ste objednaný?“ spýtala sa.

„Prišiel som neočakávane,“ povedal Jednobunkovec. „Musím s ním prebrať isté obchodné záležitosti.“

„Och,“ usmiala sa recepčná a povedala: „Tak to môžete ísť. Prvé dvere zľava.“

„Vďaka,“ povedal Jednobunkovec a pokynul mi hlavou. Pristúpili sme ku dverám a zaklopali. Nič.

„Schováva sa,“ poznamenal som.

„Mhm,“ zamručal Jednobunkovec a otvoril dvere. Vošli sme a zbadali Duchovného vodcu sedieť za stolom s mŕtvolným výrazom v očiach. Jeho hlava – majúca tvar menšej hrušky – sa kývala zo strany na stranu. Jeho potkanie telo bolo vyblednuté a miesto každého druhého prsta na vyziabnutých rukách mal pakoňa, ktorý plácačkou zabíjal okolo poletujúce komáre. Zmeravel som. Niečo také sa nevidí každý deň.

„Pasofusas!“ zavolal naňho Jednobunkovec. Žiadna odpoveď. Pristúpili sme bližšie.

„Prišli sme kvôli tým obchodným záležitostiam,“ chopil som sa slova. „Ja som... ehm... obchodný zástupca tuto pána... ehm... ehm...,“ uviazol som na mŕtvom bode.

„Jednobunkovca,“ pomohol mi nadriadený.

„Áno,“ prikývol som. Zopakovať to mi pripadalo ako nadľudská úloha.

„Vstávaj!“ Jednobunkovec ho otrávene nakopol.

„Neodpovedá,“ povedal som.

„Len trucuje!“

Jeden pakôň na Pasofusasovej ruke divo zaerdžal a oblizol si jazykom celú hlavu.

„Asi nám chce niečo povedať,“ hútal som.

„Blbosť!“ okríkol ma Jednobunkovec. „Pakone nerozprávajú!“

Všimol som si, že z Pasofusasovho temena trčí nejaký kábel, alebo šnúra. Prešiel som za jeho chrbát. Pakone stále radostne plieskali komáre a posielali ich do večných lovíšť.

„Čo to je?“ zdvihol som šnúru.

„Kábel, né?“ odtušil Jednobunkovec.

„Je vypojený.“

„No a?“

Zamračil som sa a zastrčil ho do najbližšej zástrčky. Vodcova hlava sa zaliala iskrami a párkrát sebou trhla zo strany na stranu.

„Och...,“ povedal zoslabnuto.

„Ha! Žije!“ zatlieskal Jednobunkovec.

„Zrejme preto sa vám neozval,“ povedal som. „Bol odpojený.“

„Och...,“ pokračoval Pasofusas vo svojom intelektuálnom prejave.

„Pasofus, ty stará vojno,“ Jednobunkovec ho poplieskal po ksichte. „Už som si myslel, že z toho obchodu nič nebude!“

„Čo?“ nechápal vodca. „Kto ste?“

„Pasofusas, nehraj sa na vola. To som predsa ja! No ja!“

„Nepoznám vás. Kde to som? Čo sa deje? Aký je rok? Koľko je dva a dva? A kto som vlastne JA?“

Jednobunkovec sa zarazil a pozrel sa po mne.

„Čo je mu?“ spýtal sa.

„Zrejme amnézia,“ povedal som. „Asi má sformátovanú pamäť.“

„Ja sa na to...,“ zahundral Jednobunkovec a utrel si spotené čelo. Po chvíli sa usmial. „Ale to koniec koncov nevadí, nie? Stačí, ak ho presvedčíme, aby nám dal objednávku. A možno ho ešte odrbeme o pár drobných,“ očká mu radostne zaiskrili. Zadíval sa na Pasofusasa.

„Tak čo, bratku? Budeš spolupracovať?“

„Nie,“ odvetil.

„Dofrasa, prečo nie?“ do Jednobunkovcovho hlasu sa začalo vkrádať zúfalstvo.

„Nemôžem uzatvárať obchody v tomto... stave.“

„V akom stave?“

„Zdá sa, že okrem straty pamäti trpím aj závažnou krízou sexuálnej identity,“ pokýval Duchovný vodca hlavou. „Neviem, čo som ON alebo ONA.“

„Pasofusas, čo ti zadrbáva?! Jak to, že nevieš, kto si?!“

„Všetko sa mi zmazalo,“ povedal.

„Nevadí, nevadí...,“ mrmlal Jednobunkovec. „Ja ti veľmi rád pomôžem. Si chlap! Počuješ? Chlap!“

„No...,“ odkašľal som si. „Ja by som to tak isto netvrdil.“

„Zavri zobák,“ oboril sa na mňa Jednobunkovec.

„Nestačí, keď mi to poviete,“ povedal Pasofusas. „Musím to zistiť sám!“

Pokrčil som plecami.

„A záleží vôbec na tom akého je pohlavia?“ spýtal som sa.

„Samozrejme!“ zvolal Jednobunkovec. „Ale to my predsa dávno vieme! Je to chlap!“

„Ale on si to nemyslí...“

„A to je ten problém! Nemôžeme uzatvárať obchody s niekým, kto ani nevie, či je zaťažený na diery, alebo klobásy. To by nás očiernilo u konkurencie.“

Pasofusas zastonal. Zarazil som sa.

„Chcete povedať, že obchodujete len s ... bytosťami, ktoré presne vedia, akého sú pohlavia?“

„Jasné!“

„No, ale to mi nejako nejde do hlavy...“

„Prečo?“

„Pretože neviem, akého pohlavia ste vy.“

Jednobunkovec vytreštil oči.

„Čo tým myslíte?“ spýtal sa. „Šak ja som predsa... predsa...“

„Áno?“

„Ale veď to je absurdné,“ pokrútil hlavou. „Ja mám v týchto otázkach jasno! Som mužského rodu!“

„Áno, keď vás volám Jednobunkovec,“ súhlasil som. „Ale zároveň ste aj bunka, nie? A to je ženský rod. Ako je to možné?“

„Jednoducho! Pretože... pretože...,“ zdesene strieľal pohľadom zo strany na stranu.

„Do riti!“ povedal napokon a odpľul si. Po tom po mne hodil pohľadom.

„Predpokladám, že prax zo sexuológie nemáte.“

„Nie. Ale môžem vám poradiť skvelé masturbačné tipy.“

„Nie. Vďaka. A nejakého psychiatra nepoznáte?“

„Len amatérskeho.“

„To nevadí.“

„Earl O'Really.“

„To meno mi niečo hovorí,“ zamrmlal Jednobunkovec. „No nič. Omrknem to. Vďaka.“

„Zamálo.“

„Zdá sa,“ zasmrkal Jednobunkovec, „že z obchodu asi nič nebude...“

„Asi nie. Súhlasil som. Ale berte to z tej lepšej stránky. Môžete sa teraz naplno venovať prieskumu svojho pohlavia. To je adrenalínový zážitok, ktorému sa žiadna horská dráha len tak nevyrovná.“

„Hm. To áno,“ usmial sa a dodal: „Nechcete ísť na rande?“

„Ehm... S týmito otázkami by ste mali počkať, kým nezistíte, aké pohlavie skutočne ste.“

„To predsa zistím tak, keď sa s niekým vyspím!“ povedal Jednobunkovec radostne a videl som, ako mu v očiach zaprskali plamienky chtíča. Pristúpil ku mne.

„Tak čo, Edmund, ty starý h o v a ď á k, o j e b a l by si ma, čo?“

Preglgol som, zamrmlal niečo v zmysle „už musím ísť,“ a hneď potom vybehol von. Na recepciu. Na polia Aulpisu. Po oblačných pudloch. Jednobunkovec bežal/a za mnou.

„Počkaj ty skurvenec! Čupkysyn!“ počul som výkriky.

Nezastavoval som sa. Tesáky oblačných pudlov mi nebezpečne cvakali pri nohách. Čo najrýchlejšie som z nich zoskočil a – riskujúc istú smrť - som sa rútil k zemi. Pád bol dhlý a bolestivý. Ale prežil som. Zahľadel som sa nahor. Videl som Jednobunkovca ako mi nahnevane hrozí päsťou. Za mnou sa však neodvážil. Ukázal som mu vztýčený prostredník. Zazvonil mi mobil.

„Šak ja si ťa nájdem!“ povedal hlas a zložil. Pokrčil som plecami. Už som ani nemal strach. Keby niečo, tak si najmem Earla. A tým sa všetko vyrieši. Vzdychol som si a rozhliadol sa.

Konečne som bol doma. Strhol som si z hrude tú odpornú pa-hubu a zašliapal ju do zeme. Vrátil som sa domov, aby som si už konečne umyl zuby. K môjmu veľkému prekvapeniu ma však v kúpeľni čakal akýsi nosatý chlapík. Vírili okolo neho magnetické vlny, do ktorých hádzal mince a z ktorých vyskakovali kraby. V ruke držal veľkú cigaru a rytmicky poťahoval. Na veľkom klobúku mal vyšité: ŠMENDRIK.

„Mal by som pre vás úlohu,“ povedal. Odovzdane som si povzdychol.

Ale to je už iný príbeh.