Basnicky.sk

Keď obávaný rytier Ohrun konečne dorazil do mesta Karegyl, z neba začal padať súmrak. Rytier potiahol nosom a keď zacítil známu vôňu hnoja a konského trusu, vedel, že ide správne. Odpľul si a vykročil smerom k budovám, reku že si nájde nejaký hostinec. Práve prechádzal okolo skupinky nejakých starých ožranov, ktorý nečinne postávali pri ohrade a pili lacné orkské víno.

„Héééj!" zavolal na Ohruna jeden z nich. Ohrun spanikáril. Ešte nikdy naňho nikto neprehovoril týmto tónom.
„Čo?" spýtal sa takmer urazene.
„Že vy ste rytier?" pokračoval dedo.
„Som!" odvetil hrdo.
Starci sa zachechtali.
„A kamže máte namierené, pán riť-tier?"

Ohrun nemusel byť žiadny inteligent (a keď sa to tak vezme, ani nebol), aby vycítil zo strýcovho hlasu nepriateľstvo a výsmech. Prebehol prstami po rukoväti meča. Dokázal sa však ovládnuť. Rozhodol sa, že zachová mimoriadne úctivý tón. Tým tomu starému bastardovi vezme vietor z plachiet.

„Cestujem do Šľa'hačkového kráľovstva, dobrý muž," odvetil s úsmevom.
„Ale ba?" zvolal dedo. Po celý čas hovoril len on. Jeho kolegovia sa zmohli len na priblblé chechtanie a slopanie.
„A čo tam máte na práci?" spýtal sa dedo. Ten fas je nejaký zvedavý, pomyslel si Ohrun, ale napriek tomu povedal:
„Mám sa tam oženiť s kráľovou dcérou."
Strýcovia obdivne hvízdli.
„Tak to už je niečo!" povedali jednohlasne.
„Tiež si myslím," povedal Ohrun.
„A čo za to chce?"
„Za čo?"
„No za tú dcéru, predsa. Zadarmo vám ju asi nedá."
„To iste nie," pokýval hlavou rytier. „Zaslúžil som sa o tom sériou mimoriadne hrdinských činov."
„Akých?" zastrihlal dedo zvedavo ušami.
Ohrun si odkašľal.
„Opravil som im hajzel, pokosil trávnik a v neposlednom rade som ich zbavil veľkého Draka, ktorý im žral sliepky."
„Vy ste dostali skutočného draka?"
„Ehm... To zase nie... V skutočnosti to bola kuna... Ona sa tak len volala... Že drak. Dobré, nie?"
Strýcovia si vymieňali rozpačité pohľady a zračilo sa v nich sklamanie. Ohrun si odkašľal.
„Hľadám hostinec," prehovoril. „Neviete o nejakom?"
„Také tu nemáme," zahučal dedo a prihol si z fľaše.
„Vy tu nemáte hostince?"
„Nie."
„Ani jeden?"
„Nie."
„A kde máme teda prespať?" zvolal Ohrun prenikavo. Dedovia sa zachichotali.
„Existuje. Jedno. Miesto," povedal dedo.
„Aké?"
„Elfí zájazdný bordel."
„A to čo je?"
„To je... takzvaný... nevestinec na kolesách."
„Aha," povedal Ohrun dezorientovane. „No, a načo má tie kolesá?"
„Pretože je zájazdný! Kočuje z miesta na miesto!"
„Máš šťastie cudzinec," pridal sa konečne aj druhý dedo. „Práve dnes v noci totiž zavítal do nášho mesta!"
„Ale," protestoval Ohrun, „tam predsa prespať nemôžem."
„Prečo by si nemohol?"
„Čoskoro budem ženatý!"
„Veru, čoskoro. Ale zatiaľ - kým nie si - si treba poriadne užiť a rozlúčiť sa so slobodou."
Rytier sa zamyslel. Na tom niečo bolo. Koniec-koncov, aj tak nemal na výber.
„Dobre," povedal. „Kde ten bordel nájdem?"
„Pôjdeš rovno za nosom," vysvetlil dedo a gestikuloval rukami, „až dôjdeš k obecnému úradu, chápeš?"
„Hej."
„No, a vedľa obecného úradu je krčma... A vedľa nej je ten bordel."
Ohrun sa úctivo poďakoval a s elánom vykročil po určenej trase. A možno sa mu to len zdalo, ale strýcovia za jeho chrbtom vypukli v hurónsky rehot.
Orkské víno robí divy, pomyslel si.

***

Ako si Ohrun o chvíľu uvedomil, elfí bordel by našiel aj bez radenia. Svietil totiž na kilometer ďaleko. To bude nejaká mágia, pomyslel si v duchu. Ostatne, každý elf sa aspoň trochu vyzná v mágii, ktorej štúdiu sa venuje ešte pred takými elementárnymi vecami, ako je chodenie na nočník, k čomu sa mnohí elfovia ani nedostanú. Ohrun bol materialisticky založený človek a mágiu považoval iba za zdroj problémov. S pocitom, že nemá na výber sa však predsa len doterigal až ku dverám, kde zistil, že bordel sa volá MANDRAGORA, čo bol skutočne názov prebúdzajúci najzvrátenejšie erotické chúťky.
Ohrun si vzdychol a vstúpil.
Dotackal sa k pultu, kde trónila obtlstnutá bordelmama vo fialovom župane a práve si na chlieba natierala kozí syr.
„Budete si priať?" spýtala sa.
„Hm. Hej," zamručal rytier. „Potreboval by som izbu na prespanie."
„Isteže," usmiala sa bordelmama. „A koľko chcete? Dve?"
Ohrun zaváhal.
„O čom hovoríme?" spýtal sa.
„O dievčatách," povedala bordelmama a začal v nej hlodať červík pochybnosti, či tento týpek nie je náhodou retardovaný.
„Aha," vydýchol Ohrun. „No, postačí jedna," zaceril sa.
Bordelmama prikývla a ukázala mu katalóg s fotkami všetkých dievčat. Keď sa to tak vezme, neboli tam len fotky, ale aj rôzne akty, pózy a predovšetkým obrázky pre skutočných labužníkov. Na jednom obrázku napríklad krásna elfka zvláštnym spôsobom obšťastňovala Červeného draka. Ohrun na obrázok hľadel ako uhranutý.
„Ehhh...," zatiahol.
„Tak už si vyberte," popohnala ho bordelmama a nahnevane klopkala gélovými nechtami o pult.
„Tak túto," povedal Ohrun a vybral si vysokú, štíhlu čiernovlásku, podľa jeho názoru, ešte väčšiu kočku, než jeho nastávajúca.
„Izba číslo štyri," povedala bordelmama a hodila mu kľúče.
„A... ehm... čo som dlžný?"
Bordelmama sa naňho zadívala.
„My to nerobíme pre prachy," povedala. Ohrun sa chabo usmial a vykročil k danej izbe.

***

Mia, ako sa Ohrunovi predstavila, bola naozaj kočka na zožratie. Keďže však Ohrun nebol jeden z tých ktorých by rajcovali ľudožrútske praktiky, tak sa uspokojil s tým, že sa na nej mohol popásať očami. Aspoň zatiaľ. Ležala na posteli a jediný kus oblečenia, ktorý zdobil jej telo, bol prsteň na pravej ruke. Ohrun preglgol.
„Tak poď," zasmiala sa Mia. „Ja ťa predsa neuhryznem! Teda, ak nemáš nejaké špeciálne požiadavky..."
„Isteže nie," zvolal Ohrun, zhodil zo seba šatstvo a skočil k Mii presne tým svojim štýlom „padajúci strom."
Zacítil jej omamnú vôňu a odrazu ním prešlo elektrické vzrušenie. Chytil ju za ramená a položil si ju pod seba. A začal to do nej hustiť. Mia vzdychala a omotala sa mu rukami okolo krku.
„Ááách... áno, áno...," kričala a Ohrun veľmi rád pokračoval. Chrochtal pri tom blahom a striedavo ju bozkával na ústa, prsia a v ruke drvil stehná. Ešte pri tom stačil premýšľať nad svojou zajtrajšou svadbou. Mia vrieskala, ako pominutá, že už bude. Ohrun práve vtedy vo svojej hlave uvažoval, či bude dosť žrádla pre všetkých.
Mia ho od seba odstrčila a povedala, že to chce zozadu. Ohrun tupo poslúchol jej príkazu a zatiaľ čo to do nej pumpoval, premýšľal, či náhodou nestratil prstene. Strihol pohľadom ku svojmu vaku v rohu. Určite tam sú, pomyslel si, zatiaľ čo Miu bozkával na chrbát. Vtedy však kútikom oka zazrel za otvoreným oknom pohyb. Zdvihol hlavu a zadíval sa tam. Opäť to zazrel. Kríky pod oknom sa mierne hýbali. Ohrun zoskočil z postele.
„Hééj," zvolala nadurdene. „Prečo si prestal?"
„Drž hubu," zvolal, pristúpil k okno, jemne ho otvoril a potom rukami vystrelil priamo do kríka.
„Uáááá," ozvalo sa a Ohrun majiteľa hlasu s hlasným tresnutím hodil do izby. Bol to nejaký mladík so strapatými vlasmi a foťákom v ruke.
„Pozoroval nás!" oznámil Ohrun drsne.
„Tak to nebolo," zakvílil mladík a keď sa jeho zrak stretol s bujnými Miinými partiami, sánka mu poklesla a dlho zo seba nič nedostal.
„Teda!" povedal napokon. „Zvonka ich tak dobre vidieť nebolo."
„Čo som hovoril?!" zvolal Ohrun víťazne a hodil na seba šaty. Mia sa s takými drobnosťami nezdržovala, čo obaja chlapi prijali pomerne vďačne.
„Nechcel som vás rušiť," povedal mladík.
„Ale rušil si," zvolal Ohrun. „Mohol som si myslieť, že toto mesto sa bude len tak hemžiť uslintanými voyeurmi!"
„Ja nie som voyeur," odsekol mladík dôstojne. „Som novinár!"
„Skutočne? A dôvod prečo si nás sledoval? Žeby som bol nejaká celebrita?"
„To nie," pokrútil novinár hlavou. „Ale potreboval som získať pár ilustračných fotiek k môjmu článku."
„Akému?" spýtala sa pokojne Mia a uvelebila sa medzi vankúšmi.
Novinár po nej strihol pohľadom.
„O tomto... podniku," povedal napokon. „Mám naňho šokujúce kompromitujúce informácie."
Mia sa nervózne posadila a zacvakala zubami. Novinár k nej pristúpil s temným úsmevom nadržaného žurnalistu.
„Neviete o tom niečo?" spýtal sa.
„Tak a dosť!" zvolal Ohrun a zdrapil mladíka oboma rukami. „Takto sa s dámou rozprávať nebudeš!"
Potom ho za slovných aj fyzických protestov vyniesol von. Šmaril ho do trávy.
„Čakaj," nakázal. „Ja idem dokončiť čo som začal."
Rytier sa obrátil, ale bordel tam už nebol. Ohrun sa sa poobzeral a zazrel ho miznúť v diaľke. Poskakoval, ako retardovaný králik. Asi mal naozaj naponáhlo. Rytier sa obrátil k novinárovi, ktorý sa decentne oprašoval.
„Vidíš, čo si spôsobil?" zasyčal podráždene.
„Buďte rád," zamrmlal novinár.
„Neviem prečo by som mal byť!"
„Pretože, keby ste vedeli o tom bordeli, to čo ja, tak... no, ako by som to povedal... asi by ste doňho v živote nevstúpili."
„Potom je zrejme škoda, že tie informácie neviem, však?" nadhodil Ohrun.
„Hej."
„Ale chcel by som ich vedieť."
„Počkajte si na raňajšie vydanie miestneho obežníka."
Ohrun tasil meč.
„Ale keď sa to tak vezme," brblal novinár, „môžem vám to prezradiť rovno..."
„To znie dobre."
„Musím vás však upozorniť, že to pre vás asi bude šok."
„Ja znesiem všetko."
„Nepovedal by som."
„Tak už to vyklop!"
„Tie elfky boli mŕtve."
Ohrun sa zarazil.
„Mŕtve?" opáčil.
„Presne tak," prikývol novinár.
„Ako to myslíš?"
„Boli to nemŕtve... vo svojom článku som ich nazval „zombies." Dobré, však?"
„Nemŕtve?" preglgol Ohrun zdesene. „To myslíš vážne?"
„Už to tak bude," utrúsil novinár otrávene.
„Ale nevyzerali tak..."
„Krásu a sviežosť si udržiavali mágiou," vysvetlil novinár.
„Takže ja som mrdal s mŕtvolou!" zvolal Ohrun, ktorému definitívne došlo, o čo tu ide.
„Je to zaiste šokujúce poznanie."
„To si teda píš."
„Určite by ste nechceli, aby sa o tejto... delikátnej veci dozvedela vaša nastávajúca."
„Odkiaľ o nej vieš?"
„Som novinár."
„Aha."
„Ale ubezpečujem vás, že ak stratíte pár zlatých s pokladnice vášho tatka, tak na všetko zabudneme a o týchto fotkách," jemne pohladil svoj foťák, „sa nikto nedozvie."
Ohrun zaškrípal zubami.
„Koľko chceš?"
„Sto tisíc každý mesiac."
Ohruna bodlo pri srdci. Ale najväčší úder mal ešte len prísť:
„Každý mesiac, do konca života."
Rytier si odovzdane povzdychol.
„Dobre, kurva," povedal. Novinár sa usmial, načarbal mu na zdrap papiera číslo účtu a porúčal sa.
„Ak peniaze nebudú chodiť, tak tie fotky zverejním..."
A viac ho nebolo. Ohrun si zničene sadol do trávy a nadával si, že sa nechal tak sprosto dolapiť. Ale o úctu svojej budúcej manželky a jej zazobaných rodičov nechcel prísť. Tak to vzal, ako spravodlivú obeť. Vtedy mu však mozgom prebehla hrozná myšlienka. Zadíval sa na svoj meč, vyskočil na nohy a z plného hrdla zareval:
„Veď ja som ho mohol zabiť!!!"
Lenže už bolo neskoro.