Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Deteqtívka

Detektív Johnson stál nad rozmláteným autom Rogera Arneho a zamyslene poťahoval z cigarety. Okolo pobehovalo niekoľko policajtov, snímačov odtlačkov prstov a policajných fotografov. Roger Arne ležal asi tri kroky od Johnsona a nebol naňho pekný pohľad. Niekto na ňom očividne zapracoval. Kusy jeho tela sa povaľovali všade naokolo. Johnson vyfúkol dym a dômyselne usúdil, že Rogerov pohreb sa bude musieť obísť bez otvorenej rakvi.

„Čo myslíte?" ozval sa odrazu Fridrich, Johnsonov parťák. „Vražda?"
„Čo myslíte vy?"
„Neviem. A preto sa pýtam vás."
„Podľa mňa to bola vražda."
„Podľa čoho to usudzujete?"

Johnson sa naňho zadíval. Nikdy si nedokázal vysvetliť, ako sa mohol niekto tak neskutočne tupý dostať k polícii. A Fridrich tupý bol, to sa musí nechať. Predstavoval takmer číru esenciu tuposti a dementnosti.

„Stačí sa pozrieť na všetkú tú krv...," povedal Johnson pokojne.
„Chcete povedať, že to červené je krv?"
„Samozrejme."
„Ten skurvysyn!" zaklial Fridrich precítene.
„Našlo sa niečo na mieste činu?"
„No... ani nie," odkašľal si Fridrich. „Len jedna kalkulačka, spinka a jeden škrečok."
„Škrečok?"
„Hej. Vzadu na sedadle."
„Živý?"
„Áno."
„Hm."
„Myslíte, že v tom má prsty?"
„Neviem, Fridrich. Popravde, už neviem, čo si mám myslieť."

Johnson zahodil cigaretový špak a skúseným okom si obzeral rozmlátený bavorák.

„Čistá práca," zhodnotil napokon. „Očividne to auto roztrieskal vojenskou lopatou."
„Myslíte, že páchateľ bol len jeden?"
„To dá rozum, Fridrich. Je to dokonale odvedená práca. Práca profíka. Zabrala mu sotva pár minút."

Johnson pristúpil k mŕtvole Rogera Arneho, dal si ruky v bok a vzdychol si.

„Chudák," povedal. „Ktovie čím sa previnil, že si zaslúžil taký trest."
„Čo ste vraveli?" zvolal Fridrich a pristúpil bližšie.
„Že ktovie, aký prečin spáchal..."
„Možno žiadny."
„Ale no tak! Aby si toto zaslúžil musel predsa niečo urobiť, nie?"
„Asi hej," mykol Fridrich plecami.

Vtedy k nim pristúpil akýsi mladý policajt.

„Toto sme našli v aute," povedal a podal Johnsonovi kalkulačku a spinku v priesvitnom vrecúšku.
„A škrečok?" spýtal sa Johnson.
„Ehm... je v klietke. V našom aute. Už sme volali na slobodu zvierat."
„Podrobili ste ho výsluchu?" spýtal sa Fridrich. Johnson prevrátil oči v stĺp a viac sa tomu nevenoval. Bol hlboko sústredený. Kalkulačka, škrečok, spinka... muselo to dávať nejaký zmysel! Ale aký? Z krabičky vyklepal ďalšiu cigaretu. Pokiaľ vedel, Roger Arne nebol nijako zvlášť výnimočný. Prednášal na akejsi vysokej škole, nosil károvaný oblek, pásikavé nohavice, slovom bol to absolútne nenápadný človek. Johnson sa naraz prudko obrátil.

„Počujte," povedal policajtovi, ktorý sa tu stále dohadoval s Fridrichom. „Na akej vysokej škole Arne prednášal?"
„Na katedre fyziky," odvetil mladík. „A bol v tom dosť mizerný."
„A vy to odkiaľ viete?"
„Študujem tam. Tajne."
„Tajne? Dobre vedieť, strážnik."

Johnson potiahol z cigarety.

„Myslíte, že by si obyčajný vysokoškolský profesor mohol dovoliť takéto fáro?" spýtal sa.
„Odkiaľ to mám vedieť?" spýtal sa policajt.
„Pýtam sa na váš názor, strážnik!"
„No... podľa mňa nie. Ale to je len moja osobná mienka."
„A nie je podľa vás podozrivé, že sa chudobný profesor vozil na prvotriednom bavoráku? A ktomu všetkému, so škrečkom na zadnom sedadle?"
„No... každopádne je to nezvyčajné."
„To si píšte, že je!" vyhlásil Johnson s úsmevom. „A tým pádom vyvstáva otázka: kde na to Arne nahrabal chechtáky?"

Mladík a Fridrich len bezradne pokrútili hlavami.

„To auto by si mohol dovoliť iba vtedy," pokračoval Johnson, „keby niekoho vykradol."
„To dáva zmysel, pane," povedal mladík trochu ironicky. Johnson bol však v príliš veľkej ráži, aby si to všimol.
„A to nie je všetko," pokračoval. „Keď chcete vykradnúť dom ako sa najľahšie dostanete dnu? No predsa spinkou! Trochu ňou zahrkáte v kľúčovej dierke a máte vyhraté!"
„Začína to dávať zmysel," uznal Fridrich, ale ten to ironicky nemyslel. Jednoducho preto, lebo nevedel čo to tá irónie vlastne je. „Ale čo tá kalkulačka?"
„Fridrich, nebuďte sprostý... Bol to fyzik. To znamená, že veľa počítal. A kalkulačka robí čo? Počíta! To je predsa jasné."
„Ale ešte je tu stále ten škrečok...," pripomenul policajt.
„Jednoduché!" usmial sa Johnson. „Po tom, ako Arne vybielil dom a za utŕžené peniaze si kúpil toto autíčko, vo veľkom návale veľkodušnosti si kúpil škrečka. Nie, neprerušujte ma! Dostali sme informácie, že tento automobil bol kúpený v Öppenhauerovom Auto-Mote. A viete, čo sa nachádza hneď vedľa neho?"
„Žeby zverimex?"
„Presne tak!" zvolal Johnson v návale obrovskej radosti. „A potom to už išlo ľahko. Arne nasadol so škrečkom do auta a poriadne na to dupol. Mal dôvod byť nervózny. Určite už po ňom začali pátrať. Podľa mojej mienky sa chystal zdrhnúť z mesta."
„Aby som pravdu povedal... táto teória sa mi nezdá príliš pravdepodobná," povedal mladý policajt.
„Ani mne," pritakal Fridrich. „Ale radšej si ju vypočujem znova. Zopakujte nám to!"

Johnson to zopakoval. Na druhýkrát sa to už tak nepravdepodobné nezdalo.

„Geniálne!" vydýchol Fridrich omámene.
„Až na jedno," zamrmlal kyslo mladík. „A síce, že ešte stále nevieme, kto ho vlastne zabil."
„To viem už dávno," povedal sebavedome Johnson. „Vlastne som to vedel už od začiatku. Len som čakal na vhodnú príležitosť."
„No to som teda zvedavý," povedal Fridrich. Johnson k nemu pristúpil a chytil ho za rameno.
„V mene zákona vás zatýkam!" oznámil mu drsne.
„Čo to?!" zvolal prekvapene Fridrich.
„Nemá cenu sa vzpierať!"
„Nič som neurobil!"
„Omyl, pane. Zabili ste Rogera Arneho."
„To je hlúposť!" zareval Fridrich a prudko sa začal metať.

Okolo sa zhrčil zvedavý dav policajtov, ktorí so záujmom prihliadli. Museli uznať, že to bolo skutočne velebné predstavenie.

„Máte právo nevypovedať," pokračoval Johnson mechanicky.
„To je predsa..."
„Všetko čo poviete bude použité proti vám..."
„Nikoho som nezabil! Nemáte nijaký dôkaz!"
Johnson ho prudko otočil, aby mu hľadel priamo do tváre.
„Že nie?" spýtal sa. „Nie je snáď pravda, že ste veľkým chovateľom zvierat?"
„No..."
„A nie je pravda, že ste vlastníkom vojenskej lopaty značky Johan and Frau?"
„Ja vôbec nemusím..."
„Pán Fridrich... Je-to-pravda?"
„Áno, áno, kriste! Je to pravda!"
„A nie je tiež pravdou, že ste už od detstva chceli škrečka?"
„Čo? Odkiaľ to vy môžete vedieť?!"
„Tak je to pravda, alebo nie?!" zdrsnel Johnson.
„Áno! Je! Ale ako to s tým súvisí?!"
„Zabili ste Rogera Arneho a chceli si privlastniť jeho škrečka!"
„To je blbosť!"
„Nemá cenu to zapierať! Je tu priveľa svedkov."
„Veď som si toho škrečka mohol v pohode kúpiť!"
„Ráčte prepáčiť, ale nemohol. Mali ste záujem o drahého bengálskeho škrečka a ten stojí riadny balík. A kto by ho už len mohol mať, keď nie týpek, čo sa vozí v tomto sedmičkovom bavoráku?"
„To je predsa..."
„Nič iné len fakt," doložil miesto neho Johnson.

Prizerajúci sa policajti obdivne kývli hlavou a niektorí dokonca začali tlieskať. Johnson tým bol očividne polichotený.

„Chopte sa ho!" rozkázal. Onedlho už Fridrich sedel v policajnom aute. Nahnevane škrípal zubami a reval, že si to so všetkými vybaví. Slnko sa klonilo k západu. Johnson pokýval hlavou s pocitom dobre vykonanej práce. Stočil pohľad k hodinkám. S radosťou skonštatoval, že ešte stihne Policajnú akadémiu.

„Myslíte, že je naozaj vinný?" spýtal sa ho mladý policajt.
„A nie je to jedno?" odvetil. „Hlavne, že nám dnes šichta skončila o čosi skôr..."
Dátum vloženia 6. 9. 2008 20:28
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2009
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre