Basnicky.sk

Prebudil som sa v mizernej nálade. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, čo je vlastne za deň. Zrejme bola streda. Odkráčal som do kuchyne a otvoril chladničku, kde som uchovával svoje drahocenné fľaše s domácim vitriolom. Keď som však nazrel do chladničky, poriadne som sa prekvapil. Sedela tam totiž asi metrová slizká obluda a cerila na mňa rad ostrých tesákov.

„Čo to má byť?" spýtal som sa.
„Kto si?" spýtala sa obluda prísne.
„To by som sa mal skôr spýtať ja."
„Kto si?" zopakovala.
„Edmund," odvetil som. „A ty?"
„Loch Nesská príšera."
„Ehm?"
„Alebo aj Nessie, ak chceš."
„To je vtip, však?"
„Nie, nie je."
„Nie je to vtipné!"
„Veď to ani nie je vtip, chlapče!"
„Ako to, že nie si v Škótsku?"
„Mám tu tajnú misiu."
„Akú?"
„Tajnú."
„Ach tak. A čo chceš odo mňa?"
„Potrebujem tvoju pomoc."
„Pri plnení tej misie, však?"
„Áno!"

Povzdychol som si a pokrútil hlavou.

„Neviem, neviem, či sa na to dám," povedal som.
„Musíš!" presviedčala ma. „Je to otázka života a smrti!"
„O čo vlastne ide?"
„Na našej planéte," začala zoširoka Nessie, „máme problém. Všetci obyvatelia sú znepokojení, pretože každý piatok k nám príde obrovský porcelánový čajník a odnesie si päť ľudí, ako potravu. Iste chápeš, že ľudia začínajú mať strach. A to sa nehodí. Hlavne nie teraz, pred voľbami."
„Prosím?" spýtal som sa a pokrčil čelo. „Ty si ako z inej planéty?"
„Veď ti to vravím!"
„No toto... A ako sa volá?"
„Čo?"
„Tá planéta, prirodzene."
„Yz-Xc-Houjuik-7689-JK-708."
„Kto vám preboha vymýšľa tie názvy?"
„To je teraz jedno!" vyštekla Nessie. „Ide o to, že potrebujeme tvoju pomoc!"
„A čo mám ako urobiť?" zvolal som.
„Odísť so mnou na našu planétu a zabiť ten čajník!"
„Ale je tu problém..."
„Aký?"
„Porcelánový čajník nie je živý predmet."
„No a?"
„No... A tým pádom ho nemôžem zabiť."
„Hlúposť!" okríkla ma.
„Chceš tým teda povedať, že sa to dá?"
„Samozrejme!"
„Ale u nás na Zemi bolo jasne dokázané, že..."
„Na Zemi," skočila mi do reči, „ste všetci organizmami tretej kategórie. To snáď hovorí za všetko."
„Tretia kategória?" spýtal som sa neveriacky.
„Stopercentne."
„A kurva."

Preglgol som a poškrabal sa vo svojich mastných vlasoch. Nevedel som, čo odpovedať a tak som radšej nehovoril nič. Čakal som, že sa tá beštia ozve prvá. A taktiež sa aj ozvala.

„Takže?"
„A musí to byť práve dnes?" spýtal som sa. „Chcel som si totiž urobiť poriadok vo svojej zbierke motýľov..."
„Musí to byť dnes!" povedala rázne. „Nemáme času na rozdávanie!"
„No dofrasa," zaklial som. „A ako sa tam dostaneme?"
„Kam?"
„No... na tú vašu planétu!"
„Predsa vesmírnou loďou!"
„Že mi to skôr nenapadlo..."

***

Tá vesmírna loď bol v skutočnosti akýsi veľký objekt, ktorý mal zvonka vzhľad obrovského gumeného zvonca. Taký čo máte vždy po ruke, keď sa upchá hajzel. Keď som sa s námahou doteperil do toho črepu, hneď som oľutoval, že som sa na tento džob vôbec dával.

„Ako dlho bude trvať cesta?" spýtal som sa.
„V najlepšom prípade tri minúty, v najhoršom štyri milióny svetelných rokov."
„Ech... No, tak to si ma skutočne potešila."

Nessie zasunula kľúč do zapaľovania a čoskoro sa naplno rozozvučali všetky motory. Oprel som sa vo svojom sedadle a uvažoval nad mnohými vecami. Napríklad nad tým, prečo si na túto prácu zavolali práve mňa. Vzlietli sme a o chvíľu sme už nerušene plávali medzihviezdnym priestorom.

„Prečo ja?" spýtal som sa.
„He?"
„Prečo ste si najali mňa?"
„My sme si ťa nenajali."
„Čo?"
„No hej... Nedostaneš za to zaplatené. Žiadna výplata. Len sme ťa láskavo požiadali, či by si nám nevyhovel."
„No super," zamrmlal som podráždene.
„A sme tu!" oznámila Nessie.
„To bolo rýchle!" kývol som uznanlivo hlavou.

Vystúpili sme na akýsi zvláštny povrch, pripomínajúci piesok. Bol však čiernej farby a voňal, ako cukrová vata. Vzduch bol sýty a nabitý elektrinou, v diaľke dokonca vyskakovali elektrické výboje pripomínajúce delfíny. Bol to skutočne zvláštny pohľad.

Všimol som si tiež, že oproti nám kráčajú akési postavy zahalené v plášťoch. Trpezlivo som čakal, kým nedôjdu až ku mne.

„Vitajte!" povedala jedna z postáv. Všimol som si, že vyzerá asi ako jašterica skrížená s leukoplastom. Nie je to síce najpresnejší popis, ale aspoň niečo...

„Zdravím," povedal som a usmial sa.
„Sme vám veľmi zaviazaní, že ste prišli!" povedal opäť ten jašteričiak. „Ja som Grigornatus Lupedicu Fucchus, prezident tejto planéty."
„A ja som Vicotr Hubbuzopjed, kráľ tejto planéty."
„A čo je vyššia funkcia?" zaujímal som sa. „Prezident či kráľ."

Obaja mimozemšťania si vymenili pohľady.

„To nevieme," zahlaholili napokon. „To sa nás ešte nikto nespýtal."
„Aha," kývol som otcovsky hlavou. „No, veď to nevadí."
„Predpokladám," ozval sa prezident, „že ste boli informovaní o našej situácii."
„Bohužiaľ áno," odvetil som.
„Výborne!"
„Ale zaujímalo by ma, ak dovolíte, že prečo vám ten čajník tak ubližuje?"
„Nenávidí našu rasu," odvetil Grigornatus.
„Ale prečo?"
„To nevieme. Ale nazdávame sa, že to má zakódované v mozgu. Geneticky."
„Chcete povedať, že má mozog?"
„Iste."
„Hm. A vykonáva ešte nejakú inú záškodnícku činnosť?"
„Myslíte okrem toho, že nás požiera?"
„Hej."
„No...," začal Grigornatus a zadíval sa na svojho spoločníka. „Neviem, či by som vám to mal povedať..."
„To by ste teda mali!" povedal som. „Ak vás ho mám zbaviť, potrebujem čo najviac informácii."
„Viete. V skutočnosti nám chodí chcať do piva."
„Ako?"
„V noci sa zakráda do našich krčiem a... no veď viete. Ští a chrchlí do nášho piva."
„To je vskutku ohavný zločin," uznal som. „Viete, kde žije?"
„Áno. Na pahorku, hneď za naším mestom."
„No, a keď to teda viete... Tak prečo ste ho neodstránili sami?"
„Skúšali sme to," prehovoril Vicotr, „ale sme naňho krátky."
„Ako to?"
„Máme z neho strach. Ovláda naše myslenie!"
„Čo to dofrasa znamená?"
„Musíme plniť všetko, čo nám povie."
„Keby vám prikázal, aby ste zožrali kravské hovno, urobili by ste to?" zaujímal som sa.
„Neviem síce, čo je to krava, ale čo sa týka toho hovna... Myslím, že áno."

Pokýval som hlavou a nasal trochu elektrického vzduchu.

„Tak fajn," oznámil som napokon. „Uvidíme, čo sa s tým bude dať urobiť."

***

Ten pahorok nevyzeral veľmi zvláštne. A nebyť toho, že na ňom rástli dva kríky, ktorých plody boli klobásy, dalo by sa povedať, že je celkom tuctový. Kým som sa naňho vydriapal, ubehla takmer hodina. Obyvatelia mesta ma vybavili vcelku širokým arzenálom zbraní: zápalkou, vreckovým nožom a jemný bielym práškom, ktorý pripomínal heroín. Alebo práškový cukor. Každému podľa chuti. Pre istotu som sa tiež dohovoril s Nessie, aby ma počkala dole a bola pripravená, keby sme potrebovali čo najrýchlejšie vypadnúť.

Nech je ako chce, teraz som konečne stál na tom posratom pahorku a hľadel na krvavo červenú oblohu. Vo vzduchu viali malé čiastočky popola. Poobzeral som sa, ale čajník som nikde nevidel. Zrejme nebol doma. Rozhodol som sa však, že si to overím:

„Hej, čajník!" zakričal som. Chvíľu som počkal, aby moje slová stihli zapôsobiť. A vtedy som si všimol, ako sa ten kus porcelánu priamo predo mnou zhmotňuje. Zrejme mal na sebe nejaký neviditeľný plášť. Asi. Každopádne, asi po piatich sekundách som mal ten čajník pred očami v celej svojej kráse. Bol poriadne veľký, asi tak dvadsať metrov. Čo bolo mrtě. Viac, než som čakal.

„Čo chceš, sopliak?" zahučal.
„Ehm... No, vieš. Chcel by som ti niečo povedať."
„Čo?"
„Je to veľmi dôležité."
„Tak čo to kurva je?"
„Nuž... Dopočul som sa, že chladnokrvne žerieš obyvateľov tejto planéty."
„To je pravda. Je na tom niečo zlé?"
„To si teda píš! Je to porušenie božieho prikázania!"
„To ťažko. Boh nie je."
„Myslíš?"
„Jasné. Sám som ho zožral."
„To naozaj?"
„Áno. Bol veľmi chutný."
„No... A taktiež som bol informovaný, že chodíš miestnym obyvateľom chcať do piva."
„To je pravda."
„Prečo to robíš?"
„Pivo je potom chutnejšie."
„Ostatní na to majú zrejme iný názor."
„Tak to ma mrzí."
„A práve preto ma požiadali, aby som... ti dohovoril."
„Vskutku?" zarazil sa čajník. „A kto vlastne si?"
„Edmund."
„Edmund aký?"
„Nijaký."
„Nezahrávaj sa so mnou, chlape a hneď to vyklop!"
„No dobre. Elat."
„Edmund Elat?"
„Uhm."

Čajník sa odrazu hromovo rozosmial. Bola to taká šupa, že som mal čo robiť, aby som sa udržal na nohách.

„Čomu sa smeješ?" zakričal som.
„No... Ja ťa totiž poznám," povedal a ešte stále sa pri tom chechtal.
„Čo?"
„No hej."
„A odkiaľ ma poznáš?"
„Som predsa tvoj čajník."
„Nerozumiem."
„Som tvoj čajník. Ten, ktorý používaš na Zemi."
„To je blbosť!" vyhlásil som. „Ako je potom možné, že sa nachádzaš aj na tejto planéte?"
„Na Zemi sa zdržiavam len cez deň," riekol čajník. „A cez noc oxidujem tu."
„Ale ako to, že si taký... veľký?"
„To vieš... Keď cestujem vesmírom, vždy sa vytvorí akási črevná diera, ktorá ma zakaždým poriadne zväčší. Ale nesťažujem si. Aspoň budím väčší rešpekt."
„No... Musím povedať, že ma to trochu vyviedlo z miery."
„Tak to proste chodí, kámo. Život je plný prekvapení."
„To teda hej. Ale čo mám teraz urobiť?"
„Nerozumiem ti."
„Nemôžem predsa zradiť dôveru tých... bytostí. Naozaj ich musíš požierať?"
„Myslím, že áno. Aj ja sa predsa musím niečím živiť."
„Hm. To je pravda," uznal som.
„Tak vidíš!"
„Ale aj tak," vyhlásil som rozhodne, „ti nemôžem dovoliť, aby si v tom pokračoval!"
„Chceš sa postaviť proti mne, ty štupeľ? Nebuď smiešny! Skúšali to väčšie esá! Všetkých som zložil. Nemáš nádej!"
„Ja si myslím niečo iné!"
„Po všetkých tých rokoch, kedy som ti tak verne slúžil? Sklamal si ma..."
„Aj ty mňa!" zreval som. Nebol to bohvieaký protiútok. Čajník to vycítil a zarehotal sa.
„A čím ma chceš ako poraziť?"
„Zápalkou!"
„To myslíš vážne?"
„Nie."
„No veď preto!"
„V skutočnosti som myslel na... na... tento biely prášok," a mrskol som ním tomu čajníku, priamo do ksichtu. Ten prenikavo zaškrečal a po chvíli som zacítil omamnú vôňu páliaceho sa porcelánu. Vtedy som zistil, že padla kosa na kameň. Ten prášok mal určite nejaké špeciálne leptavé účinky. To sa mi naozaj hodilo.

„Ty čubkysyn!" zreval a rozbehol sa ku mne. Na nič som nečakal a okamžite sa rozbehol dolu po pahorku. Tam ma mala čakať Nessie s nakopnutým motorom vesmírnej lode. Pribehol som tam práve včas.

„Štartuj!" zreval som.
„Nešlo to príliš dobre, čo?" spýtala sa.
„Skús hádať!" vyštekol som. Cítil som, ako sa zem otriasa pod krokmi obrovského kusu porcelánu. Srdce som mal až v krku.
„Prečo neštartuješ?" osopil som na na Nessie.
„No, vieš... Myslím, že som stratila kľúče."
„K u r v a! To myslíš vážne!?"
„Áno."
„Dofrasa! Dofrasa!" chytil som sa za hlavu a horúčkovito premýšľal. „Koľko máme záchranných modulov?" spýtal som sa napokon.
„Prosím?"
„Záchranné moduly! Koľko ich je!?!"
„Obávam sa, že žiadne!"
„Kurva, to si robíš srandu!"
„Nie. Trikrát som ich zrátala. Nemáme žiadny."

Rýchlo som vyskočil z tej prekliatej lode a postavil sa tomu čajníku zoči voči. Keď ma spozoroval, zastavil a sklonil ku mne hlavu.

„Hej!" zakričal som smerom k nemu. „Nezabíjaj nás prosím!"
„Prečo?" spýtal sa. Stúpala z neho para a jeho dych páchol, ako pokazené vajcia. Cítil som, že sa každú chvíľu zosype. Len som potreboval čas...
„Lebo to nie je správne! Zabi radšej seba!"
„Seba?"
„Hej."
„Si k o k o t?"
„Nie."
„Aha."

Čajník naklonil hlavu nabok, nadýchol sa a potom promptne zmizol v obláčiku logiky. Tak to malo byť. Spokojne som sa usmial a zasnene hľadel do smrdutých sračiek, čo po čajníku ostali...

***

„Výborne, pán Elat!" zvolal Grigornatus. „Zachránili ste nás."
„Ale, to nič nebolo..."
„Prosím, prijmite od nás malú pozornosť. Túto zlatú čajovú súpravu."
„Ale nie," hodil som skromne rukou. „To nemôžem prijať."
„Nie?" podivil sa prezident. „Tak dobre. Ako chcete. Serte na to."
„Ale..."
„Vravím vám: Serte na to..."

A odišiel som z dlhým nosom. Tak to chodí.