Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Aj maslo má právo na lásku

Dnešná doba intelektuálom nepraje.
Ani telepatom.
A maslu už vôbec nie.
A úplne najhoršie je, keď sa tieto tri subjekty spoja, presne tak ako to bolo v mojom prípade.
Som intelektuálne telepatické maslo. A to nie sú iba prázdne slová.
Mám rado dobrú hudbu, kvalitné víno, knihy a som nadpriemerne inteligentné. Ale dokonalé nie som. K tomu mi totiž chýba jedna podstatná vec.
Zbaviť sa panictva.
To je vlastne mojou celoživotnou túžbou, pretože, ako je známe, byť panicom je strašne ponižujúce a nedôstojné. A ak je dôstojnosť masla pošliapaná, musí sa jednoducho znova vyšliapať.
Problém však bol v tom, že som nikde nevedelo nájsť vhodnú partnerku. Skúšalo som to veľakrát, ale väčšina z nich ma odbila jednoducho:
„S maslom si to rozdávať nebudem!"
Vec komplikovala tiež skutočnosť, že moje požiadavky boli pre mnohé ženy dosť prísne. Požadovalo som napríklad IQ nad 130 a podobné záľuby ako mám ja. Čiže: žiadne komercia, ale poctivá intelektuálčina.
No, zatiaľ som nikoho nenašlo.
Som samé.
Ale blýska sa na časy, pretože práve dnes som si v istej encyklopédii prečítalo, že existuje istý „Žemľový strom," na ktorom rastú, no len si to predstavte, žemle. Chvíľu som uvažovalo nad tým, či je obyčajná žemľa pre mňa vhodná partia, ale napokon som to nechalo plávať. Rozhodlo som sa, že prvoradé je zbaviť sa panictva a je jedno s kým a za akých okolností. Úplne jedno to samozrejme nebolo, ale celkom naivne som dúfalo, že by sa medzi žemľami mohla teoreticky objaviť vhodná kandidátka.
Zbalilo som si teda svoje veci a vydalo sa priamo na Gustavov Kopec, kde sa podľa encyklopédie mal ten podivuhnodný strom nachádzať.
Cestou som stretlo kamaráta Špekáčika.
„Hej, Maslo!" zakričal na mňa.
„Hm?"
„Prišiel si už o veniec?"
Tu sa tuším o ničom inom ani nehovorilo.
„Už sa na tom pracuje," povedalo som s úsmevom.
„Ako to myslíš? Snáď si si nenašlo babu?"
„Nie. Na to som príliš intelektuálne a samotárske. Ale idem využiť služby Žemľového stromu."
„Dobrý výber," pochválil Špekáčik, zachmúril sa a pokračoval vo svojej ceste. Okolo jednej popoludní som konečne aj ja dorazilo na miesto. Strom bol naozaj vysoký, týčil sa až k oblakom a skutočne na ňom rástli žemle. Boli hladké, oválne a vzrušujúce. Pocítilo som, ako mi telom prebehla vlna rozkoše. Keď som však plné elánu vykročilo k stromu, z kríka vyskočil nejaký starý páprda s modrou šiltovkou a svojim mohutným telom mi zatarasil cestu.
„Kamže?" zasipel prísne.
„K stromu," povedalo som ustráchane. V hlave sa mi plieskala myšlienka, či by nebolo výhodnejšie vypariť sa. Nebuď strachopud, okríklo som s v duchu. Teraz už neutečieš!
„Tam ísť nemôžete," povedal dedo.
„Chcete mi v tom brániť?"
„Presne tak!"
„Kto vlastne ste?"
„Ja? Povedzte kto ste VY!" smečoval starec a skrz medzeru medzi zubami vypľul na zem obrovský chuchvalec slín. Dokonca v ňom plávala ryba. Pozoruhodné.
„Ja som maslo," odvetilo som. „Intelektuálne maslo."
„Môžete mi to prosím zopakovať? Zdalo sa mi, že vravíte, že ste intelektuálne maslo."
„A presne to aj som."
„Takže vy ste maslo?"
„Intelektuálne."
„Nevyzeráte tak."
„A ako vyzerá maslo?"
Neodpovedal.
„A kto ste vy?" spýtalo som sa kultivovane.
„Som strážca tohto stromu."
„Och, to je pekné. A pred čím ho strážite?"
„Pred ničím."
„No, tak potom vlastne strážca nie ste."
„Ale som," trval si na svojom. „Dávam pozor, aby ten strom neutiekol."
„Kam?"
Pokrčil plecami.
„To je fuk. Niekam," povedal.
„Ale ja sa k nemu musím dostať!"
„Prečo?"
„Potrebujem sa zbaviť panictva!"
Starec sa uchechtol.
„Ty sa panic?" spýtal sa posmešne.
„Ani mi to nepripomínajte!"
„Nie, o to nejde... Ibaže... nikdy som si nemyslel, že by sa chcelo zbaviť panictva MASLO."
„Tak to vidíte," povedalo som ustato. „Tak to už na svete chodí."
„To už o chvíli budú sexovať asi aj pudingy," reptal dedo. „Tento svet sa rúti do záhuby..."
Mlčalo som. Žiadna inteligentná floskula, ktorá by sa hodila na odpoveď mi nenapadala.
„Hm. A prepáč, že som tak dotieravý, ale...," pošúchal si starký bradu, „ako to chceš urobiť?"
„Čo tým myslíte?"
„No... veď vieš."
„Normálne," odvetilo som. „Proste skočím na jednu žemľu a rozotriem sa po nej."
„A to bude všetko?"
„Všetko."
„A čo bude potom?"
„Potom nebudem panic."
„Ale...," začal starec. „To je predsa nezmysel."
„Ale nie je," hodilo som rukou. „A hneď vám to dokážem!"

Odskackalo som ku kmeňu a potom bezradne zmeralo výšku stromu. Bezmocne som pozdvihlo kútiky úst v distignovanom prejave o pomoc.

„Ehm... mohli by ste mi pomôcť?" spýtalo som sa ešte pre istotu, keďže starec nebudil dojem zaryté intelektuála. Dedo pokrčil plecami, pristúpil ku mne a zdvihol ma, aby som dočiahlo na prvú žemľu.

„Táto sa mi nepáči," zadudralo som.
„Chcete ísť vyššie?" spýtal sa dedo.
„Ak by vám to nevadilo..."

Starký sa s ťažkosťami vyštveral na najnižší konár a potom na na ňom opatrne postavil. Držal ma v ruke, ktorú teraz zdvihol vyššie do koruny stromu, ktorá bola obťažkaná prvotriednymi žemľami. Jemne sa kývali v jarnom vánku a vyzerali skutočne zvodne.

„Hej, chlapče," zavolala na mňa jedna. „Chceš si užiť?"
„Hm," povedal som znalecky a obzeral si ju. „Vyzeráte dobre, madam."
„Ďakujem."
„Ale neviem, či ste intelektuálne tak zdatná, ako ja."
„A čo to s tým má spoločné?"
„Dosť."
„Mám IQ 123!" vyhlásila žemľa pyšne. Jej ostatné kolegyne obdivne hvízdli.
„To je bohužiaľ málo," pokrútilo som hlavou.
„Čooo?" rozohnila sa žemľa. „Málo?! Veď počkaj, ty hnusné maslo!"

Začala sa nebezpečne kývať v snahe dostať sa ku mne bližšie. Jej úmysly boli zrejme nečisté. Videl som jej na tvári, že by ma najradšej pomlela ako náplň do kačky. Bolo hneď vidno, že toto nie je tá pravá.

„Poďme radšej vyššie, pane," povedalo som ustráchane. Starec čosi zamrmlal a pomaly sa vyštveral na ďalší konár. Kĺby mu pri tom nepríjemne vŕzgali.

„Už by ste si mohli vybrať, mladý pánko," zapindal. „Nemám na to celý deň!"
„Len pokoj," chlácholilo som ho. „Pri výbere partnerky musím byť obozretné!"
„Ak by ste si nevybrali, tak starý Fero od Majera má strom na ktorom rastú maslové šišky," nadhodil dedo.
„Hm," chvíľu som nad tým premýšľalo. „Nie," povedalo som napokon. „Šišky sú na mňa príliš vášnivé a temperamentné. Ja potrebujem hĺbavú intelektuálku!"
„Tak to si na správnej adrese!" zavolala jedna zo žemlí. Zadívalo som sa na ňu. Bola naozaj pekná. Niežeby by ma to zaujímalo. Mňa zaujíma IBA duševná krása.
„Aké máš IQ?" spýtalo som sa bez okolkov.
„Rovných dvesto!"
Zneistelo som. Také IQ som nemalo ani ja. Snáď to nebude prekážka v našom vzťahu. Dúfalo som však, že moju otázku nenamieri proti mne. V hĺbke svojho srdca som však vedelo, že sa to spýta. A ona ma nesklamala.
„A ty?" spýtala sa.
Dopekla, zadudralo som v duchu a zvádzalo drsný boj so svojou prirodzenosťou, ktorá mi kázala povedať pravdu.
„Tiež dvesto," zaluhárilo som nepresvedčivo. Niekoľko žemlí sa zborovo rozchechtalo.
„Okrem toho mám rada Schopenhauera, Tolstoja a Dostojevského," vychrlila žemľa-
„Hm. To znie dobre," prikývlo som.
„A môžeme si pohovoriť aj na vedecké témy!"
„Hm."
„A ty?" nadhodila žemľa.
„Ja obľubujem skôr Jungove teórie, ale ani Nietzsche nie je zlý."
„Hm. A aký veľký máš nástroj?"
„Čo prosím?"
„Veď vieš... Tvoj... nástroj," opakovala dôrazne a ruakami naznačila, čo tým myslí.
„Príliš veľký nie," priznalo som s rozpakmi. „Ale zato sa dá tvarovať!"
To zrejme rozhodlo.
„Tak dobre," usmiala sa žemľa. „Myslím, že to spolu môžeme skúsiť."
„Pán maslo?" spýtal sa dedo a škrípal zubami. „Už ste si vybrali?"
„Myslím, že áno..."
„Tak áno, alebo nie?"
„Áno."
„Fajn," povedal, odtrhol žemľu a odniesol nás na zem. Potom sa chytil za ruku.
„Myslel som si, že mi odpadne," povedal. „Na také maslo máte dosť veľkú váhu..."
„To viete... Tuky," vysvetlilo som s úsmevom. Potom som sa láskavo zadívalo na svoju milú.
„Urobíme to tu?" spýtalo som sa.
„Pred ním?" spýtal sa žemľa a ukázala na deda.
„Mňa si nevšímajte," odkašľal si. „Budem dávať pozor, aby vás nikto nerušil."
„To znie dobre," usmialo som sa a naklonilo sa k žemli. Vnímalo som erotické tvary jej tela a jej ženskosť. Zacítil som omamnú vôňu sezamových zrniek. Tá vôňa ma vždy rozrajcuje. Vyliezlo som na ňu a pomaly za začalo roztierať. Bol to príjemný pocit. Napriek tomu som vôbec nevedelo, čo vlastne robím a každopádne to všetko skončilo až príliš skoro. Celé to vlastne trvalo iba pár minút.
Maximálne vzrušenie, minimálny akt, predhodil som túto filozofickú myšlienku svojmu mozgu.
„Nebolo to najhoršie," zhodnotila žemľa. Stále som ležalo roztečené na nej a oddychovalo.
„To malo byť všetko?" spýtal sa dedo a z jeho hlasu som pochopil, že nie som jediné, koho výsledok sklamal.
„A čo by ste ešte chceli?" odfrkla žemľa a chystala sa ma zo seba striasť. V tej chvíli však na nás padol tieň a nejaký hlas so škótskym prízvukom zahuhňal:
„Maslová žemľa! Tie milujem!"
Niekoľko konárov sa naklonilo nad vrieskajúcu žemľu a uchopilo ju do svojich odporných pazúrov. Aj so mnou. Strom si žemľu a mňa zdvihol k zaslineným ústam a otvoril papuľu dokorán.
„Pomôžte nám!" zakričalo som smerom k primrazenému dedovi, ale ten len čumel, neschopný slova a pohybu. Mocné čeľuste stromu nás začali rytmicky drviť. Bolelo to. Snažilo som sa prisať na jeho tesáky a rozložiť svoju intelektuálnu mozgovú silu na našu záchranu, ale na niečo TAKÉTO som bolo prikrátke.
Žemľa škriekala prenikavým basom. Nikdy by som si nebolo pomyslelo, že tak môže škriekať ŽENA.
Čoskoro sme obaja boli v jeho žalúdku. Vďaka svojim telepatickým schopnostiam som však presne vedel, čo sa odohráva vonku.
Strom si oblizol konáre a usmial sa na starca.
„Čo si to urobil?" zvolal dedo prenikavo a snáď aj trochu nahnevane.
„Čo?" spýtal sa strom dotnkuto. „Nebol to snáď môj olovrant?"
„Ty sviniar!" zavyl starec. „Zabil si mojich priateľov!"
„Priateľov?" zaškeril sa strom. „Myslíš tú ŽEMĽU? A to MASLO? Chlape, nájdi si babu..."
„Ja ťa...," zareval dedo, vyhrabal z trávy svoju zlatú sekeru a pristúpil ku stromu. Ten sa s novo vzniknutou situáciou príliš nesral. Chytil nebohého starca a zožral ho.
„Zákusok neuškodí," povedal a mlsne si oblizol pysky. Starec sa dokotúľal do žalúdku a s čľupnutím dopadol priamo medzi nás.
Všade naokolo sa miešalo plno žalúdočných štiav a ďatlov v pokročilom štádiu rozkladu.
Dokonca som tu zahliadlo aj mŕtvolu mladej ženy s veľkými kozami.
Aj strom má právo na potešenie, odpovedali mi na to moje myšlienky.
„Kto ho teraz postráži?" zabedákal starec a začal sa čvachtať vo svojom malom jazierku nevytrávených ďatlov a roztočov. Zacítili sme mierne otrasy.
„Ďakujem, že ste nás postrážili," povedalo som mdlo.
„Parfaitement!" povedala žemľa.
A vtedy som si uvedomilo, že som našlo lásku svojho života.
Dátum vloženia 2. 9. 2008 15:51
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2044
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. zmrzlinka

    co znamena Parfaitement!? prepacte mi moju nevzdelanost ale dost ma to zaujima..kvoli tomu maslu...

    2. 9. 2008 16:01
  2. jonqa

    znamena to dokonale, perfektne......aa presne take to je cele...perfektné

    2. 9. 2008 16:33
  3. zmrzlinka

    dik =] tak potom s tebou plne suhlasim=]

    2. 9. 2008 16:41
  4. Saphira

    super aj názov

    2. 9. 2008 17:45
  5. Maryen

    No uzasneee.. velmi sa mi to paci...znova raz si pobavil.. mas teda velkuu fantaaziu..

    2. 9. 2008 18:00
  6. Edo Elat (napísal autor básne)

    dakujem vam vsetkym... som rad, ze sa vam to paci

    2. 9. 2008 18:32
  7. maslo

    Veru že má

    2. 9. 2008 21:10