Basnicky.sk

Sedím pri truhle, v ktorej leží moje mŕtve telo.Ja som už iba neviditeľný duch.Som mŕtva už dva dni. Čakám na svoj vlastný pohreb. Možno to tak má byť. Človek by mal vedieť, či ho ľudia naozaj mali radi a to najlepšie zistí asi po svojom živote na zemi.
Ľudia pomaly kráčajú k truhle,skláňajú sa nad ňou a po väčšine plačú.
Môj otec a mama...Sú takí zničení! Toľko krát som sa s nimi hádala a vykričala im do očí, že ma neznášajú .Že pre nich nič neznamenám.A pri tom ma majú tak radi a ja ich tiež.Ale už nikdy im to nepoviem.Chcela by som ich ešte raz objať a povedať im neplačte nado mnou, veď ja, som tu. Všetko bude fajn, som s vami. No oni ma nepočujú a plačú ďalej s ostatnými.
Potom sa k truhle približujú moje sestry. Na moje prekvapenie,aj oni plačú ako malé deti, ktorým ukradli hračku. A ja krava, som si myslela, že ma nemôžu ani len vystáť!
A v tom k truhle ide jeden za druhým, zvyšok mojej rodiny. Všetci plačú !Moji starí rodičia, tety, ujovia, bratranci, sesternice...Všetci sú tu.
A nakoniec moji kamaráti. Moja najlepšia kamoška!Je taká smutná. Čo by som bola zato dala, keby sme mohli byť teraz niekde spolu a smiať sa. Ostatní kamaráti tiež plačú.
A v tom uvidím jednu zlomyseľnú babu,ktorá ma nikdy nemala rada .Aj ona plače,ako keby jej bolo ľúto ,že som zomrela.Aj tak jej v očiach vidím ten šťastný pohľad.Je rada, že ma už niet.Keby som tak teraz ožila a vyhnala ju z tato.
Áno!Chcela by som ožiť. No nie kvôli nej, ale kvôli ľuďom, ktorí ma majú radi. Čoby som dala,ešte za jeden okamih s nimi.Keby som vedela, že havarujem a potom zomriem,tak by som odčinila všetko zlé a bola s mojimi najmilovanejšími a hovorila im, ako ich mám rada.Ale nikto nevie, kedy zomrie. Smrť je nečakaná, a my si ju nevyberáme. Zasiahne nás vtedy, keď to najmenej čakáme. Smrť žije v nás a striehne až do poslednej minúty,až kým sa nerozhodne s nami skoncovať.