Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

O.P.I. 15: Zlaté oči

Zaplietol som sa do toho čírou náhodou, ako ostatne vždy. Začal to tým, že ma ten chlapík navštívil v kancelárii. Neurobil na mňa dobrý dojem. Mal na sebe čiernu košeľu a nohavice rovnakej farby. Na očiach mu trónili slnečné okuliare a v ruke držal bielu slepeckú palicu. K podobným ľuďom chovám maximálnu nedôveru. Obyčajne odo mňa chcú vytrieskať nejaké zľavy, akoby som ja mohol za ich postihnutie.

„Zdravím," povedal som a ponúkol ho cigaretou, na znak toho, že som jeho kamoš, aj keď to nebola pravda.
„Nefajčím," mal škrabavý hlas. Opatrne sa posadil na stoličku.
„Takže?" začal som.
„Potrebujem vašu pomoc."
„Ako sa voláte?"
„Milutín Malevil."
„Pekné meno. Také lyrické."
„Ďakujem," zaškľabil sa. „Viem, čo mi asi chcete povedať..."
„Čo?"
„Že s takým menom by som mal byť buď pornoherec, alebo básnik."
„Alebo buzna," zamrmlal som.
„Čo prosím?"
„A ste?" usmial som sa. „Teda, ste porno..."
„Nie!" odsekol rázne. Odkašľal som si.
„No... Veď dobre. Mne je to jedno."
„Potrebujem vašu pomoc," zopakoval, akoby som bol hluchý.
„Som vaša jediná nádej?" spýtal som sa obozretne.
„Záleží na tom?"
„Určite."

Povzdychol si.

„Áno, O'Really. Ste moja jediná nádej."
„To sa mi páči," usmial som sa. „Tak o čo ide?"
„Dúfam, že ma nebudete pokladať za blázna."
„Už sa stalo."
„Čo prosím?" zaprskal.
„Ja za blázna považujem každého," uviedol som ho do situácie. Uľahčene si vzdychol.
„Povedzte mi o čo ide," vyzval som ho.
„Dobre. Ale sľúbte, že sa nebudete smiať, ako všetci tí psychiatri u ktorých som bol..."
„Nikto sa nesmeje ako psychiatri, Malevil."
„Viete," povedal a preglgol. „Možno to pre vás bude šok, ale... Som slepý."
„Ale hovno!" vykríkol som exaltovane.
„Je to tak."
„To by mi teda ani vo sne nenapadlo."
„Nie ste prvý," pokyvkal hlavou. „Ale možno vás bude zaujímať, že som nebol slepý vždy."
„Áno. To ma teda skutočne zaujíma."
„Oslepol som iba včera."
„Naozaj?"
„Áno. A viete, ako sa to stalo?"
„Vstrekli ste si do očí výťažok z cibule?"
„Nie."
„Tak potom nemám ani poňatia."
„Ide o to... Že moje oči odo mňa proste utiekli."
„Ou."
„Ráno som sa zobudil a jednoducho som ich nemal."
„Ou."
„To znamená, že museli niekde zdrhnúť."
„Ou."
„Vravíte niečo?"
„To je skutočne zvláštna historka, pán Malevil."
„To nie je historka!" zavrčal. „To je pravda!"
„Možno vám ich len niekto ukradol," dumal som nahlas. „To je trochu pravdepodobnejšie..."
„No...," naklonil hlavu nabok. „Možno."
„Viete o niekom, kto by mal záujem o vaše oči? Alebo povedzme... Kto by mal záujem ich ukradnúť?"
„Myslím, že v mojom živote by sa našlo veľa ľudí, ktorí by toho boli schopní!"
„Prečo?"
„Moje oči boli totiž zo zlata."

To už bolo na mňa priveľa. Vytiahol som z vrecka fľašu vodky a s potešením som si zopárkrát logol. Porušil som sľub, že už nebudem piť v práci. Ale nehneval som sa na seba. V živote detektíva sú proste situácie, kedy je chlastať nielen prospešné, ale dokonca bezpodmienečne nutné.

„Prečo ste mali oči zo zlata, Malevil?" spýtal som sa chrapľavo.
„Chcel som. Tak sa mi to páčilo."
„Muselo to byť riadne nákladné," poznamenal som.
„To teda bolo!"
„Ale museli ste predsa rátať s tým, že vám ich niekto čajzne... Ľudia predsa niesú sprostí. Ani slepý," dodal som polohlasom. Našťastie ma nepočul.
„Asi vás to prekvapí, ale nemyslel som si to..."
„Hm..."
„Myslíte, že je nádej, že by ste ich dostali späť?"
„Nádej je vždy," prehodil som múdro. „Netreba všetko vidieť hneď čierne."
„Prosím?"
„Ech... Ale nič."

***

Z oblohy sa zniesla snehová vločka a nečujne dopadla na chodník. Bol som v depresii. Dokonca v takej veľkej, že som sa uchýlil k tomu, sledovať snehové vločky. Prípad sa nehýbal. Teda presnejšie povedané, ešte som nepodnikol žiadnu zmysluplnú činnosť, na to, aby som ho rozhýbal, ale to bolo spôsobené jednoducho tým, že som nevedel, ako začať.

Keby som bol oko, kam by som sa skryl? dumal som.

Zamieril som do Bertrandovho kníkupectva. Bertrand bol sčítaný, ako prasa. No dobre, to možno nie je najlepší príklad, ale nech je ako chce... Dúfal som, že mi pomôže.

„Ahoj, Bert," pozdravil som ho a striasol zo seba tú trochu snehu, čo na mňa napadala. Bertrand sa na mňa zadíval.
„Ahoj," povedal. Pristúpil som k jeho stolu.
„Mám problém," povedal som.
„Áno?" ani nezdvihol zrak od tej knihy, čo čítal. Tuším sa to volalo Kopretina duše.
„Áno. Mám nový prípad."
„V tvojom ponímaní je nový prípad problém?"
„V istom slova zmysle... Áno."
„Zaujímavé. O čo ide?"
„Prišiel za mnou jeden chlapík."
„Nezačína to moc originálne."
„Bol slepý."
„Napľul si mu do kávy?"
„Nie."
„Prečo?"
„Lebo som mu žiadnu neponúkol."
„Múdro," kývol Bert hlavou.
„Najal si ma, aby som našiel jeho oči."
„Oči?"
„Hej. Niekto mu ich šlohol. Boli totiž zo zlata."
„Kto by si už len dával vyrobiť oči zo zlata?"
„Jedného poznám. Milutín Malevil."
„A to je kto?"
„Môj klient."
„Čo je pornoherec, či čo?"

Utrel som si čelo, na ktorom vystúpili kvapky potu. Vytiahol som cigaretu a zapálil si.

„Čo si o tom myslíš?" spýtal som sa napokon.
„Myslím," začal Bert, „že by si mal dôkladne prehodnotiť, aké prípady berieš."
„Čo tým chceš povedať?"
„Len to, že možno ťa ten tvoj Milutín poriadne obluháril."
„Čo?"
„Oklamal," upresnil.
„Tak moment," zdvihol som ukazovák. „Ty si myslíš, že mi nehovoril pravdu?"
„Čo si myslím?" uchechtol sa. „Nájdi si v slovníku slovo „klamár." Uvidíš, čo tam nájdeš."
„Svoju fotku, nie?" skúsil som to.
„Nie, ty debil," zavrčal Bert. „Nájdeš tam definíciu slová klamár."
„Aha."

Na chvíľu som sa odmlčal a pofajčieval.

„Ale to nedáva zmysel," povedal som napokon.
„Čo?"
„Keby mi klamal, tak načo by za mnou chodil?"
„Kriste, Earl, to mám vedieť všetko?"
„Všetko nie. Len to čo potrebujem."
„A to je?"

Zhlboka som sa nadýchol a mohutným basom zvolal:
„Kde sú tie oči?"
„Odkiaľ to mám vedieť?"
„Neukradol si ich?"
„Jasné, že nie!"

Prešiel som si rukou po strnisku.

„Hm. A nečítal si nejakú encyklopédiu, alebo niečo... kde by sa písalo, kde by sa mohli nachádzať?"
„No...," povedal Bert. „Myslím, že keď som mal takých trinásť, tak som čítal knihu s názvom... ako to bolo?... hm... Padla mi do oka, ale ja jej drátom do oka.."
„A čo sa tam písalo?"
„Že keď oči niekto ukradne, tak ich s najväčšou pravdepodobnosťou odnesie do skladu s názvom UHREN."
„To tam fakt bolo?"
„Hej."
„Ten sklad je predsa hneď vedľa mojej kancelárie!" žasol som.
„Hej. Ale príliš by som sa na tie informácie nespoliehal."
„Prečo?"
„Tá kniha bola totiž rozprávková."
„Aj v rozprávkach je zrnko pravdy," povedal som filozoficky. „Preverím to!"

***

V zabudnutom sklade, ktorý som kedysi familiárne pomenoval UHREN-čík, bolo vlhko, tma a ticho. To ma trochu znervóznilo, ale snažil som sa upokojiť tým, že všetko ide podľa plánu, hoci som paradoxne, žiadny plán nemal. Ale nevadí. Aj to bola súčasť plánu. Hltol som si pálenky pre povzbudenie a spevavým hláskom zavolal:

„Héééj! Je tu niééékto?"

A vzápätí prišla odpoveď:
„Áááno!"
„A któóó!"
„Niktóóó!"

To ma nasralo. Rýchlo som sa rozbehol tam, odkiaľ podľa mojej bystrej mienky prichádzal ten hlas. Vykukol som spoza starého bojlera a uvidel som dve oči, ako radostne poskakujú v svite mesiaca. Naozaj boli zo zlata. Vyzeralo to, akoby spolu tancovali. Oči, ktoré tancujú. Hm.
Znova som si logol.
Potom som, plný guráže, vystúpil z tieňa.
„Hej!" zakričal som. Obe oči sa na mňa upreli.
„Čo to má byť?" spýtal som sa drsne.
„Čo chcete?" spýtalo sa ma prvé oko. Hovorilo s hrozným britským prízvukom, takže sa mi najprv zdalo, že na mňa prehovorilo mongolsky.
„Hľadám tu oči!" povedal som bystro.
„No, tak to sme my," odvetili obe buľvy.
„Vraj vás niekto ukradol. Váš majiteľ vás zháňa!"
„Nikto nás neukradol!" vyviedli ma z omylu. „Zdrhli sme."

Došľaka! pomyslel som si. Tak Malevil mal pravdu. Asi by som mohol občas dať aj na mienku iného človeka, než som ja...

„Najal ma, aby som vás našiel," pokračoval som.
„Máte smolu! My sa totiž nikdy nevrátime!"
„Prečo?"
„Sme zamilovaní."

Usúdil som, že je čas na ďalší poriadny glg, aby trochu prečistil moje mozgové kanáliky.

„Ako prosím?" spýtal som sa. Stále ma utešoval pocit, že som možno nepočul dobre.
„Je to tak, ako vravím!" povedalo jedno oko, očividne mužského pohlavia. „Sme zamilovaní!"
„A preto sme ušli," doložila jeho partnerka.
„Tak moment!" zvolal som. „Počkajte, nech si to chvíľu zrovnám v makovici... Vy ste akože... zamilovaní?"
„Áno."
„A preto ste zdrhli?"
„Áno."
„Aký bol dôvod?"
„Nemohli sme sa stýkať. Keď sme boli v... Malevilovi."
„Boli sme tak blízko... a predsa tak ďaleko!" povedala jeho partnerka pateticky.
„Tak to mi budete musieť vysvetliť!" vyhlásil som.
„Nemohli sme sa stýkať intímne. Už chápete?"
„Aha," povedal som a logol si pre istotu dvakrát. „A aké máte plány teraz?"
„Myslíte potom, čo sa zosobášime? No, potom chceme rozbehnúť niekoľko projektov. Ale v prvom rade... Ovládnuť svet!"
„Rúbete trochu vysoko, nezdá sa vám?"
„Ani nie."
„Nechcem vám kaziť ilúzie, ale skutočne si myslíte, že sa vám podarí ovládnuť svet?"
„Nevidím dôvod prečo by nemalo" odvrkol ten oko-chlap.
„Takže sa nevrátite?" spýtal som sa, aby som si to potvrdil.
„Prečo by sme sa vracali?" zvolali obe oči. „Tu máme všetko, čo potrebujeme."
„Je mi ľúto," pokrútil som hlavou. „To vám nemôžem dovoliť."
„A čo?"
„Aby ste ovládli svet."
„Prečo?"
„No, najmä preto, lebo som jeho súčasťou. To je dosť dobrý dôvod."
„Pre nás nie!"
„Nedovolím vám to!"
„Skutočne?" zaškerila sa (aspoň sa mi to tak zdalo) očná ženská. „A ako nám v tom chcete zabrániť?"

V tej chvíli som z vrecka vytiahol malý sprej s výťažkom cibule a vstrekol ho tým očiam priamo do... očí. Nezdalo sa, že by im to vadilo.

„Haha!" zaburácalo oko. „Nebuďte sprostý! Sme predsa zo zlata! Takéto sračky na nás neplatia."
Začal som horúčkovito premýšľať. Čo platí na zlato? A vtedy mi to došlo. Vytiahol som svoju fľašku. Ešte bola z polovice plná. Odkrútil som uzáver a s ťažkým srdcom, vychrstol tekutinu na buľvy.

„Ty hajzel!" zavylo oko a po chvíli nečujne kleslo na zem aj so svojou kamoškou. Nepohli sa. Kam sa hrabe svätená voda, pomyslel som si.

Potom som vytiahol malý sáčok a obe oči doňho vhodil. Zapálil som si cigaretu a ponáhľal sa tie buľvy roztaviť...

***

„Ľutujem, ale... zlodej ich už roztavil," informoval som Malevila.
„Tak to je škoda," povedal, ale nezdalo sa, že ho to trápi. Už nemal slnečné okuliare. Miesto toho na mňa hľadel očami z čistého striebra.
„Striebro je lepšie," informoval ma. „A pohodlnejšie."

Prikývol som.

„Máte pekné zlaté hodinky," pochválil Malevil. Usmial som sa.
„Ďakujem," povedal som.
„Vyzerajú trochu ako..."
„Sú po otcovi," povedal som rázne.
„Aha. No, ja som len chcel, že mám taký pocit, akoby... akoby ma pozorovali."
„Ale prosím vás," hodil som rukou. „To len preto, lebo máte fetiš na oči."
„Asi máte pravdu," povzdychol si. Potom odrátal môj honorár (predsa len, úlohu som splnil, no nie?) a začal sa šuchtať ku dverám.

„A pán Malevil?" zavolal som naňho. Obrátil sa.
„Áno?"
„Predpokladám, že o týždeň sa uvidíme znova..."
„He?"
„To viete... Aj po striebre je teraz veľký dopyt."

Zavrčal a poriadne tresol dverami. Už som ho nikdy v živote nevidel. A neľutoval som to.
Dátum vloženia 22. 8. 2008 09:56
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1677
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. milson5

    tak s tymto si sa asi dost pohral ... super, alogicky unikatne a hlavne na zasmiatie, zlate zamilovane oci co utiekli do rozpravkoveho skladu aby vladli svetu

    22. 8. 2008 12:31
  2. milson5

    mam kvoli tebe dobru naladu

    22. 8. 2008 12:33
  3. Edo Elat (napísal autor básne)

    vdaka, milson... ano, je pravda ze s tymto som sa trochu viac pohral... a zrejme nasledkom toho sa mi to pisalo velmi, velmi dobre )

    22. 8. 2008 13:00
  4. predpolnocna a.

    ok ok ok

    24. 8. 2008 13:14