Basnicky.sk

Sedel som vo svojej kancelárii a čítal nové vydanie Svetlých zajtrajškov. Hoci, čítal je veľmi silné slovo. Skôr som si so záujmom prezeral fotku tej nahej baby, čo vždy býva na štvrtej strane. Vtedy zadrnčal telefón.
„No?" spýtal som sa.
„Sused je upír."
„Ohó, spomaľte, synku. Pekne po poriadku. Najprv sa mi predstavte."
„Som Teofil Grindrman."
„Fajn. Oficiality máme za sebou. Takže? Čo ste to chceli?"
„Sused je upír."
„Noazaj?" spýtal som sa pobavene.
„Áno!"
„A čo s tým mám ja?"
„Musíte ma ho zbaviť!"
„A prečo by som mal? Mne predsa škodu nerobí!"
„Je to predsa vaša práca!"
„To je," prisvedčil som, „ale ja som detektív. A tento prípad sa mi nezdá celkom detektívny, ak mi rozumiete."
Nastalo mlčanie. Znudene som vyčkával.
„Poriadne vám zaplatím!" povedal Teofil.
„Chcete ma podplatiť?"
„Áno."
„Výborne!"


***

Vypýtal som si od neho adresu a ihneď som sa vybral k jeho domu. Býval v takej zapadnutej štvrti, kde sa to len hemžilo tulákmi a ožranmi. Zapadol by som sem. Zaklopal som na dvere. Otvoril mi asi štyridsaťročný chlap. V očiach mal strach.
„Vy ste O'Really?" spýtal sa.
„Zrejme," prisvedčil som.
„Poďte ďalej!"
Hneď ako som prekročil prah domu, mi do nosa udrel odporný zápach.
„Čo to je?"
„Cibuľa!" povedal radostne Teofil. „Rozvešal som ju po celom dome!"
„A prečo preboha?"
„Vraj je účinná proti upírom..."
„To bude skôr cesnak, synu..."
Teofilovi sa rozšírili zrenice.
„To myslíte vážne?!" vyhŕkol.
„Obávam sa, že áno..."
„Tým chcete povedať, že ma ten upír mohol hocikedy zabiť?"
„Jasné!" odvetil som veselo.
„Ale to je strašné! Strašné!"
Nič som mu na to nepovedal. Miesto toho som sa zvalil do jedného z kresiel a zapálil si cigaretu.
„Takže," povedal som. „Trochu mi opíšte toho vášho suseda..."
„Hm. Meter osemdesiat, hnedé vlasy, čierne oči..."
„Myslel som skôr na jeho správanie," prerušil som ho, „alebo niečo, podľa čoho usudzujete, že je upír."
„Vždy má strapaté vlasy."
„A?"
„Nechápete prečo?"
„Nie."
„Pretože sa neodráža v zrkadle!"
„Možno ho nemá..."
„Ale prosím vás!"
„Alebo je to jeho špeciálny účes... čo vy viete?"
„Vždy vychádza len v noci!" pokračoval Teofil.
„Na to nevidím nič zvláštne... Sám to tak väčšinou robím."
„Tak dobre!" zavrčal. „A ako vysvetlíte toto? Už traja ľudia z tejto ulice zmizli!"
„Možno sa odsťahovali... a po pravde, ani sa im nečudujem!"
„Prestaňte!" okríkol ma. „O'Really, myslel som si, že ste profesionál! A vy tu miesto toho obhajujete monštrum! A pritom by ste ho mali loviť!"
„Snažím sa len získať nejaké informácie!" povedal som, „Aby nedošlo k omylu. Kým sa dám na akciu, musím si byť na sto percent istý tým, že..."
„Moje dôkazy vám nestačia?!" spýtal sa podráždene.
„Sú dosť nejasné."
„Tak čo navrhujete?"
Vstal som.
„Plán je takýto," začal som, „pôjdem toho suseda navštíviť. Trochu si ho preklepnem..."
„To ho ako znásilníte?"
„Overím jeho totožnosť!" zasyčal som.
„Ach tak."
„A ak sa vaše podozrenie potvrdí, tak ho zneškodním hneď na mieste. A bude po prdeli."
„Po čom?"
„Teda, po upírovi... chcel som povedať. Kde býva?"
„Hneď vedľa. Je to predsa môj sused."
„Aha, no jasné! A jeho meno?"
„Victor Finklestein."

***

Zaklopal som na jeho dvere. V ruke som držal najnovšie vydanie Strážnej veže. Otvoril mi sám Victor. Tvár mal trochu pobledlú, ale inak javil známky zdravého a vcelku normálneho jedinca.
„Dobrý deň!" povedal som rezko.
„Čo chcete?" spýtal sa hlasom ako prasknutý zvon.
„Ja len... chcel som sa vás spýtať, či by ste nemali záujem o najnovšie vydanie Strážnej veže."
„Čo to je?"
„Časopis organizácie pre ktorú pracujem... ak chcete, mohol by som vám o nej povedať viac... keby ste ma pozvali dnu," dodal som opatrne.
„Nemávam veľa návštev."
„Žijete sám, čo?"
„Prečo si to myslíte?"
„No... len mi to tak napadlo."
Nespúšťal zo mňa oči.
„Tak poďte," povedal napokon. Usmial som sa a vošiel dnu.
„Rád by som vám položil niekoľko otázok," začal som, „Nebude to nič nepríjemné. Len obyčajný triviálny dotazník... ehm... súhlasíte?"
„A mám na výber?"
„No dobre... takže, prvá otázka: aký máte vzťah ku krvi?"
„Čo prosím?"
„No, váš vzťah ku krvi... aký je?"
„Nerozumiem."
„Máte rád krv?"
„Čo?"
„No, že či vám chutí?"
„Prepáčte?"
„Kurva, si upír či nie?" oboril som sa naňho. Pritisol si ruku na srdce, v tvári šokovaný výraz.
„Čo?" spýtal sa ma. Oči mal ako bizónie gule.
„Pýtam sa, či si upír!" zopakoval som a rukou už šmátral po mojej zbrani so striebornými nábojmi. „A ako vidím... podľa tvojej reakcie je to viac než pravdepodobné!"
„To nie! Nie!" zalomcoval rukami. „Vysvetlím vám to!"
„Tak rýchlo!"
„Viete... ja v skutočnosti nie som upír."
„Nie? A tomu mám akože veriť?"
„No... áno."
„Tak to máš smolu!"
„Prečo?"
„Lebo tomu neverím!!!"
Victor sa nadýchol.
„Počúvajte!" povedal. „Vec sa má tak, že ja síce upír nie som...," poobzeral sa, „ale viem o niekom kto je."
„Kto?" spýtal som sa nevrlo. Začínalo ma hnevať, že prípad ešte nie je na konci. Victor ukázal prstom nahor.
„Boh?" spýtal som sa nechápavo.
„Nie, dofrasa! Chcel som len povedať, že žije tam... na podkroví..."
„Ten upír?"
„Správne!"
Potiahol som nosom. Tento prípad sa začal až nepríjemne zamotávať.
„Si si vedomý toho, že za napomáhanie nadprirodzenému subjektu môžeš vyfásnuť až osem mesiacov?"
„S podmienkou?"
„Nie."
„Ach, tak to je v pohode..."
Nič som na to nepovedal, ale vytiahol som zbraň.
„Čo to robíte?" spýtal sa prekvapene Victor. „Veď som vám už povedal, že nie som upír!"
„Zavri klapačku! Musím si to overiť! Takže ma teraz zavedieš na to s k u r v e n é podkrovie! A švihom! A choď pekne pomaly!"
„Tak švihom, alebo pomaly?"
„Drž h u b u, ty kripel! Ideme!"
A vykročili sme.

***

Na podkroví to smrdelo ako v kanáli. Po zemi sa povaľovalo plno hovien. Nebolo pochýb o tom, že tu niekto žije. Všade kde to žije, sú exkrementy. To vám potvrdí každý inteligentný človek.
„Kedy sem obvykle prielieta?" spýtal som sa Victora. Ten sa však nejako nemal k odpovedi.
„Tak?" súril som ho.
„To vám nepoviem!" vyhlásil napokon. Prekvapene som si ho premeral.
„A to prečo?!"
„Nemôžem ho zradiť! Je to môj priateľ!"
„Počuj, váš vzťah je aj tak neperspektívny... radšej sa preorientuj na ženy!"
„Tak som to nemyslel!" vyprskol.
„Počuj ty fracek!" zvolal som. „Buď mi povieš, kedy sem ten k u r e v n í k prichádza, alebo sem zavolám pár maníkov, ktorí si ťa zoberú do parády! A to určite nechceš!"
Videl som (respektíve cítil som), že si n a s r a l do gatí.
„No dobre," povedal, „prilieta o takej siedmej,a pol ôsmej. Viac neviem. Tak či tak, nestarám sa o jeho záležitosti."
„Tak potom je váš vzťah neperspektívny dvojnásobne!"
Victor slabo zavrčal. Utrel som si čelo.
„Tak fajn," zhodnotil som. „Kde ho môžem počkať?"
„Čo?"
„Musím ho tu počkať... podľa toho, čo si vravel by mal priletieť o takých päťdesiat minút..."
„To tu chcete ostať?"
„Máš lepší nápad?"
„Áno."
„Tak sem s ním!"
„Čo keby ste odišli?"
Chytil som sa za hlavu. Victor na mne očividne spozoroval podráždenosť a tak rýchlo dodal:
„Ale ak veľmi chcete, môžete ostať tu v tejto skrini. Budete hneď počuť, keď priletí..."
„Tak fajn. A kde budeš ty?"
„Dole. Mňa sa to netýka... Teda aspoň dúfam."

***

Tlačil som sa v tej starej skrini dobrú hodinu a pol! Ten ciciak si dával načas! Avšak potom som už jasne začul tlmené kroky. Niekto prechádzal po podkroví. Mierne som pootvoril dvierka skrine a zbadal som tajomnú postavu, celú zahalenú v tieňoch. Nebolo pochýb. Vytiahol som pištoľ a s revom sa vyrútil na vampýra.
Ten očividne nečakal nejaký útok a tak ani nestihol klásť odpor. Zvalil som ho na zem a namieril mu zbraňou do ksichtu. Spúšť som však nestlačil a to preto, lebo som k mojej obrovskej hrôze toho vampýra poznal.
„Čo tu ty robíš?" zakvičal. Zliezol som z neho, ale zbraň nesklopil.
„Tú otázku si mi zobral priamo od huby, John!" povedal som. John O'Really, môj o dva roky mladší brat vstal a oprášil sa.
„Kedy si sa dal k upírom?" zvolal som.
„Pred mesiacom," odvetil.
„A načo ti to kurva bolo dobré?"
Mykol plecami.
„Aspoň už nemusím platiť za chlast."
„Takže to bol ten hlavný dôvod?"
„Samozrejme!"
Niečo sa mi na jeho vystupovaní nezdalo.
„Ty si pil?" spýtal som sa ho.
„Eh... vysal som len také malé dieťa... to je ešte v norme."
Zaškrípal som zubami. Čo teraz s tým?
„Si si vedomý toho, že ťa budem musieť odfajčiť?" spýtal som sa.
„Ale no tak, Earl...," začal John familiárne, „som predsa tvoj brat!"
„Ale aj upír!"
„Ale to je vedľajšie!"
„A čo teda navrhuješ?"
John sa na chvíľu odmlčal, aby si chvíľu popremýšľal. To robieval už v počas našich detských rokov. Neznášal som to.
„Možno by si sa k nám mohol pridať!" zakrákal napokon.
„Čo?"
„No hej... a prečo vlastne nie, Earl? Prečo? Len si to predstav... mal by si chlast zadarmo, všetky kurvy na ktoré by si si len spomenul a nesmrteľný život. Čo ty na to?"
„Musím si to premyslieť!" povedal som a prebehol si jazykom po hornej pere. Musel som uznať, že to neznelo vôbec zle. Stále sa však vo mne ozýval ten poctivý detektív, ktorým som nikdy nebol.
„A keď odmietnem?" spýtal som sa.
„Tak ťa zabijem."
„Toho som sa obával."
Sklopil som zbraň.
„Tak dobre," vzdychol som, „prijmem to!"
„Výborne Earl! To je najlepšie rozhodnutie celého tvojho k o k o t s k é h o života!"
Pristúpil ku mne a položil mi ruku na plece. Vtedy som zdvihol ruku so zbraňou a vpálil mu striebornú guľu priamo do vajec. Vypúlil oči a strepal sa na zem, až to zadunelo. Crčala z neho krv.
„Earl!" zvolal. „Ako si len mohol?"
„Prepáč, John," povedal som. „Ale keď by si sa ty neštítil zabiť ma, tak prečo by som ja mal byť iný, všakže? Šak sme predsa rodina!"
Potom som tam pokojne stál a čakal kým vykrváca. Trvalo to dosť dlho, predsa len: ten bastard už vysal nejakého toho človiečika a tak mal krvi na rozdávanie. Keď bolo konečne po ňom a jeho ostatky sa kompletne rozpustili, bez slova som si zapálil cigaretu a zišiel dolu schodmi.

***

„Je po ňom!" oznámil som Teofilovi.
„Skutočne?"
„Hej. Rozpustil sa. A Victor je v tom nevinne. Viac-menej. Ale čo tam po tom... toho upíra som odfajčil. Bol to môj brat, keby vás to zaujímalo."
„Vy ste zabili svojho brata?" zakvílil. „Ale veď to je..."
„Moja práca," doložil som. Potom som zhrabol svoju výplatu a vrátil sa do svojej kancelárie. Sadol som si na stoličku, pripravil si zbraň a otvoril vodku. Čakala ma dlhá noc.
Vedel som, že Transcedentálne kráľovstvo je plné, takže John sa sem v dohľadnom čase určite vráti. A je takmer isté, že nebude mať dobrú náladu.