Basnicky.sk

Martin natešene kráčal mestom.
V rukách držal kyticu červených ruží a priblblo sa usmieval. Zamilovaný kretén, pomysleli by ste si. Bol naplnený takým množstvom optimizmu, že aj keby mu oznámili, že o tri minúty nastane koniec sveta, dokázal by na tom nájsť niečo pozitívne.
Konečne dorazil do cieľa - do parku Rimpletsekesgeliks. Chvíľu sa po ňom prechádzal a napokon si sadol na lavičku, spustil nohy na zem a čakal. Pozrel na hodinky. S Viktóriou sa mal stretnúť asi o desať minút. Spokojne si prešiel rukou po brade. Vtedy sa priamo pred ním zo zeme vynoril krt s dlhou sivou bradou.
„Dobrý deň," pozdravil úctivo Martin.
„Dobrý," zamrmlal krt a obzeral sa na všetky strany, „Kde to som doboha?"
„V parku Rimpletsekesgeliks."
„Ach tak... tak potom som tu správne."
„Áno? A čo tu máte za prácu?"
„Vieš, synak... ja som takzvaný „vymýšľač pointy."
„Ako?"
„Vymýšľam pointy."
„Vy vymýšľate pointy?"
„Áno... Konečne si pochopil."
Martin sa naňho pozorne zadíval.
„A pointy čoho ak sa smiem spýtať?"
„Čoho asi? Pointy kníh, poviedok, filmov... čohokoľvek... a v neposlednom rade tiež života."
„Života?"
„Musíš po mne furt opakovať?"
„Pardon, pardon."
„Prichádzajú za mnou ľudia z rôznych umeleckých sfér, aby som im pomohol..."
„S čím?"
„S pointami prirodzene. Čo sa tak sprosto pýtaš?"
„Prepáčte... len sa mi to zdá dosť neuveriteľné."
„Nie si jediný. Aj ten Ind čo tu raz bol, tomu nechcel uveriť. Ale napokon uveril."
„Aký Ind?"
„Už si presne nespomínam na meno... M. niečo... bol to filmár... prišiel za mnou so slzami v očiach a povedal, že sa úplne zamotal vo svojom umeleckom vnútre. Poradil som mu nejakú slabomyseľnú pointu a poslal som ho do riti."
„Hm... dobrá historka. A čo to bolo za pointu?"
„Och, keby som si tak pamätal... myslím, že to bolo niečo s mŕtvolami... už neviem."
Martin sa odmlčal a opäť sa zadíval na hodinky. Ešte päť minút... Dúfal, že nebude meškať.
„Ešte ste mi nepovedali," hovoril, „že akú prácu tu máte."
„A čo teba vlastne do toho, mladý?"
„Ja sa len tak pýtam... aby reč nestála."
„Musím tu vymyslieť pointu. Čo iné?"
„Pointu? A akú?"
„Pre tvoj príbeh."
Martin zažmurkal. Ani jemu samému sa nechcelo veriť, o čom spolu debatujú, ale napriek tomu musel uznať, že ho táto téma začala čoraz viac zaujímať.
„Ale ja žiadnu nechcem!" vyhlásil. Krt si ho pozorne premeral.
„Nemáš na výber. Si ďalší na zozname. To je skrátka ten posratý život. To nezmeníš."
Martin si odovzdane vzdychol.
„A akú... akú pointu mi vymyslíte?"
„Hm... neviem... možno by na teba mohol padnúť meteorit, nie?"
„Priamo teraz?"
„Prečo nie?"
„A myslíte, že by to bola kvalitná pointa môjho života?"
„Jasné... prekvapivá by bola určite."
„Ale nebolo by to také..."
„Aké?"
„Neprirodzene useknuté?"
Heď, ako to Martin dopovedal, lavička na ktorej sedel otvorila svoju nevymáchanú papuľu a chladnokrvne ho zožrala.
Krt sa zachichotal.
„Milujem ten moment prekvapenia!" povedal a zmizol pod zemou.