Basnicky.sk

- Keď skončíš, ostrihaj ešte plot!!! - zahučal na mňa oco a ja som mu iba prikývol a ďalej som tlačil po trávniku hučiacu motorovú kosačku.
Po tvári mi stekal pot a bol som celý zaprášený. Chýbal mi už iba kúsok. Záhrada aj dvor okolo domu boli hotové, už som len dokončieval malý dvorček medzi domom a cestou. Koniec. Konečne ticho. V hlave mi ešte stále hučalo, slnko pražilo ako zmyslov zbavené a potil som sa ako krava. Poukladal som veľké kamene späť na miesta, z ktorých som ich poprekacoval, aby som mohol poriadne pokosiť. Zbalil som kosačku a posledný kôš som vysypal cez plot na susedov kompost, lebo sa mi nechcelo ísť s ním až za cestu do slepačieho výbehu.
Z garáže som si teda ešte zobral elektrické nožnice na živý plot a kábel. Začal som strihať. Ruky ma boleli a všetko sa triaslo. Hučalo to síce menej, ako kosačka, ale toto som zase mal dosť blízko pri hlave, lebo plot bol už dosť vysoký. Konáriky padali na čerstvo pokosený trávnik a vôňa živice a nasekanej trávy bola nádherná.
Počul som, že niekto kričí. Prestal som strihať a obzrel som sa, odkiaľ ide krik. Nič. To sa len decká u susedov bláznia. Nožnice som pustil k zemi a jednou rukou som si utrel pot z čela. Nedíval som sa na nožnice, len po pamäti som sa po ne opäť načiahol. Zodvihol som ich pred seba a zatlačil som oba spínače, aby začali strihať.
Záblesk.
Tma.
Hukot mora.
Šum lesa.
Všetko v tme.
Otvoril som oči.
Díval som sa pred seba rovno na oblohu. Krúžili nado mnou lastovičky. Bolo ich veľa a boli vysoko. Nič som nepočul. Totálne ticho. Nevedel som sa ani pohnúť. Cítil som, že ležím na zemi a niečo ma tlačí na hrudi. Ľavá ruka sa mi triasla. Pravou som stále pevne držal nožnice. Precitol sluch. Počul som, že niečo potichu praská. Skúšal som pohnúť hlavou. Nešlo to.
Ruka sa mi triasla. Konečne som mohol otočiť hlavou. Otočil som hlavou na ľavo, odkiaľ šlo praskanie. Asi desať centimetrov od hlavy bol pod mojou rukou rozstrapkaný kábel. Konce žíl sa spájali, praskali a iskrili. Stále som sa nemohol pohnúť. Stále ma niečo tlačilo na hrudi. Stále sa mi triasla ruka. Štípali ma oči. Nemohol som žmurkať. V hlave mi hučalo. Strašne. Z diaľky som počul hučať rádio. Oco ho mal zapnuté v garáži. Asi po pol minúte som pocítil, ako sa mi rozbúchalo srdce. Tĺklo ako na poplach. Konečne som pohol nohou. Lastovičky niekam zmizli. Dostal som kŕč do pravej ruky. Myklo mi s ňou a odhodil som nožnice.
Praskot. Záblesk. Rana do ruky. Rádio stíchlo. Aj praskanie prestalo. Uvoľnila sa mi pravá ruka. Začal som sa dvíhať. Zažmurkal som. Z očí mi tiekli slzy. Plazil som sa po čerstvo pokosenom trávniku. Začal som dýchať. Precitli mi nohy. Vstať sa mi nedalo. Posadil som sa na peň a utrel som si tvár. Pozrel som okolo seba. Došlo mi, čo sa stalo.
Sedel som tam asi päť minút, kým som začal normálne dýchať a srdce mi prestalo búšiť.
O pätnásť minút som sa už cítil celkom dobre a do koncovky opravovaného kábla som dával poslednú samorezku. Nahodil som poistky, ktoré vyhodilo pri druhej rane potom, ako som dostal kŕč do pravej ruky a ľavou som poriadne pritlačil konce živých káblov. Vyskúšal som, či sú nožnice v poriadku. Boli. Spratal som kábel, aj nožnice. Bol som totálne grogy. Osprchoval som sa a urobil som si večeru. V pohodičke som si pozrel nejakú somarinu, čo išla v telke. Všetko bolo v poriadku. Len ľavá ruka sa mi ešte trochu triasla.

***************************************************
***************************************************










Bolo to tretí krát v živote, čo ma šľahlo dvestodvadsať. Som akýsi imúnny. Mal by som skúsiť tristo osemdesiat...