Basnicky.sk

– Vy, áno vy, čo obdivujete tie hodinky so zlatou obručou, pekné však?
– No a aké sú drahé, mne by teda sadli.
– Ako uliate. Raz si ich kúpim!
– Vy, no čo sa tam uškierate popod šál a obzeráte sa. Vy tmavovlasý s narazenou čiapkou až do čela
– No áno. Vy! No nesmejte sa a neukazujte prstom na seba, to vám nepristane. A prstom sa aj tak neukazuje, to vás neučili?
– Tak načo čakáte? Oslovte ma. A nečervenajte sa toľko.
– Alebo...
– Červenajte, áno červenajte sa! To vám pristane. Konečne máte zdravú farbu.
– Horíte ako paprika....ale aj...aj ja. Teda musím sa vám priznať.
– Budeme sa...bu...de..me s..a..dotýkať...?
– Čo poviete? No tak nepozerajte tak na mňa, ako na nejakú... ako na nejakú...
– No dobre, dobre a čo na tom.

– Tykať. Áno tykať. Budeme si tykať. Dobre? Súhlasíte?
– Súhlasíte.
– Ja som Aniela
– Čo? Žmurkáte? na mňa? A kam sa to zase dívate, neotáčajte sa.
– Prosím? Nerozumela som. Ahááá.
– Aniela, a tak ma už neoslovujte. Ariela, ako nejaká...ako nejaká podradná ryba. To sa mi nepáči! Ariela malá morská víla, strašné, videla som to asi dvadsať krát a ani raz sa mi to nepáčilo.
– A vy sa ako voláte? Nie, nie nehovorte. Ja sama.
– Budem hádať, hmmm. Ciaran?
– To vyzerá ako meno pre auto, skôr niečo chlapčenské alebo mužné.
– Maen ! To je ono. Pekné meno, pekné, raz dám také svojmu synovi. Po vás samozrejme.
– Pardón po tebe.
– Koľko máte, teda...ehm..koľko máš?
– Myslím rokov...
– Ja si na to tikanie nemôžem zvyknúť, všade samé hodinky, je ich tu tak veľa. Normálne by...by ich mohli predávať.
– Ako v hodinárstve.
– Ja viem, viem ony sa tu aj predávajú, ja len, že je ich tu toľko.
– Počuješ?
– Tikajú...a tak nádherne, aj moje. Jedny mám na ruke, prilož ucho, no poď.
– No... no počuješ? Niečo tam vnútri tiká. Tak ako ja tebe tykám.

– Ja mám 34!
– Moc? Ani nie, tak akurát, však?
– To hovorí môj, šéf
– Aniela ty máš taký akurátny vek. 34. Keď to spočítate je to 7.
– Moje šťastné číslo.
– Aj vaše? Nie? Nevadí.

– Už ste sa niekedy milovali v hodinárstve?
– Prosím ? Nie? Jááj, vy ste sa ešte nemilovali vôbec? Teda ty.
– Ja som sa milovala v hodinárstve dva krát.
– A poviem vám bolo to úžasné. Prvýkrát to bolo s mojím bývalým. Hentam, pri tej pokladni. Všetky hodiny tikali a ja som bola rada. Že tikajú.
– Môjmu bývalému to bolo jedno.
– Ale pre mňa to bolo to niečo ako keby...
– Ako keby ste sa milovali v inom časovom pásme!
– Raz v Nepáli, raz v Maroku a raz v Bostone. Pod tou vežou s obrovskými dverami z mahagónu. Keď som bola vo vnútri, akurát tam spáchalo nejaké dievča samovraždu. Skočila z veže ako keby nič. Umrela.

– No a ten druhý, to bolo v hodinárstve v Laholme.
– Taký malý Fín, s veľkými rukami a červeným nosom.
– Dokonca aj ten záves, čo bol na výklade presvital a ľudia sa čudovali, že prečo majú zavreté. Ale dobre vedeli o čo ide.
– Poviem vám niekedy je dobrý sex dôležitejší ako biznis.
– To mi vždy hovoril môj bývalý, veď sa aj toho držal a preto ma opustil.
– No vysrať sa na neho, keď mu bola posteľ dôležitejšia pred mojou náručou.
– Raz sa aj pokúsil o samovraždu.
– Myslím ten Fín, ale nepodarilo sa mu to.
– Neviem prečo. Veď tu mu nič nechýbalo. Všetko má.
– Ak chce ležať, leží. Ak chce spať, spí. Ak má hlad, je. Ak chce písať píše. Ak chce sex, miluje. Ak miluje, klame.
– Aj ty budeš. Uvidíš, veď vy chlapi ste aj tak všetci rovnakí, máte svoju pravdu a ste na to hrdí.
– Aké povrchné, ale ženy by bez vás boli stratené, rovnako ako vy bez žien.
– Všetci sme egoisti a tí čo nie sú.
– To sú svätci.
– Anjeli bez krídel.