Basnicky.sk

Stále tam stala... na verande. Iba tak nemo a pozerala, vyčkávala či už príde. No akosi stále nič, akosi stále nechodí. Kde je? Pýta sa sama seba? Veď už tu vyčkávam hodinu...
I odbila druhá, tretia, štvrtá...hodina. A potom... Potom nadišiel ten správny čas, čas stretu, keď konečne prišiel. Uvidela ho už v diali ako sa ponáhľa pomedzi kvapky dažďa, po blate a pomaličky sa blíži k bránke.
V tom jej vytiekla prvá slza. Nie, nie slza zármutku,a le slza šťastia. Veď si syna nevidela dlhých päť rokov a zrazu je tu. Neuveriteľné. Rozbehla sa mu oproti ...
Nevadilo jej že leje ako z krhly, že je v papučiach a beží cez blato, nevadil ani ten nekonečný rev susedových psov, nevadilo nič, veď sa vrátil on, posledný z nich, len prišiel sám, ostatní zahynuli tam v Číne pri zemetrasení. O koľko väčšia jej radosť bola, že ho konečne vidí a že nadišiel ten správny čas. Už je tu, už blízučko, stále si opakovala. Keď boli na asi desať metrov, zložil kufre a rozbehol sa aj on...konečne sa stretli, konečne sme sa dostkli, objal ju, pobozkal a povedal:
"Už som tu, som doma, už neodídem nikdy a nikam". Srdce sa jej vtedy radosťou rozbúšilo.
Hádaj, kto na teba čaká? Opýtala sa ho. No netušil. Vrátil sa teda pre kufre, vzal ich a šli smerom k domu. Keď už boli pri dverách v tom sa otvorili a z nich vyšla postava... Vtedy padol od úžasu, padol na kolená a povedal:
"Lili?" na viac sa nezmohol. Na viac nemal síl, nehovoriac o slovách, ktoré sa v tej minúte pominuli a to jej chce toľko toho povedať, toľko sa opýtať, toľko chce vedieť a zrazu, zrazu tu kľačí na verande, zmočený pred svojou najväčšou láskou, pred tou, ktorú opustil pre peniaze, pre svoje vrtochy...
Podala mu ruku, povedala vstaň a poď dovnútra. I podišiel, vzal tašky, a šiel, Lili ho držala za ruku a mama plakala, plakala od radosti, že si konečne vidí syna...