Basnicky.sk

Básen nemá vložený názov

Dievča sedelo vo vlaku.Bolo smutné,zronené,ale predsa v jej očiach bola iskierka šťastia..Oproti si sadol chlapec,ktorý vyzeral byť šťastný a spokojný.Videl na nej,že je smutná.Ale tiež videl tú iskierku v jej očiach.Po chviľi mu to nedalo a začal rozhovor."Ahoj,ja som Lukáš,teší ma.""Aoj,ja som Simona,tiež ma teší."Pytať sa ťa ako sa máš by bolo asi zbytočné.""Prečo?"spýtala sa."Ved vidím na tebe,že si smutná,ale vidím,že v tvojich očiach je kúsok šťastia."Ako môže byť niekto smutný a zároven šťastný?"spýtal sa."Je to ťažké,sama neviem.""Aha,ok."Odmlčali sa na dlhú chvíľu ale Lukášovi to aj nedalo,pýtal sa daľej."A hmm prečo vlastne ideš tak daľeko?"Tento vlak išiel totiž do Talianska."Zostali tam všetky moje spomienky z detstva a hlavne zostala tam moja mama.""Ahá,no tak to chápem,ideš ju navštíviť a kde býva?Ja tam mám totižto tiež rodinu"."Na cintoríne Svätého Jérarda(žérarda)."povedala."Tak to mi je ľúto,no a koho tam ešte máš?prepáč,nechcem byť zvedavý,ale""Nie,nevadí,som rada že sa mám s kým porozprávať"-prerušila Lukáša."Nemám tam už nikoho."Tak kde budeš bývať?""Neviem,asi v moteli,ak sa nájde nejaký lacný."Ale mohla by si spať u nás,nechceš?""To vážne?Ved ma poznáš pol hodinu a chceš si ma nasťahovať domov?"Lukáš si uvedomil,že sa s nou za tú pol hodinu zbližil viac ako z ostatnými babami za mesiac.Ale povedal iba "Ja neviem,si mi sympatická.Tak čo,môže byť?"spytal sa."Vieš,asi nie,aj tak tam nebudem dlho.""A kam pôjdeš?"spýtal sa.Nevedela či mu to má povedať,alebo nie.Rozum jej vravel,aby nič nepovedala,ale srdce,hovorilo že môže."Kam?Za mamou.""Počkaj ved si povedala že zomrela.""Ved hej,zomrela."Takže ty".."Ano,ja zomieram"povedala."Ale,prečo?Ved si mladá?čo ti je?""Volá sa to Lakcofobitída"."Co toje"?"Je to choroba,na ktorú sa nedá liečiť a špeciálny doktori ti vedia skoro presne povedať,kedy zomrieš."To vážne?Máš zomrieť teraz?""Nie,neviem kedy.Idem do talianskej nemocnice,lebo na Slovensku to nerobia.Ale aj tak neverím,že to vypočítajú.Je to blbosť"."Tak prečo tam ideš?"spýtal sa."Chcela som ísť do Talianska,lebo cítim,že zomriem a chcem zomrieť tam.Pri mame.A poručníci by ma nepustili keby som nešla do nemocnice.""Aha,to mi je strašne ľúto.""Nie,nemusí,ja sa teším,že uvidím mamu.""Hej,to ti verím.A čo keby som šiel s tebou?Aspon kúsok na cintorín,teda chceš ídeť pozrieť mamu nie?""Ano,hned idem tam.Jasné môžeš."Ked prišli,hned sa vybrali na cintorín.Simona si kľakla pri hrob a povedala "Mami,vydrž,o chvíľu sa stretneme.""Co?Teraz?Nemožeš,prosím,vydrž."
S imona sa postavila,pozrela na Lukáša pobozkala ho,povedala "Rada som ťa spoznala,mám ťa strašne rada,z Bohom.""Nie,nemôžeš,ved sme sa ešte ani netihli úplne zblížíť.""Možno to tak malo byť,stretli sme sa a máme sa hned rozísť."povedala a ľahľa si na mamin hrob."Lúbim ťa" povedal Lukáš."Aj ja teba" a posledný krát vidýchla.Lukáš začal strašne plakať........................................... ....
..Našli ho z prerezanimi žilami.Zabil sa,aby mohol byť s nou.Z lásky!
dátum vloženia
23. 3. 2008 19:59
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Básnička je vložená v kategórii Smutné
linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. nereg. kika89

    Prepáčte,viem malo to byť v proze,ale omylom som to dala sem.Aspon,že som to nedala do sviatočných.A ked už píšem,prosím,napíšte názory,aby som vedela

    23. 3. 2008 20:01
  2. nereg. miska

    mne sa to strasne paci,neviem ako vy,ale pekne

    24. 3. 2008 09:22