Basnicky.sk

Vonku je zima, ja stojím a dívam sa na oblohu.
Mlčí, a len hviezdy niečo šepkajú, no nie je ich počuť.
Vyletieť túžim za nimi tam, pochopiť po čom moje srdce
túži a snáď chystať sa tam mám? Nájdem odpoveď v žiare
ich nebeskej? Či opäť budem blúdiť, myšlienky s pocitmi
nútiť premýšľať kade ísť?

A tak po krídlach túžim, navštíviť hviezdy vyletieť
vysoko a odletieť navždy. Vrátiť sa môžem, len keď
sa nájdem, možno že spadnem, no ďalej nepôjdem.
V očiach slzy, vo vnútri smútok, kade mám kráčať,
kade mám isť? Mňa ovláda bolesť a nenávisť.
Vnútro chce zomrieť, telo chce ujsť. Nenájde však
odvahu uniknúť. Ďalej sa trápiť, prebdieť aj noc, ako
mám do rúk prevziať tú moc.

Smutný pohľad, smutná tvár na všetkých hladí, nikto
mi však, čo mám robiť, neporadí. Objatie, úsmev, zovretá
dlaň, pomoc na dosah, treba ju vziať. Zahodiť za hlavu
všetku bolesť, zaplniť to miesto, myslieť na čokoľvek.
Ľahké to nie je, skúšam to stále, no keď to nejde už
nemôžem ďalej.

Vybrať si cestu, ktorou mám ísť, vyšliapať burinu,
všetko zničiť. Veriť mám v seba, nie je to ľahké,
obnoviť iskru v tej starej láske. Vzdať sa duše, čo mi
rozumie, to nedovolí moje vedomie. Vybrať si netúžim,
možno aj mám, no ja nemôžem, nemám silu vyberať.
Vzdať sa seba, to by bolo fajn, nájsť konečne môjmu
vnútru to miesto, ten raj.

Dostávam krídla, neverím tomu, vyletieť vysoko, uverím
tomu. Vietor zafúka, ťažko sa vzlieta, no nádej, že dosiahnem
ten pokoj neodlieta. Uverím v to, že dosiahnem svoj cieľ, pokoj
nájde i môj bezmocný tieň. Stratím sa v noci, stratím sa tam,
poviem si „aspoň nezavadzám“. Možno už konečne svoj pokoj
tam nájdem, a zase šťastná niekedy na zem prejdem. Nikto
to nevie, nikto to necíti, všetky tie bolesti, všetky tie pocity.

Nechcem už ďalej, nechcem už trpieť. Možno to nie je na mne
vidieť. Skrývam to, no niekto to vidí. Vtedy moje vnútro dvojmo
trpí. Spôsobiť bolesť nikomu netúžim, po pocite spásy občas zatúžim.
Nájsť sa už konečne, začať už žiť, všetko okolo si uvedomiť.
Podať mi ruku, zachrániť ma, nemyslím, že sa to tak ľahko dá.

Neviem už ďalej kade mám ísť, neviem kto pomôže
mi znova pokojne žiť. Neviem kade bude moja cesta
viesť, no stále cítim smútok a strašnú bolesť.

(made by yogi(dadka šumi))