Basnicky.sk

ŽIVOT.

Veď môže byť aj inak,ak nás baví žiť?
Ach áno,opäť je tu máj,lásky čas.

Zháňame sa po dobrých pocitoch,ale aj keď ich už máme,vieme s nimi naložiť?

Svojím vlastným správaním voči druhým si každý formuje svoj osud. Sú medzi nami jedinci,ktorý sa neštítia zneužívať vôľu iných.

Asi je najlepšie žiť v tomto svete,ktorý musí byť,ako v tom,ktorý nedokážeme vytvoriť.
Jeden deň nám čosi chýba,druhý deň čosi hľadáme. Len neveríme v čo máme veriť a veríme tomu,čomu niekedy vôbec ale vôbec nerozumieme,len sa tvárime že áno.

K tomu sa hráme zo slovíčkami,ale
podstata veci je nepoznaná a nedotknutá.

Rútia sa partnerstvá pre nedokonalosť ľudí,alebo chyby,ktoré robia opakovane bez poučenia. Nevedia sa neškriepiť a zneužívajú sa bez úcty od samej pýchy.

Povedz čo chceš,napíš čo chceš,ale ak je to z tvojej hlavy,nikdy sa nenachytáš a každý z toho prejavu,zistí čo si zač.
Ale pozor! Sú dokonalí herci!

Všetky slová sú len obrazom,pravda je ukrytá v zrkadle a zrkadlo nevie rozprávať. Takže môžeme byť čímkoľvek,zrkadlo nič neprezradí.

Mi sami seba áno. Preto strážme si svoje hodnoty.

Milujem zákony vesmíru a vážim si dobro a pravdu. Vesmír je krásny,ale príliš veľký na to,aby nám poslal čo potrebujeme.
Štastie je bližšie,aj keď nebude mať asi toľko možností,ako nekonečný vesmír.

Nekonečný vesmír!
Nekonečná láska!
Nekonečný život!

Neviem čo vymyslím,ale budem rozmýšľať kým to nenájdem.

Stačí jedno sklamanie a nebojíme sa dýchať už len kyslík,ale bojíme sa aj toho v čo veríme,či máme radi.

Môj vesmír je nekonečný,ako by som stál uprostred oceánu.
Vždy sa potom pozriem na svoje dlane a vidím vesmír tak,že tie hviezdičky ktoré tam mám,mi aspoň raz v živote prinesú šťastie,ktoré nepominie,kým nevydýchnem.

Náš čas je večnosť,preto ho mám dosť na všetko. Tak sa usmievam a pýtam sa!
Čo ma na ľuďoch najviac prekvapuje!
Čo chceš vedieť?

Možno to,že ma na ľuďoch prekvapuje,že ich nudí byť deťmi,že strácajú zdravie aby zarobili peniaze a potom utrácajú peniaze na to,aby si dali do poriadku svoje zdravie či šťastie.

Prekvapuje ma že v strachu o budúcnosť,zabúdajú na prítomnosť,a tak vlastne nežijú v prítomnosti ani budúcnosti. Prekvapuje ma,že žijú akoby nikdy nemali umrieť,že umierajú akoby nikdy nežili.

Chytám sa za hlavu,chvíľu mlčím a potom sa zasa pýtam seba,čo by som chcel ľudí naučiť?

Tak poď ďalej a skús vnímať tieto riadky so mnou srdcom,nielen hlavou.

Chcem ich naučiť,aby poznali,že nemôžu nikoho donutiť aby ich miloval.
Môžu len dovoliť,aby ich druhý milovali.
Aby poznali že najcennejšie nieje to,čo v živote majú,ale koho majú.
Aby poznali že nieje dobré sa porovnávať s druhými.

Budeme súdený za seba,nie preto že sme lepší alebo horší ako ostatný.
Mali by ľudia poznať,že bohatý nieje ten,kto má najviac,ale ten,kto potrebuje menej.

Chcem aby poznali,že trvá len pár sekúnd spôobiť ľuďom,ktorých milujeme,hlboké rany a trvá veľa rokov,kým sa tie rany zahoja.

Mali by sa naučiť odpúšťať.
Odpúšťať činmi.

Chcem aby vedeli,že sú ľudia ,ktorý ich milujú,len nedokážu vyjadriť slovami svoje city.
Aby vedeli že za peniaze si môžu kúpiť všetko okrem šťastia,že skutočný priateľ je ten,čo o nich vie všetko a predsa ich má rád.
Chcem,aby poznali,že nastačí,aby im druhý odpúšťali,ale že aj oni musia ľuďom odpúšťať.

Ľudia zabúdajú čo sa hovorí,čo sa urobí,ale nikdy nezabudnú ako sa cítia.
Preto treba mať stále na pamäti:
Všetky začiatky sú ľahšie ako konce.